Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa predkladá do legislatívneho procesu podľa Plánu legislatívnych úloh vlády SR na rok 2001 a najmä podľa uznesenia vlády č. 1154 z 12.12.2001, ktorým boli schválené prioritné úlohy vlády SR vyplývajúce z Pravidelnej správy Európskej komisie o pripravenosti SR na členstvo v Európskej únii z 13.11.2001.

Prijatie predloženej novely je nevyhnuté aj pre uzavretie 24. kapitoly – spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí - v prístupovom procese do ES, resp. EÚ.

Návrhom zákona sa upravujú najmä tieto ustanovenia Trestného poriadku:

- odstraňuje sa tzv. preverovanie, resp. predprípravné konanie a následne dochádza k úprave prípravného konania, čo bude mať tieto základné pozitívne dôsledky:

a) skráti sa dĺžka prípravného konania, a tým aj celková dĺžka trestného konania,

b) odstráni sa duplicita vykonávania úkonov,

c) od podania trestného oznámenia budú mať vykonané úkony procesnú spôsobilosť (odstránenie vysvetlení pri preverovaní trestných oznámení),

- okrem vyšetrovania sa zavádza tzv. skrátené vyšetrovanie, ktoré sa bude vykonávať o menej závažných trestných činoch (s trestnou sadzbou odňatia slobody do troch rokov); budú ho vykonávať policajné orgány a oproti vyšetrovaniu sa upravuje ich postup modifikovaným spôsobom tak, aby prípravné konanie v týchto prípadoch bolo rýchlejšie a pružnejšie pri zachovaní práv obvineného,

- posilňuje sa postavenie a dozor prokurátora v predsúdnom konaní a výslovne sa uvádza jeho oprávnenie dozoru nad zachovávaním zákonnosti v činnosti policajných orgánov aj pred začatím trestného stíhania, vrátane výslovného oprávnenia vyžadovať od vyšetrovateľa a policajného orgánu aj spisy vo veciach, v ktorých nebolo začaté trestné stíhanie; postavenie prokurátora sa zvýrazňuje tiež pri úprave nových inštitútov doplnených do štvrtej hlavy Trestného poriadku, kde je možnosť ich použitia viazaná na súhlas prokurátora, a to aj pred začatím trestného stíhania,

- do štvrtej hlavy sa dopĺňajú nové inštitúty, ktoré majú napomôcť v boji s organizovaným zločinom – predstieraný prevod, sledovanie osôb a vecí, vyhotovovanie obrazových, zvukových a iných záznamov,

- neverejné zasadnutie sa upravuje tak, aby bolo bez akýchkoľvek pochybností v súlade s čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd – vylučuje sa možnosť prokurátora zúčastniť sa neverejného zasadnutia, keďže sa ho nezúčastňuje ani obvinený,

- Trestný poriadok sa dopĺňa o nový alternatívny spôsob rozhodovania vo veci – zmier; umožňuje sa, aby na základe dohody medzi štátom (reprezentovaný prokurátorom, resp. súdom) a poškodeným na jednej strane a páchateľom na strane druhej, došlo k ukončeniu veci a k vydaniu rozhodnutia bez riadneho, formalizovaného procesu, t.j. konanie bude jednak menej ekonomicky náročné, jednak dôjde k možnosti lepšieho uplatnenia práv zo strany poškodených, keďže na uzavretie zmieru je potrebný súhlas poškodeného,

- najrozsiahlejšia zmena a doplnenie (popri úprave prípravného konania) sa uskutočňuje v časti zaoberajúcej sa právnym stykom s cudzinou; obsahuje právnu pomoc v tradičnom (užšom) slova zmysle (piaty oddiel), jednak jej nadstavbu, teda inštitúty právnej pomoci v širšom slova zmysle – extradíciu (druhý oddiel), uznávanie a výkon cudzích rozhodnutí (tretí oddiel) a prevzatie a odovzdanie trestnej veci (štvrtý oddiel).

K novej úprave právneho styku s cudzinou je treba bližšie uviesť, že vychádza z troch základných princípov. Prvým je prednosť a priama použiteľnosť medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná (§ 372). Druhým je poskytovanie právnej pomoci na základe vzájomnosti (§ 375). Tretím je použiteľnosť ustanovení aj na žiadosti medzinárodných trestných súdov (§ 373).

Úprava obsiahnutá v tejto časti je právnym základom, ktorý je použiteľný predovšetkým vo vzťahu k štátom, s ktorými nie je Slovenská republika viazaná medzinárodnou zmluvou. Zároveň však, i pri prednosti a priamej použiteľnosti medzinárodných zmlúv, slúži na vykonávanie takýchto medzinárodných zmlúv v rozsahu, v ktorom zákonná úprava nie je v rozpore v ustanoveniami medzinárodnej zmluvy. Význam tejto úpravy vo vzťahu k medzinárodným zmluvám je predovšetkým u tých zmlúv, ktoré upravujú len rámcovú povinnosť spolupracovať, avšak neobsahujú podrobnú úpravu vykonávania jednotlivých inštitútov.

Pri tvorbe právnej úpravy sa vychádzalo jednak z existujúcej právnej úpravy v 24. hlave Trestného poriadku, ktorá je mnohými prijatými novelami značne zneprehľadnená, ako aj zo skúseností z používania tejto úpravy. Úprava sa inšpiruje tiež praktickými skúsenosťami z vykonávania predovšetkým dohovorov Rady Európy v trestnoprávnej oblasti, ktorými je Slovenská republika zmluvnou stranou od roku 1992:

• Európsky dohovor o vydávaní (1957)
• Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vydávaní (1975
• Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vydávaní (1978)
• Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach (1959)
• Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach (1978)
• Európsky dohovor o odovzdávaní trestného konania (1972)
• Európsky dohovor o potlačovaní terorizmu (1977)
• Dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb (1983).

Taktiež využíva skúsenosti z komplexných právnych úprav tejto problematiky inými štátmi (najmä Rakúska a Maďarska) a nakoniec anticipuje záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika nedávno ratifikovala alebo ktorých ratifikácia sa v dohľadnej dobe predpokladá (napr. Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu z roku 2000, Dohovor o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zabavení a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti z roku 1990, Trestnoprávny dohovor Rady Európy o korupcii z r.1998, Európsky dohovor o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi z roku 1964, Druhý dodatkový protokol k ED o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 2001), ako aj tých medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republiku bude ratifikovať, ak bude prijatá za člena Európskej únie, ako Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996, Dohovor vypracovaný na základe článku K.3. Zmluvy o EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995, Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000 alebo Dohovor medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestných rozsudkov z 1991.

Predkladaný návrh zákona je v súlade s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná (sú uvedené vyššie).

Návrh zákona nebude mať negatívny dopad na verejné financie (môže mať len pozitívny v súvislosti s vypustením tzv. preverovania a prijatím nového inštitútu zmieru), a teda žiadny negatívny finančný, ekonomický ani enviromentálny vplyv, ani vplyv na zamestnanosť.

Problematika návrhu zákona je upravená právom Európskej únie, avšak len v základných dokumentoch, nie v sekundárnej legislatíve – tzv. vnútorné veci a spravodlivosť, do ktorých patrí aj trestno-právna úprava, sú zaradené do tzv. tretieho piliera, t.j. ich úprava je ponechaná na jednotlivé členské krajiny Európskej únie. Z tohto dôvodu sa k návrhu nevypracováva tabuľka zhody a otázka zhody návrhu zákona so základnými dokumentami Európskej únie je dostatočne vyjadrená v doložke zlučiteľnosti.

Doložka zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskej únie

1. Navrhovateľ zákona: vláda Slovenskej republiky.

2. Názov návrhu zákona: zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

3. V práve Európskej únie je problematika návrhu zákona upravená:

1. Zmluva o Európskej únii (čl. 6 ods. 2),
2. Rezolúcia Rady 49641104/01 zo 17.1.1995 o zákonnom odpočúvaní telekomunikácií,
3. Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996,
4. Dohovor vypracovaný na základe článku K.3. Zmluvy o EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995,
5. Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000,
6. Dohovor medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestných rozsudkov z 1991.

4. Návrh zákona svojou problematikou nepatrí medzi prioritné oblasti aproximácie práva uvedené v čl. 70 Európskej dohody o pridružení a svojou problematikou nepatrí medzi priority odporúčané v Bielej knihe.

5. Charakteristika právnych noriem Európskej únie, ktorými je upravená problema-tika návrhu zákona:

Čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii ustanovuje, že únia práva zabezpečené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práva a základných slobôd z roku 1950 rešpektuje ako všeobecne právne princípy; čl. 8 Európskeho dohovoru upravuje právo každého na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Toto právo je konkretizované v prípade odpočúvania telekomunikácií v Rezolúcii Rady uvedenej v bode 3b). Táto umožňuje odpočúvanie telekomunikácií, pričom príkaz na odpočúvanie musí byť konkretizovaný voči určitej osobe a takýto príkaz môže vydať len súd.

Čl. 6 Európskeho dohovoru upravuje právo na spravodlivé súdne konanie, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj zásada rovnosti zbraní, ktorá nepochybne zahŕňa aj možnosť vyjadrenia sa k veci. Z tohto dôvodu sa upravuje neverejné zasadnutie tak, aby z účasti na ňom bol vylúčený prokurátor, keďže neverejného zasadnutia sa nezúčastňuje obvinený. Tým sa právna úprava neverejného zasadnutia nepochybne zosúlaďuje s Európskym dohovorom.

Dohovor týkajúci sa extradície medzi členskými štátmi EÚ z roku 1996 upravuje zjednodušenie podmienok extradície osôb, vrátane štátnych občanov, medzi štátmi Európskej únie.

Dohovor vypracovaný na základe článku K.3. Zmluvy o EÚ o zjednodušenom vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ z roku 1995 upravuje postup pri zjednodušenom (skrátenom) vydávacom konaní osôb medzi členskými štátmi Európskej únie.

Oba uvedené dohovory rozpracovávajú na podmienky štátov EÚ Európsky dohovor o vydávaní z roku 1957.

Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ z roku 2000 doplňuje a zjednodušuje poskytovanie právnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi v nadväznosti na Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 1957.

V súvislosti s dohovormi uvedenými v bode 3c) až 3f) je potrebné uviesť, že tieto sa týkajú len časti upravenej v navrhovanej 23. hlave (Právny styk s cudzinou), pričom podľa § 372 ods. 1 navrhovanej úpravy (v platnom znení § 375 ods. 1) majú medzinárodné zmluvy prednosť pred úpravou obsiahnutou v novej 23. hlave, t.j. úprava v Trestnom poriadku sa použije len vtedy, ak medzinárodná zmluva neustanoví iný postup.

6. Vyjadrenie stupňa kompatibility s právnou normou Európskej únie: úplná.

Platná právna úprava možnosti používania materinského jazyka v trestnom konaní spôsobuje vo veciach, v ktorých sú obvinenými osobami štátni príslušníci najmä afrických krajín značné problémy, keďže je absolútny nedostatok tlmočníkov. Navyše platná právna úprava ide zbytočne nad rámec základných práv a slobôd upravených v Európskom dohovore o ľudských právach. Článok 6 ods. 3 tohto dohovoru, ktorý obsahuje základné procesné záruky vyžaduje "právo byť neodkladne a v jazyku, ktorému rozumie podrobne oboznámený s obvinením". V doteraz vydaných rozhodnutiach bolo vyslovené, že toto právo je splnené aj v prípade, že štát obvinenému určil obhajcu, ktorý je s ním schopný komunikovať v jazyku, ktorému rozumie. Za splnenie podmienok sa považovalo aj vysvetlenie rozhodnutí v jazyku, ktorému obvinený rozumie. Nakoľko sa zvyšuje počet trestných vecí s cudzím prvkom, pri ktorých obvinení pochádzajú z krajín, kde sú materinským jazykom jazyky, ktoré u nás nie sú vôbec známe, dostáva sa niekedy súd do situácie, kedy je vedome nútený porušovať základnú zásadu trestného konania.

Z týchto dôvodov sa navrhuje zmeniť formuláciu § 2 ods. 14 a § 28.

V súvislosti so zmenou § 89 sa výslovne ustanovuje, čo sa považuje za informačno-technické prostriedky a prostriedky operatívno-pátracej činnosti.

Zároveň sa pri informačno-technických prostriedkoch uvádza, že pre súčinnosť prevádzkovateľa telekomunikačných činností a osôb vykonávajúcich dopravu zásielok, ako aj pre kontrolu použitia informačno-technických prostriedkov sa primerane použijú ustanovenia pripravovaného nového zákona o použití informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý mal nadobudnúť účinnosť súčasne s týmto návrhom zákona.

Pojem „vojak“ je novým pojmom, vychádzajúcim z § 2 zák. č. 370/1997 Z.z. o vojenskej službe v znení neskorších predpisov a nahradzuje pôvodný pojem „vojak v činnej službe“. Vojakom je osoba, ktorá vykonáva základnú službu, náhradnú službu, zdokonaľovaciu službu, mimoriadnu službu, prípravnú službu a profesionálnu službu. Definícia týchto služieb je ďalej uvedená v § 18 a nasl. zák. č. 351/1997 Z. z. Branný zákon.

Vzhľadom k zneniu Zmluvy NATO SOFA (č. 324/1997 Z.z.) sa navrhuje, aby právomoci vojenských súdov podliehali aj príslušníci ozbrojených síl vysielajúceho štátu, ktorí sa v Slovenskej republike dopustia trestnej činnosti.

Výbor OSN pre ľudské práva vo Východiskovej správe pre Slovenskú republiku v roku 1997 konštatuje, že je znepokojujúce, ak môžu byť civilné osoby súdené vojenskými súdmi vrátane prípadov vyzvedačstva a ohrozenia štátneho tajomstva. Na základe tejto skutočnosti sa z § 14 ods. 3 vypúšťa doterajší text písmena a) a ponechávajú sa v tomto ustanovení len trestné činy, ktoré veľmi úzko súvisia s činnosťou ozbrojených síl.

Dopĺňa sa osobitným spôsobom príslušnosť súdu v prípravnom konaní a pred začatím trestného stíhania na vydávanie príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností a na použitie agenta. Vecne príslušným pritom bude krajský súd, resp. vyšší vojenský súd, keďže vzhľadom na dôležitosť a citlivosť týchto inštitútov je nevyhnutné, aby rozhodovanie o ich použití bolo sústredené na menšom počte súdov a podľa platného právneho stavu o možnosti použitia informačno-technických prostriedkov v predprípravnom konaní rozhodujú krajské súdy a vyšší vojenský súd.

V súlade s návrhom zákona o vyšších súdnych úradníkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý je už v legislatívnom procese sa dopĺňa aj Trestný poriadok o predmetné ustanovenie.

Doterajšia absolútna nemožnosť zastúpenia advokáta koncipientom pred súdom sa mení a umožňuje sa, aby aspoň v tých veciach, kde konajú ako súdy prvého stupňa okresné súdy, resp. vojenské obvodové súdy, mohli jednotlivé úkony obhajoby vykonávať aj koncipienti.

Vzhľadom na navrhovanú zmenu, podľa ktorej bude môcť za zákonom vymedzené trestné činy vznášať obvinenie aj policajný orgán, je súčasne nevyhnutné vybaviť ho aj právomocami, ktorými podľa § 75 a 76 doteraz disponoval len vyšetrovateľ.

K bodom 15 a 16 Doterajšia právna úprava umožňovala zaistiť peniaze na účte len v trestnom konaní o obzvlášť závažných trestných činoch, korupcii, trestnom čine podľa § 158 Trestného zákona a trestných činoch uvedených v druhej hlave a deviatej hlave osobitnej časti Trestného zákona. Tento právny stav však v podstate neodôvodnene zvýhodňoval páchateľov ostatných trestných činov, zbytočne komplikoval prácu orgánov činných v trestnom konaní a často spôsoboval, že napokon v niektorých prípadoch nebolo možné uspokojiť oprávnené nároky poškodených na náhradu škody. Z týchto dôvodov sa navrhuje, aby tak ako § 78 a 79 Trestného poriadku, ani § 79c Trestného poriadku neobsahoval žiadne obmedzenie z hľadiska trestných činov, v konaní o ktorých ho možno použiť. Možnosť širšieho použitia tohto ustanovenia vyplýva aj z požiadaviek medzinárodného spoločenstva v súvislosti s bojom proti terorizmu po teroristických útokoch na USA v septembri 2001.

Zároveň sa aktualizuje aj poznámka pod čiarou k odkazu 9.

Prax ukazuje, že trestná činnosť má stále častejšie súvislosť aj s cennými papiermi a možno predpokladať, že s rozvojom nášho kapitálového trhu sa táto tendencia bude ešte prehlbovať. Z tohto dôvodu sa navrhuje v samostatnom ustanovení upraviť, aby prokurátor a súd vo vzťahu k zaknihovaným cenným papierom disponovali obdobnými oprávneniami, ako vo vzťahu k peniazom na účte.

Zmena pojmu „telekomunikačná prevádzka“ na „telekomunikačná činnosť“ vychádza zo znenia zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách tento pojem zahŕňa verejnú telefónnu, mobilnú, faxovú a internetovú prevádzku, ako aj vnútorné podnikové siete.

Možnosť vydania príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností sa upravuje tak, aby ho mohol sudca, resp. predseda senátu vydať aj pred začatím trestného stíhania podľa Trestného poriadku. S tým súvisí aj úprava trestných činov, na ktoré bude možné tento príkaz vydať. Zároveň sa dopĺňa možnosť, aby v prípade vecí, ktoré nestrpia odklad mohol vydať príkaz v prípravnom konaní a pred začatím trestného stíhania aj prokurátor; takýto príkaz však musí byť potvrdený sudcom, inak stráca platnosť a takto získané informácie nie je možné použiť.

Zároveň sa upravuje aj novým spôsobom možnosť použitia informácií získaných pri odpočúvaní obvineného vo vzťahu k jeho obhajcovi. Prelamuje sa absolútna nemožnosť takéhoto odpočúvania a v prípade vecí, v ktorých neexistuje vzťah obvinený-obhajca sa ustanovuje, že takéto informácie je možné použiť.

Tiež sa ustanovuje, že súhlas sudcu je potrebný aj v prípade odpočúvania, ktoré sa vykonáva so súhlasom účastníka odpočúvanej stanice, keďže sa zasahuje do základných práv a slobôd aj druhého účastníka takéhoto hovoru.

Prax ukazuje, že vyšetrovanie niektorých trestných činov, najmä tých, pre ktoré je charakteristická vysoká organizovanosť páchateľov a používanie konšpiratívnych metód práce je veľmi obtiažne a zdĺhavé, v niektorých prípadoch aj nemožné, bez použitia niektorých špecifických prostriedkov, akými sú predstieraný prevod, sledovanie osôb a vecí a vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo iných záznamov. Pravdaže nestačí len vytvoriť zákonný rámec pre používanie týchto prostriedkov, ale je potrebné jednoznačne deklarovať legálnosť možnosti použitia výsledkov získaných ich nasadením pri dokazovaní. Vzhľadom na to, že ide prevažne o závažné zásahy do ústavných práv občanov, ktoré sú aj verejnosťou veľmi citlivo vnímané, navrhuje sa, aby jednotlivé ustanovenia veľmi podrobne upravovali postupy orgánov činných v trestnom konaní tak, ako pri iných obdobných úkonoch upravených v Trestnom poriadku. Z toho istého dôvodu bude pri používaní týchto prostriedkov zabezpečená dostatočná ingerencia prokurátora a súdu. Očakáva sa, že tieto ustanovenia by mali eliminovať handicap orgánov činných v trestnom konaní, ktorý majú doteraz pri odhaľovaní a postihovaní určitého druhu trestnej činnosti.

Zmenou ustanovenia § 89 ods. 2 sa sleduje jednak precizácia vymedzenia dôkazu použiteľného v trestnom konaní a jednak sa výpočet zákonných dôkazných prostriedkov dopĺňa o previerku výpovede na mieste, rekonštrukciu, vyšetrovací pokus a informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. Hoci aj doposiaľ mal výpočet dôkazných prostriedkov len exemplatívny charakter a nevylučoval použitie aj iných dôkazných prostriedkov, než aké boli výslovne uvedené v zákone, navrhovaná úprava jednoznačne legalizuje aj novo zaradené dôkazné prostriedky a posiľňuje právnu istotu strán trestného konania i orgánov činných v trestnom konaní v tejto zvlášť citlivej oblasti.

Zmeny obsiahnuté v týchto bodoch korešpondujú s navrhovanými úpravami § 158. Vypustenie oprávnenia vyšetrovateľa vo vzťahu k policajnému orgánu (doterajší § 157 ods. 2 druhá veta) má za cieľ predísť sporom medzi vyšetrovateľom a policajným orgánom a súčasne reflektuje skutočnosť, že policajnému orgánu pribudnú oproti predchádzajúcej úprave ďalšie povinnosti v súvislosti s novou úpravou vyšetrovania. Dikcia doterajšieho ustanovenia § 157 ods. 3 sa v čiastočne modifikovanej podobe premietne do znenia nového ustanovenia § 158 ods. 2.

V odseku 1 tohto ustanovenia sa v podstate v súlade s predchádzajúcou úpravou vymedzuje okruh orgánov činných v trestnom konaní, ktoré budú prijímať oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin. Aj nová úprava počíta s tým, že prokurátor nebude musieť sám vybaviť prijaté oznámenie.

Ustanovenie odseku 2 zakotvuje oprávnenie a povinnosť prokurátora na základe žiadosti preskúmať postup vyšetrovateľa a policajného orgánu po podaní oznámenia, a to z hľadiska zákonnosti i rýchlosti ich postupu.

Ustanovenie odseku 1 vymedzuje možné rozhodnutia prokurátora, vyšetrovateľa alebo policajného orgánu v prípade, keď po preskúmaní oznámenia dôjdu k záveru, že už zo samotného oznámenia je zrejmé, že konanie, ktorého sa oznámenie týka, nebude môcť byť posudzované ako trestný čin.

Ako vyplýva z odseku 4, všetky rozhodnutia podľa § 159 budú mať formu uznesenia, pričom toto ustanovenie vytvára priestor, aby jednak zo strany oprávnených osôb mohli byť napadnuté opravným prostriedkom, jednak aby uznesenia vyšetrovateľa a policajného orgánu boli ex offo preskúmané prokurátorom.

Zároveň sa vypúšťa z § 159 odsek 5 vzhľadom na ustanovenie § 158 ods. 2.

Týmto ustanovením sa navrhuje zaviesť do Trestného poriadku negatívne vymedzenie podmienok na začatie trestného stíhania. Z doterajšej dikcie tohto ustanovenia vyplývalo, že podmienkou začatia trestného stíhania bola existencia skutočností nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin. V mnohých prípadoch takýto záver nebolo možné jednoznačne urobiť už na základe samotného oznámenia, čo si vyžadovalo ešte pred začatím trestného stíhania vykonávať často veľmi rozsiahle a zdĺhavé preverovanie, ktorého podstatnú časť (v prípade, že na jeho základe bolo trestné stíhanie začaté) bolo potrebné neskôr pred tým istým orgánom opakovať. Takýto postup objektívne viedol k nadmernému obťažovaniu poškodených a svedkov a k  zbytočnému predlžovaniu celého konania so všetkými všeobecne známymi negatívnymi dôsledkami.

Navrhované vymedzenie podmienok na začatie trestného stíhania by malo významným spôsobom prispieť k skráteniu a zefektívneniu trestného konania, lebo umožňuje z neho vypustiť jednu celú jeho doterajšiu fázu. Orgán, ktorý prijme oznámenie, už len preskúma (bez vykonávania ďalších úkonov), či priamo v oznámení nie sú obsiahnuté také skutočnosti, z ktorých jednoznačne vyplýva potreba postupu podľa ustanovení § 159 ods. 1 až 3, t.j. v podstate posúdi oznámenie z formálno-právneho hľadiska. Ak po takomto preskúmaní nedospeje k jednoznačnému záveru, ale naopak zistí, že na rozhodnutie je potrebné obstarať ďalšie podklady, na rozdiel od doterajšej úpravy už nebude vykonávať preverovanie, ale bude mať povinnosť ihneď vydať uznesenie o začatí trestného stíhania a začne vykonávať procesné úkony.

Ak podané oznámenie nebude obsahovať všetky formálne náležitosti na to, aby mohlo byť vydané uznesenie o začatí trestného stíhania (vyžadované § 160 ods. 3), umožňuje sa, aby vyšetrovateľ, resp. policajný orgán v lehote najneskôr 30 dní od doručenia prvotného oznámenia tieto náležitosti zistil (ide o opis skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za akých k nemu došlo, aby nemohol byť skutok zamenený s iným) a vydal uznesenie o začatí trestného stíhania. Aj nová úprava pri tom počíta s možnosťou začatia trestného stíhania vykonaním neopakovateľných a neodkladných úkonov. V záujme posilnenia právnej istoty občanov sa zavádza povinnosť doručiť uznesenie o začatí trestného stíhania aj oznamovateľovi a poškodenému.

Hoci medzi orgánmi, ktoré sú oprávnené začať trestné stíhanie, nie je výslovne uvedený prokurátor, z ustanovenia § 174 ods. 2 písm. c) nepochybne vyplýva, že môže urobiť aj toto rozhodnutie.

Z nového vymedzenia kompetencií medzi vyšetrovateľom a policajným orgánom vyplynula aj potreba vypustenia doterajšieho § 160 ods. 5 a jeho nahradenia ustanovením, ktorým sa definuje neodkladný a neopakovateľný úkon.

Toto ustanovenie zavádza do Trestného poriadku inštitút skráteného vyšetrovania a vymedzuje vecnú príslušnosť vyšetrovateľa a policajného orgánu. Uvádza tiež prípady, v ktorých bude vykonávať vyšetrovanie vyšetrovateľ napriek tomu, že inak by sa malo vykonávať vo veci len skrátené vyšetrovanie.

Navrhovaná novela zavádza významnú zmenu § 163 ods. 1 tým, že stanovuje, aby policajný orgán vo veciach, v ktorých je oprávnený vykonávať vyšetrovanie (§ 161 a 168), bol oprávnený aj vzniesť obvinenie. V nadväznosti na túto zmenu je potrebné primerane upraviť aj niektoré ďalšie ustanovenia § 163.

Z uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 930 zo 16.11.2000 vyplýva potreba legislatívne zabezpečiť, aby trestné činy voči členovi rodiny boli stíhané zo zákona a nebol vyžadovaný súhlas obete násilia, či znásilnenia. V tejto súvislosti sa navrhuje zúžiť okruh trestných činov, na ktorých stíhanie je potrebný súhlas poškodeného.

Potreba navrhovaných zmien v § 164 až 167 vyplýva z nového vymedzenia kompetencií medzi vyšetrovateľom a policajným orgánom a v prípade zmeny § 166 ods. 3 z doplnenia nového inštitútu zmieru (§ 309).

Navrhovaná úprava v § 168 vymedzuje, o ktorých trestných činoch sa bude vykonávať skrátené vyšetrovanie, pri čom sa navrhuje, aby to boli trestné činy, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje tri roky. Podľa vykonaných analýz štruktúry v poslednom období vyšetrovaných trestných činov takéto vymedzenie bude predpokladom optimálnej deľby práce medzi vyšetrovateľmi a policajnými orgánmi.

Postup policajného orgánu pri skrátenom vyšetrovaní bude upravený v § 169, z ktorého je najmä zrejmé, že v skrátenom vyšetrovaní výsluch svedkov podľa § 101 až 103 sa bude vykonávať len u osôb, ktoré disponujú najzávažnejšími informáciami o vyšetrovanom trestom čine. Kvôli urýchleniu konania sa súčasne navrhuje, aby v skrátenom vyšetrovaní prítomnosť obhajcu bola obmedzená len na tie vyšetrovacie úkony, na ktorých má právo zúčastniť sa obvinený.

Návrh nepočíta s tým, že by v skrátenom vyšetrovaní policajný orgán robil tak závažné rozhodnutia, akými sú postúpenie veci podľa § 171 a zastavenie trestného stíhania podľa § 172, ale tieto rozhodnutia zveruje do právomoci prokurátora. Z tohto dôvodu je potrebné primerane upraviť aj text dotknutých ustanovení.

Keďže na rozdiel od postúpenia veci a zastavenia trestného stíhania sa navrhuje, aby aj policajný orgán bol oprávnený prerušiť trestné stíhanie podľa § 173, bude potrebné toto ustanovenie zodpovedajúcim spôsobom upraviť.

Medzi dôvody pre prerušenie trestného stíhania sa dopĺňa prípad, keď Ústavný súd SR pozastaví činnosť právneho predpisu, resp. jeho ustanovenia.

Potreba navrhovaného doplnenia vyplýva z rozšírených právomocí policajného orgánu vo vyšetrovaní.

Taktiež sa dopĺňa ustanovenie § 174 ods. 1, podľa ktorého sa rozširuje dozor prokurátora nad zachovávaním zákonností aj na predprípravné konanie, čo je jedna z hlavných požiadaviek predvstupových rokovaní s ES resp. EÚ ohľadom 24.kapitoly – vnútro a spravodlivosť.

Doplnením nového písm. g) do ustanovenia § 174 ods. 2 sa prokurátor vybavuje právomocou v nevyhnutnom konkrétnom prípade vecnú príslušnosť vyšetrovateľa upraviť odchylne od všeobecnej úpravy obsiahnutej v § 161 a § 168. Predpokladá sa, že prokurátor toto oprávnenie využije najmä vtedy, ak v priebehu už začatého skráteného vyšetrovania dospeje k záveru, že ani prípadným postupom podľa § 174 ods. 2 písm. f) nemožno dosiahnuť, aby trestné stíhanie bolo úspešne a efektívne vykonané policajným orgánom. Nemožno však vylúčiť takéto rozhodnutie prokurátora aj pred začatím trestného stíhania, najmä ak bude z dlhodobého hľadiska zrejmé, že vzhľadom na štruktúru nápadu trestnej činnosti na konkrétnom teritóriu je nevyhnutné korigovať vzájomný pomer zaťaženosti medzi vyšetrovateľmi a policajnými orgánmi.

Ide o technické zmeny súvisiace s doplnením iných ustanovení.

Bližšie sa špecifikujú podmienky, za ktorých je možné vrátiť vec súdom, prokurátorovi na došetrenie; pričom sa ustanovuje, že ak je možné nedostatky odstrániť v konaní pred súdom bez výrazných ťažkostí alebo bez zrejmej ujmy na rýchlosti konania, nie je možné vrátiť vec prokurátorovi na došetrenie.

Vypustenie slov „po vznesení obvinenia“ vyplýva zo skutočnosti, že tieto boli do § 207 ods. 2 doplnené novelou Trestného poriadku č. 247/1994 Z.z., podľa ktorej sa trestné stíhanie začínalo až vydaním uznesenia o vznesení obvinenia. Po novele Trestného poriadku č. 272/1999 Z.z. sa trestné stíhanie začína už vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania, a preto je potrebná úprava aj ustanovenia § 207 ods. 2, aby bolo umožnené prečítať na hlavnom pojednávaní za splnenia podmienok uvedených v tomto ustanovení aj výpoveď podozrivého, keďže nepochybne zákonným spôsobom urobená výpoveď podozrivého je skoršou výpoveďou obžalovaného, pričom platná právna úprava to bezdôvodne neumožňuje.

Na základe doplnenia nového inštitútu zmieru je potrebné upraviť aj ďalšie súvisiace ustanovenia Trestného poriadku. Zmena § 224 ods. 1 je viazaná na doplnenie prerušenia trestného stíhania o nový dôvod.

Zmeny obsiahnuté v týchto bodoch odstraňujú doterajšiu nerovnosť obsiahnutú pri úprave neverejného zasadnutia, keďže sa ho mohol zúčastniť len prokurátor a nie obžalovaný (doterajším znením je obmedzený princíp „rovností zbraní“ obsiahnutý v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Z potreby aplikačnej praxe dochádza aj k doplneniu doterajšieho § 243 ods. 1.

Novelou Trestného poriadku č. 272/1999 Z.z. bolo umožnené podať sťažnosť pre porušenie zákona v neprospech odsúdeného aj v prípadoch, keď sa rozhodnutie stalo právoplatným v prvom stupni. Avšak podľa stanoviska vyplývajúceho z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR nie je možné sťažnosť pre porušenie zákona podať v neprospech odsúdeného v prípadoch, keď podá riadny opravný prostriedok len obvinený, a nie aj prokurátor. Za účelom odstránenia tejto paradoxnej situácie (ak obvinený nepodá riadny opravný prostriedok, sťažnosť pre porušenie zákona v jeho neprospech je možná) sa navrhuje predmetná zmena.

K doterajším alternatívnym spôsobom ukončenia veci v trestnom konaní (podmienečné zastavenie trestného stíhania, trestný rozkaz), ktorých znakom je, že umožňujú vybavenie veci v predsúdnom konaní alebo vybavenie veci súdom mimo procesne náročného hlavného pojednávania, sa navrhuje prijať ďalší spôsob – zmier. S prijatím tohto nového inštitútu počíta aj pripravovaná rekodifikácia trestných kódexov.

Zmier má umožniť, aby na základe dohody medzi štátom a poškodeným na jednej stane a páchateľom na druhej strane, došlo k ukončeniu trestnej veci a k vydaniu rozhodnutia bez uskutočnenia riadneho, formalizovaného trestného procesu. To bude mať za následok jednak zrýchlenie konania a vydanie rozhodnutia skôr, pričom pôjde o ekonomicky menej náročné konanie, jednak možnosť lepšieho uplatnenia práv zo strany poškodených, keďže predpokladom uzavretia zmieru je súhlas poškodeného. Zmier pritom smeruje k odstráneniu škodlivých následkov trestného činu nielen v oblasti náhrady majetkovej škody, ale aj pocitov krivdy, strachu, resp. poníženia v prípadoch s menej závažnými následkami za splnenia podmienky, že na trestnom postihu páchateľa nie je zo strany štátu verejný záujem.

Predpokladom schválenia zmieru je, okrem základnej podmienky, že musí ísť o úmyselný trestný čin s trestnou sadzbou do troch rokov alebo nedbanlivostný trestný čin s trestnou sadzbou do piatich rokov, súhlas obvineného a poškodeného s takýmto postupom, priznanie obvineného k spáchaniu skutku, náhrada škody obvineným, resp. uskutočnenie relevantných opatrení na jej náhradu a poukázanie primeranej peňažnej sumy určenej na všeobecne prospešné účely (túto nie je možné chápať ako trest, ale ako náhradu dotknutého verejného záujmu spáchaným trestným činom).

Súd a v prípravnom konaní prokurátor nie sú viazaní návrhom na uzavretie zmieru, ak nepovažujú takýto spôsob rozhodnutia za dostačujúci, aj keď by sa na tomto spôsobe ukončenia sporu poškodený a obvinený zhodli. Ak súd a v prípravnom konaní prokurátor neschvália zmier, nevydajú o tom žiadne formalizované rozhodnutie; na túto skutočnosť len obvineného a poškodeného upozornia. V tomto prípade (keďže sa nevydáva žiadne rozhodnutie) však nie je možnosť preskúmania tohto negatívneho stanoviska súdu, resp. prokurátora.

Zároveň sa určuje, na aké účely možno poukázať sumu určenú na všeobecne prospešné účely, z ktorej musí byť vždy aspoň 50% určené štátu na odškodňovanie obetí trestnej činnosti podľa zákona č. 255/1998 Z.z. o odškodňo-vaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi.

V prípade, že zmier nebude schválený, hoci obvinený vyhlásil, že spáchal skutok, nie je možné v ďalšom konaní prihliadnuť na toto vyhlásenie ako na dôkaz, keď bolo vyhlásenie uskutočnené s cieľom dosiahnuť ukončenie trestného stíhania uzavretím zmieru.

Súčasné znenie Trestného poriadku neupravuje subjekt, ktorý má rozhodovať o osvedčení v prípadoch, keď prezident milosťou odpustil trest s určitou podmienkou. Situáciu riešia len stanoviská najvyššieho súdu, podľa ktorých má o tom rozhodovať ministerstvo spravodlivosti. Ministerstvo spravodlivosti, resp. minister spravodlivosti však v tomto prípade nemá rozhodovaciu právomoc ustanovenú Trestným poriadkom (ako je to napr. pri § 327 ods. 1). Navyše uvedené stanoviská najvyššieho súdu sú nepriamo dotknuté aj nálezom Ústavného súdu SR z 24.6.1998 (č. 222/1998 Z.z.), ktorým rozhodol o nesúlade vtedy platných ustanovení § 366 ods. 2 a § 367 Tr. por. s Ústavou SR (podstatou nálezu bolo, že o milosti musí rozhodnúť prezident republiky, a nie na základe jeho poverenia minister spravodlivosti, resp. generálny prokurátor).

Preto sa navrhuje, aby o tom, či sú splnené uložené podmienky, rozhodoval prezident, pričom podklady mu predloží minister spravodlivosti (rovnako ako pri udeľovaní milostí).

Prvý oddiel obsahuje definície pojmov, ktoré sa rozsiahle používajú v celej časti, a ďalšie ustanovenia, ktoré sú všeobecne použiteľné vo vzťahu ku všetkým inštitútom upraveným v tejto časti.

Ustanovenie definuje základné pojmy používané v tejto hlave.

k písmenu a/ - v prevažnej väčšine prípadov pôjde o medzinárodné zmluvy, ktorými je súčasne viazaný aj štát, vo vzťahu ku ktorému sa určitý inštitút právnej pomoci používa, pojem medzinárodnej zmluvy sa rozširuje aj na rozhodnutia prijaté medzinárodnými organizáciami, ktoré sú záväzné pre Slovenskú republiku (viď aj komentár k písmenu b/nižšie a znenie § 21 Trestného zákona v platnom znení),

k písmenu b/ - v súčasnosti ide o dva medzinárodné trestné súdy zriadené OSN: pre Rwandu (Rezolúcia Rady bezpečnosti OSN 955 (1994) o zriadení medzinárodného tribunálu pre Rwandu) a pre bývalú Juhosláviu (Rezolúcia Rady bezpečnosti OSN 827(1993) o zriadení medzinárodného tribunálu na stíhanie osôb zodpovedných za vážne porušovanie humanitárneho práva na území bývalej Juhoslávie v znení rezolúcie 1166(1988)) a Medzinárodný trestný súd (ICC) vytvorený Rímskym štatútom zo 17. júla 1998, ktorý Slovenská republika podpísala 23.8.1998,

k písmenu c/ - právomoc orgánu iného štátu sa zakladá buď na právnom poriadku daného štátu alebo na medzinárodnej zmluve, predovšetkým na vyhláseniach daného štátu k takejto medzinárodnej zmluve, pritom sa nejedná len o oprávnenie podávať či prijímať žiadosti podľa tejto časti, ale aj právomoc konať a rozhodovať o týchto žiadostiach; účelom je súčasne určiť pravidlo na posudzovanie, či orgán cudzieho štátu, ktorý podal žiadosť, bol na podanie takejto žiadosti príslušný,

k písmenu d/ - je zrkadlovým obrazom písmena c/, ide o orgány Slovenskej republiky činné v trestnom konaní; ich vecná a miestna príslušnosť sa odvíja od ustanovení tohto zákona upravujúcich trestné konanie, ak v tejto časti nie je ich vecná a miestna príslušnosť upravená inak,

k písmenu g/ - ochranné opatrenie spojené s obmedzením osobnej slobody sa pri inštitútoch upravených v tejto časti posudzuje rovnako ako trest odňatia slobody.

Toto ustanovenie je premietnutím a doplnením pôvodného ustanovenia § 375 Trestného poriadku a upravuje základný princíp aplikácie ustanovení tejto časti, ktorý sa uplatňuje aj v iných oblastiach práva a je všeobecným princípom aplikácie medzinárodných zmlúv v právnom poriadku Slovenskej republiky. Odsek 2 vyjadruje princíp, ktorý sa aplikuje už v súčasnosti. Napriek všeobecnej doktríne o priamej vykonateľnosti medzinárodných zmlúv, väčšina mnohostranných zmlúv v trestnoprávnej oblasti vyžaduje pre možnosť ich efektívneho vykonávania určité prepojenie s vnútroštátnym právom. Ustanovenia tejto časti preto plnia vo vzťahu k týmto zmluvám aj funkciu vykonávacích ustanovení. Vzhľadom na prioritu medzinárodných zmlúv voči vnútroštátnej úprave je uplatnenie ustanovení tejto časti možné iba v rozsahu, v ktorom tieto ustanovenia neodporujú použitej medzinárodnej zmluve.

Toto ustanovenie je vyjadrením základného princípu reciprocity uplatňovaného vo všetkých oblastiach medzinárodného práva a spolupráce. Viazanosť dvoch a viacerých štátov medzinárodnou zmluvou znamená existenciu vzájomnosti medzi týmito štátmi v oblasti, ktorá je predmetom úpravy tejto zmluvy (odsek 1). Ak medzinárodná zmluva neexistuje, je žiadosti cudzieho štátu možné vyhovieť, len ak tento štát zaručí vzájomnosť - t.j. že by vyhovel obdobnej žiadosti Slovenskej republiky (odsek 2). Filozofia úpravy právneho styku je však založená na dvoch „stupňoch“ vzájomnosti : väčšina úkonov vyžaduje len faktickú vzájomnosť, niektoré však vyžadujú existenciu zmluvy. U týchto je to v texte ustanovení výslovne uvedené (napr. tretí oddiel - uznanie cudzieho rozhodnutia a s tým súvisiace inštitúty, § 396 – skrátené vydávacie konanie, § 443 - zaistenie majetku) a na žiadosť cudzieho orgánu by sa nemohlo pri absencii zmluvy postupovať, ani ak by zaručil faktickú vzájomnosť, ani mu naopak zaručiť vzájomnosť (odsek 4).

Znenie odsekov 3 a 4 reaguje na možnosť potreby požiadať cudzí štát o právnu pomoc aj pri neexistencii vzájomnosti.

Toto ustanovenie reaguje na medzinárodný vývoj v oblasti tvorby osobitných medzinárodných trestných súdov. Poskytovanie právnej pomoci medzinárodným súdom sa vymyká z tradičného rámca právneho styku s cudzinou, pretože ide o vzťah vertikálnej spolupráce , na rozdiel o horizontálnej spolupráce medzi štátmi. Na rozdiel od spolupráce s inými štátmi, ktorý sa zakladá na všeobecnom princípe slušnosti („commity“) a poskytuje sa aj pri absencii medzinárodnoprávneho záväzku, povinnosť poskytovať spoluprácu medzinárodnému súdu vyplýva vždy len z medzinárodného záväzku a má výrazne jednostranný charakter (štát poskytuje súčinnosť súdu, avšak medzinárodný súd súčinnosť neposkytuje).

Odsek 2 má interpretačný charakter. V kontexte činnosti medzinárodných súdov sa (vzhľadom na vyššie uvedený vertikálny charakter spolupráce) namiesto pojmu „extradícia“ používa pojem „odovzdávanie“ („surrender“) na povinnosť „vydávať“ stíhané osoby jurisdikcii medzinárodného súdu. Z obsahového hľadiska ide o totožné inštitúty, líši sa iba vzťah medzi „vydávajúcim“ a „vyžadujúcim“.

Toto ustanovenie upravuje všeobecný princíp používaný v medzinárodnej spolupráci. Okrem ochrany ústavy a právneho poriadku Slovenskej republiky (vlastný „verejný poriadok“) poskytuje ochranu aj ďalším významným chráneným záujmom. Toto rozšírenie je dané skutočnosťou, že pri vybavovaní žiadostí cudzieho štátu môže dôjsť k situácii, kedy vybavenie žiadosti by mohlo napr. ohroziť alebo znemožniť trestné stíhanie v Slovenskej republike, prípadne by išlo o poskytnutie skutočností, ktoré sú predmetom utajenia a pod. Tento princíp má nadradený charakter vo vzťahu ku všetkým inštitútom upraveným v tejto časti.

Toto ustanovenie spája princíp ochrany poskytnutých informácií (princíp dôvernosti informácií ) a princíp nepoužitia poskytnutých informácií na iné účely, než na ktoré boli poskytnuté (princíp špeciality).

Reaguje napríklad na čl. 50 ods. 3 Schengenskej vykonávacej dohody a anticipuje ratifikáciu tejto dohody Slovenskou republikou po vstupe do Európskej únie ako aj pripravovaný Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach. Predovšetkým však reaguje na súčasné tendencie v ochrane informácií a ich použitia, ktoré budú viesť k postupnému sprísňovaniu medzinárodných štandardov.

Taktiež berie do úvahy prax niektorých štátov, ktoré sú ochotné určité informácie poskytnúť len za podmienky, že im takáto ochrana bude poskytnutá. Preto je informáciám z cudziny poskytnutá širšia ochrana než v čl. 50 ods. 3 Schengenskej dohody, ktorá sa vzťahuje len na žiadosti o právnu pomoc stricto sensu. Ochrana sa týka tak informácií získaných z cudziny v súvislosti so žiadosťou zaslanou slovenskými orgánmi ako aj informácií získaných v súvislosti so žiadosťou cudzích orgánov prijatou orgánmi Slovenskej republiky.

Použitie tohto ustanovenia je použiteľné iba vo vzťahu k štátom, vo vzťahu ku ktorým takáto povinnosť vyplýva z medzinárodnej zmluvy alebo z  výslovnej požiadavky ich orgánov. V iných prípadov nie je takéto obmedzenie použiteľnosti poskytnutých informácií potrebné.

Ustanovenie zakotvuje princíp, že v súrnych prípadoch je možné prijať aj žiadosť zaslanú telefaxom, telefónom prípadne aj e-mailom, ak nie sú pochybnosti o autenticite takejto žiadosti. Ustanovenie reaguje predovšetkým na súčasné trendy a najmä anticipuje vývoj v tejto oblasti do budúcnosti

Ustanovenie formalizuje postavenie organizácie INTERPOL pri vykonávaní inštitútov právnej pomoci. Predovšetkým sa jeho prostredníctvom zasielajú súrne žiadosti o právnu pomoc (odsek 1), ale zároveň sa jeho prostredníctvom s cudzím orgánmi dojednávajú termíny a miesto prevzatia alebo odovzdania osoby.

K § 379

Ustanovenie komplexne upravuje otázky preberania a odovzdávania osôb a vecí v súvislosti s inštitútmi právnej pomoci. Príslušnosť je daná policajným orgánom. Vzhľadom na doterajšie skúsenosti sa upravuje ich vecná a miestna príslušnosť flexibilným spôsobom (odsek 6), pričom sa inšpiruje filozofiou ustanovenia pôvodného § 384c ods. 1 Trestného poriadku. Tieto orgány osobu odovzdávanú do cudziny preberajú od útvarov ZVJS, osobu preberanú z cudziny odovzdávajú útvarom vždy najbližším útvarom ZVJS. Jedinou výnimkou je vydanie z cudziny. Obmedzenie osobnej slobody počas preberania, odovzdania ale najmä prevozu zabezpečujú policajné orgány donucovacími prostriedkami, ktoré im poskytuje predovšetkým druhá hlava zákona o Policajnom zbore.

Vzhľadom na to, že osoby sa podľa tejto časti odovzdávajú a preberajú so súhlasom a na základe dohody štátov, nie sú pochybnosti o totožnosti takejto osoby a o záujme o jej vstup na územie alebo o opustenie územia štátu. Nedostatok cestovného dokladu alebo víza nemôže byť prekážkou realizácie odovzdania. Ide o ustanovenie, ktoré je súčasťou právnych poriadkov aj iných štátov napr. Rakúsko).

Nakoľko rozhodovanie súdu vo veciach právnej pomoci nie je rozhodovaním vo veci samej, rozhoduje vo väčšine prípadov sudca uznesením, ktoré podľa § 134 tohto zákona poriadku obsahuje odôvodnenie. Rozsudkom rozhoduje súd výnimočne (§ 411 ods. 3).

Ustanovenie komplexnou formou upravuje úhradu nákladov právnej pomoci vo vzťahu k cudzine. Základný princíp je ten, že náklady sú hradené zo štátneho rozpočtu a uhrádza ich orgán, ktorému vznikli.

I keď základný princíp medzinárodných zmlúv v tejto oblasti je, že každý štát znáša náklady, ktoré vznikli pri vykonávaní právnej pomoci na jeho území, obsahujú tieto zmluvy výnimky a súčasný trend smeruje k stále širšiemu vymedzeniu týchto výnimiek. Odsek 2 a 3 reaguje na takéto situácie, pričom upravuje aj situáciu, ktorá vznikne poskytnutím právnej pomoci na mimozmluvnom základe. V takých prípadoch nie je možné vychádzať z princípu, že každý štát znáša svoje náklady, ale je potrebné počítať s možnosťou, že štát, ktorý právnu pomoc vykonal, si uplatní úhradu nákladov, ktoré mu vznikli vykonaním právnej pomoci. Špecificky je v rámci odseku 3 upravená náhrada nákladov, ktoré vznikli prevozom osoby (alebo veci) územím tretieho štátu. Potrebu tejto špecifickej úpravy si vyžiadali potreby praxe.

Nakoľko všetky náklady, ktoré vznikli v súvislosti s inštitútmi právnej pomoci vykonanými na základe žiadosti slovenských orgánov, sú súčasťou nákladov trestného konania vedeného v Slovenskej republike, štát si, bez ohľadu na úpravu obsiahnutú v odsekoch 1-3, môže uplatniť náhradu vynaložených nákladov od odsúdeného v rámci trov trestného konania.

Táto hlava upravuje najdôležitejší z inštitútov právnej pomoci v širšom slova zmysle, inštitút extradície: vyžiadanie osoby na trestné stíhanie alebo výkon trestu z cudziny a vydanie osoby do cudziny na trestné stíhanie alebo výkon trestu.

Ustanovenie zdôrazňuje postavenie ministerstva spravodlivosti pri zasielaní žiadosti o vydanie do cudziny. Ministerstvo spravodlivosti však žiadosť môže zaslať len na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu vydaného súdom za podmienok uvedených v § 384. I keď ministerstvo v zásade nemá diskrečnú právomoc rozhodnúť, že žiadosť do cudziny nezašle, odsek 2 mu takúto právomoc dáva pre prípad, že vydanie nie je možné očakávať. Ide predovšetkým o tie prípady, kedy ministerstvo spravodlivosti vopred vie, že určitý štát osobu nevydá (napr. preto, že neexistuje zmluva a štát neaplikuje princíp faktickej vzájomnosti alebo, že ide o trestný čin, ktorý nie je trestným činom podľa právneho poriadku daného štátu).

Odsek 1 je zmenou a doplnením pôvodného ustanovenia § 376 ods. 1 Trestného poriadku. Upresňujú sa podmienky, za ktorých vecne príslušný súd vydá medzinárodný zatýkací rozkaz, nakoľko v praxi podľa predchádzajúcej úpravy boli pochybnosti o potrebe a vhodnosti použitia inštitútu extradície. Podmienky potvrdzujú výnimočnosť použitia extradície. Odseky 3 a 4 sú doplnením pôvodného textu § 376 ods. 3 Trestného poriadku. Upravujú sa tiež formálne náležitosti zatýkacieho rozkazu (odsek 5) a zánik jeho platnosti (odsek 7), ktoré v doterajšej úprave chýbali a prax ukázala ich potrebu. Okrem zániku platnosti vydaním osoby bude typickým dôvodom na zrušenie zatýkacieho rozkazu pokračovanie v konaní v neprítomnosti obvineného alebo v konaní proti ušlému.

Ide o nové ustanovenie, ktoré upravuje situácie, kedy sa neodporúča, aby súd vydal medzinárodný zatýkací rozkaz, aj keď sú inak splnené podmienky uvedené v § 384 odsek 1. Písmená a/ a b/ sú premietnutím Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy (80) 7 z 27. 6. 1980 a zdôrazňujú skutočnosť, že extradícia je stále chápaná ako najextrémnejší z inštitútov právnej pomoci a mal by byť používaný skutočne len v závažných prípadoch. Znenie písmena d/ reaguje na praktické ekonomické aspekty uplatňovania tohto inštitútu. Alternatívou pre súd v prípadoch, že nevydá medzinárodný zatýkací rozkaz, je konanie v neprítomnosti obvineného alebo konanie proti ušlému.

Toto ustanovenie reaguje na potreby praxe. Rozširuje okruh orgánov oprávnených podať žiadosť o predbežnú väzbu o súd. Súd môže žiadosť zaslať priamo do cudziny prostredníctvom INTERPOL (§ 8 ods. 1). Nie je však vylúčené, aby takáto žiadosť bola zaslaná aj prostredníctvom ministerstva spravodlivosti. Ak žiadosť nebola podaná prostredníctvom ministerstva spravodlivosti, musí byť toto o jej podaní informované, aby mohlo pripraviť žiadosť o vydanie.

Text odseku 1 a 2 tohto ustanovenia je zmenou pôvodného ustanovenia § 377 ods. 1 a 2 Trestného poriadku.Filozofia týchto ustanovení bola prevzatá napriek problému, ktoré v praxi doteraz spôsobovala skutočnosť, že väzba po vydaní osoby nie je obligatórna. To vedie k tomu, že navzdory úsiliu vynaloženému všetkými zúčastnenými orgánmi na dosiahnutie vydania osoby z cudziny, súd nemusí vydanú osobu vziať do väzby a následne sa tým môže zmariť celý účel vydania. Tomuto negatívnemu dôsledku sa snaží predísť nová, sprísnená právna úprava podmienok vydania medzinárodného zatýkacieho rozkazu v § 384 a § 385. Odsek 3 reaguje na praktické potreby a je inšpirovaný ustanovením § 69 ods. 4 doteraz platného Trestného poriadku. Je možný len u osoby, ktorá bola vydaná na trestné stíhanie. Osoba, ktorá bola vydaná na výkon trestu, bude odovzdaná súdu, ktorý zatýkací rozkaz vydal, pretože tu sa dodržanie 48-hodinovej lehoty, resp. 72-hodinovej lehoty pri obzvlášť závažných trestných činoch na rozhodnutie o väzbe (odsek 2) nevyžaduje. Odseky 4 až 6 sú premietnutím všeobecných ustanovení doteraz platného Trestného poriadku (§ 71 a § 334) do oblasti právneho styku s cudzinou.

Znenie ods. 1, 2 a 5 je prevzaté z pôvodných odsekov 1, 3 a 5 ustanovenia § 378 Trestného poriadku. Odsek 3 je formulovaný tak, aby reagoval na ustanovenie čl. 3 Druhého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o vydaní. Ide vlastne o osobitnú formu obnovy konania, ktorá je „daňou“ za to, že dožiadaný štát osobu za daných okolností vôbec vydá. Ak by slovenské orgány garanciu možnosti nového konania neposkytli, dožiadaný štát by osobu nevydal. Zrušenie pôvodného rozsudku sa bude vždy týkať iba výrokov týkajúcich sa výlučne vydanej osoby a nebude mať vplyv na výroky rozsudku týkajúce sa iných osôb odsúdených tým istým rozsudkom.

Ide o upresnenie zásady špeciality, ktorá bola vyjadrená v odseku 2 ustanovenia § 378 Trestného poriadku. Okrem súhlasu vydávajúceho štátu boli doplnené ďalšie možnosti, v ktorých sa nemusí uplatniť princíp špeciality. Písmená a/-c/ boli inšpirované Európskym dohovorom o vydávaní. Písmeno d/ tohto odseku, rovnako ako odsek 2, reaguje na ustanovenie čl. 10 Dohovoru Európskej únie o extradícii medzi členskými štátmi Európskej únie z 27.9.1996 a anticipuje sa ním budúce členstvo SR v Európskej únii a ratifikácia predmetného dohovoru.

Odsek 2 obsahuje veľké zjednodušenie, ktoré však musí byť viazané na existenciu takejto možnosti v medzinárodnej zmluve, pretože inak by vydávajúci štát mohol proti takémuto postupu Slovenskej republiky namietať.

Odsek 3 má interpretačný charakter a reaguje na potreby praxe. Odsek 4 upravuje spôsob podávania žiadosti o súhlas a jej obsah. Odsek 5 rozširuje použitie celého ustanovenia aj na prípady už uloženého trestu odňatia slobody.

Ide o zrkadlové ustanovenie k inštitútu upravenému v ustanovení § 403. Upozorňuje súd na možnosť dočasného odovzdania vydávanej osoby na účely ukončenia trestného konania v Slovenskej republike. Odsek 2 upravuje údaje, ktoré predkladacia správa súdu musí obsahovať, aby ministerstvo spravodlivosti mohlo dočasné odovzdanie efektívne zabezpečiť. Postup pri zabezpečení odovzdania je porovnateľný s inštitútom prevzatia osoby z cudziny za účelom vykonania procesného úkonu, preto v praktických aspektoch jeho aplikácie odsek 3 odkazuje na ustanovenia § 441.

Prvý odsek tohto ustanovenia upresňuje časť pôvodného ustanovenia odsek 1 § 379 Trestného poriadku na základe skúseností z praxe. Účinky doručenia žiadosti ministerstvu spravodlivosti sú dôležité pre účely počítania lehôt pre predbežnú väzbu. Odseky 2 a 3 sú nové a upravujú náležitosti žiadosti o vydanie a možnosť vyžiadania doplnkových informácií. Sú inšpirované článkami 12 a 13 Európskeho dohovoru o vydávaní.

Ustanovenie v odseku 1 obsahuje základnú definíciu extradičného trestného činu.. Takáto definícia v súčasne platnej právnej úprave chýba. Definícia sa opiera o Európsky dohovor o vydávaní a je v súlade s právnymi úpravami iných štátov. Odsek 2 premieta definíciu na už uložený trest odňatia slobody. Pri skúmaní prípustnosti vydania na výkon trestu musí teda súd skúmať, najprv skúmať, či bol uložený za trestný čin podľa odseku 1 a následne, či je splnená podmienka dĺžky trestu z odseku 2.

Toto ustanovenie upravuje podmienky doplnkového (tzv. akcesórneho) vydania. Je inšpirované ustanoveniami čl. 2 odseku 2 Európskeho dohovoru o vydávaní a I. hlavy Druhého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o vydávaní. Jeho podstata spočíva v tom, že ak je vydanie povolené čo len pre jeden trestný čin, potom treba orgánom dožadujúceho štátu dať možnosť vydanú osobu stíhať aj pre iné trestné činy, ktoré sami o sebe nie sú extradičnými trestnými činmi, aby dožadujúci štát mal možnosť vykonať trestné konanie proti vydanej osobe v plnom rozsahu.

Ide o nové ustanovenie a jeho účelom je ustanoviť presné podmienky neprípustnosti vydania. Je inšpirované Európskym dohovorom o vydávaní a výhradami jednotlivých členských štátov k tomuto dohovoru ako aj ustanoveniami niektorých dvojstranných zmlúv (napr. s Rakúskom a Poľskom – písmeno f/). Jeho potreba bola vyžiadaná praxou pri rozhodovaní o prípustnosti, či neprípustnosti vydania, nakoľko úprava v § 376 odsek 1 Trestného poriadku bola úplne nedostatočná.

Písmeno a) reaguje na nové znenie § 21 ods. 1 Trestného zákona (viď tiež komentár k § 371 písmeno a/).

Odsek 2 upresňuje otázku prekážky neprípustnosti vydania pri konkurencii právomoci vo vzťahu k pokračovaciemu trestnému činu. Táto úprava je potrebná, pretože nie každý štát pozná inštitút pokračovacieho trestného činu.

Ustanovenie je prevzaté z pôvodnej úpravy v § 379 ods. 1, 2, 3 a 5 Trestného poriadku. V odseku 3 je doplnené o povinnosť doručiť vyžiadanej osobe kópiu žiadosti o vydanie a pripojených listín. Tento postup súvisí s posilnením práv vyžiadanej osoby, ktoré sa ďalej prejavujú v § 402. Toto upresnenie procesných práv vyžiadanej osoby bolo potrebné vzhľadom na nejasnosť spôsobenú doterajšou absenciou úpravy týchto práva, keďže vyžiadaná osoba nemá vo vydávacom konaní postavenie obvineného, a preto je neprináležia práva, ktoré priznáva Trestný poriadok obvinenému.

Skrátené (zjednodušené) vydávacie konanie bolo doplnené už do doteraz platného Trestného poriadku (§ 379a). Doplnenie spočíva jednak v podmienení možnosti použitia tohto inštitútu medzinárodnou zmluvou (odsek 1) a jednak o doplnenie možnosti vzdania sa uplatnenia zásady špeciality (odsek 3). Viazanosť tohto inštitútu na existenciu medzinárodnej zmluvy je zdôvodnená skutočnosťou, že ide o výrazné nalomenie vlastnej verejnoprávnej podstaty princípu inštitútu extradície súhlasom vydávanej osoby, čím sa znižuje ochranná funkcia vydávajúceho štátu. Je preto namieste, aby takúto výhodu mohol využiť len štát, ktorý rovnakú výhodu poskytuje aj Slovenskej republike. To isté platí ja o neuplatnení zásady špeciality. V prípade skráteného vydávacieho konania nerozhoduje súd o prípustnosti vydania, avšak musí rozhodnúť o vydávacej väzbe (§ 399 ods. 2) a vec sa následne predloží na rozhodnutie o povolení priamo ministrovi spravodlivosti (odsek 5).

Ak vydávaná osoba súhlas na vydanie neudelí, alebo ak ho odvolá, uskutoční sa „riadne“ vydávacie konanie, t.j. súd musí konať o prípustnosti vydania (odsek 6). Taktiež minister spravodlivosti môže kedykoľvek predložiť súdu vec na rozhodnutie o prípustnosti vydania.

Odsek 1 je prevzatý z pôvodného znenia § 380a Trestného poriadku, ktorý sa dopĺňa v poslednej vete o možnosť podania návrhu na vzatie do vydávacej väzby, ak v čase zadržania osoby slovenské orgány už dostali žiadosť o vydanie.

Ide o prepracované ustanovenie § 380b Trestného poriadku. Upravuje sa (odsek 2) vecná a miestna príslušnosť na rozhodovanie o predbežnej väzbe. Miestna príslušnosť sa odvíja od miesta zadržania, ak predbežnej väzbe predchádzalo zadržanie (ide predovšetkým o prípady osoby, ktorá nemá na území Slovenskej republiky bydlisko), alebo od miesta bydliska osoby. Nakoľko pre inštitúty právneho styku s cudzinou je typická ich väzba na cudzinu, nepoužíva úprava pojem „trvalého pobytu“ ako typicky administratívno-právny inštitút vzťahujúci sa len na občanov Slovenskej republiky, ale používa širší pojem „bydlisko“.

Ustanovenie je preformulovaným ustanovením pôvodného ustanovenia § 381 Trestného poriadku. Odsek 2 reaguje na skrátené vydávacie konanie. V odseku 2 ide o obligatórnu väzbu. Odsek 3 na rozdiel od súčasnej úpravy neumožňuje prepustenie z vydávacej väzby na príkaz ministra spravodlivosti, pretože ustanovenia písmen a/ - d/ dostatočne kryjú situácie, ktoré môžu vzniknúť. Taktiež sa neupravuje prepustenie z vydávacej väzby hneď po rozhodnutí krajského súdu o neprípustnosti vydania vzhľadom na možnosť upravenú v § 32h ods. 4. Ak by bolo osoba z vydávacej väzby prepustená a najvyšší súd by rozhodol, že vydanie je prípustné, nemusela by vyžiadaná osoba už byť na území Slovenskej republiky, čo by zmarilo realizáciu záväzku Slovenskej republiky osobu vydať.

Ide o preformulované, ale obsahovo totožné znenie doterajšieho ustanovenia § 382a Trestného poriadku.

Ide o nové ustanovenie, ktoré je spoločné všetkým rozhodovaniam o väzbe v rámci vydávacieho konania. Výnimku tvorí iba rozhodnutie o vydávacej väzbe podľa § 399 ods. 2, v ktorom ide o obligatórnu väzbu. Doplnenie možnosti sťažnosti je jedným z opatrení, ktoré majú posilniť procesné postavenie vyžiadanej osoby.

Ide o prepracované ustanovenie § 380 Trestného poriadku. Dôležité je, že súd pri rozhodovaní o prípustnosti vydania do určitého štátu musí predovšetkým skúmať, či sa žiada vydanie pre extradičný trestný čin (teda § 22h ods. 1), a aj prípustnosť vydania sa vyslovuje vo vzťahu k trestnému činu, nie k účelu vydania (t.j. trestné stíhanie alebo výkon trestu). Pri vydaní na výkon už uloženého trestu sa okrem toho skúmať aj splnenie podmienky uvedenej v § 392 ods. 2. (viď aj komentár k § 404). Nový odsek 2 upravuje príslušnosť súdu na rozhodovanie o prípustnosti. Zásadným spôsobom sa doplňujú procesné práva vyžiadanej osoby jednak tým, že sa jej musí dať možnosť aspoň písomného vyjadrenia k žiadosti o jej vydanie, a jednak tým, že odsek 4 je priznáva možnosť sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým bola vyslovená prípustnosť vydania. Odsek 4 nahradzuje doterajší systém preskúmavania 7�������������������������������������������� rozhodnutia z iniciatívy ministra spravodlivosti (§ 380 ods. 2 Trestného poriadku). Odsek 5 upravuje konanie na najvyššom súde, ktorý rozhodne o tom, či je vydanie prípustné alebo nie. V záujme urýchlenia vydávacieho konania je potrebné, aby s konečnou platnosťou rozhodol najvyšší súd. Ak krajský súd rozhodol, že vydanie nie je prípustné a na základe sťažnosti prokurátora proti takémuto rozhodnutiu najvyšší súd svojim rozhodnutím rozhodol o prípustnosti, musí súčasne rozhodnúť aj o obligatórnej vydávacej väzbe, ak vyžiadaná osoba nebola už predtým do takejto väzby vzatá podľa ustanovenia § 29h ods. 1. Z tohto dôvodu obsahuje toto ustanovenie odkaz na § 29h ods. 2.

Pokiaľ krajský súd v jednom rozhodnutí súčasne rozhodne o prípustnosti vydania a o vydávacej väzbe podľa § 399 ods. 2, je sťažnosť prípustná proti obom výrokom, avšak odkladný účinok má iba sťažnosť proti výroku o prípustnosti vydania.

Odsek 1 je pôvodným odsekom 1 § 382 Trestného poriadku. Odsek 2 je novým a vymedzuje dôvody, pre ktoré môže minister spravodlivosti odmietnuť povoliť vydanie, aj keď súd vyslovil prípustnosť. Takáto úprava doteraz chýbala, čo spôsobovalo nejasnosť, či a za akých okolností minister vydanie nemusí povoliť, aj keď je vydanie po právnej stránke prípustné. Všetky uvedené možnosti odmietnutia vydania sa inšpirujú medzinárodným právom verejným z oblasti ochrany ľudských práv a humanitárneho práva. Preto predstavujú prirodzenú protiváhu k povinnosti vydávať osobu vyplývajúcu z medzinárodných zmlúv o extradícii.

Ide o nové ustanovenie, ktoré reaguje na potreby praxe a je inšpirované ustanovením čl. 19 Európskeho dohovoru o vydávaní. S podstatou tohto ustanovenia súvisí aj úprava v § 400. Je bežne uplatňovanou praxou v Slovenskej republike, že osoba, ktorá je vo väzbe alebo výkone trestu v Slovenskej republike, nebude fakticky vydaná do cudziny skôr, kým nesplní svoje „povinnosti“ voči Slovenskej republike, t.j. pokiaľ sa neukončí trestné konanie v Slovenskej republike, resp. kým neukončí výkon už uloženého trestu (odsek 1). Prakticky sa dočasné odovzdanie povoľuje až v štádiu trestného konania, keď už bol vydaný právoplatný rozsudok, aby odovzdaním nedošlo k predĺženiu trestného konania. Odklad vydania podľa odseku 1 by však nemala brániť možnosti cudzím orgánom tiež ukončiť vlastné konanie v primeranom čase, preto sa umožňuje dočasné odovzdanie osoby. Ak osoba bola počas dočasného odovzdania v dožadujúcom štáte odsúdená pre trestné činy, pre ktoré bolo vydanie povolené, a následne vrátená na územie Slovenskej republiky, aby mohla dokončiť výkon tu uloženého trestu, nie je po skončení odkladu vydania na jej faktické vydanie do dožadujúceho štátu potrebná nová žiadosť o vydanie, i keď došlo k zmene účelu vydania: vydanie bolo povolené v štádiu trestného stíhania a realizované bude už po právoplatnosti rozsudku. Toto je dané tým, že prípustnosť vydania i jeho povolenie sa vždy viaže  ku konkrétnym trestným činom, nie účelu vydania (viď tiež komentár k § 402). Konečne, každé vydanie „ na trestné stíhanie“ je súčasne vydaním „na výkon trestu“, ktorý po vydaní bude v trestnom konaní v dožadujúcom štáte uložený. Odseky 4 a 5 reagujú na špecifickú praktickú situáciu, ktoré môže nastať v dôsledku dočasného odovzdania. Toto riešenie sleduje predovšetkým účel hospodárnosti konania a vynaložených nákladov.

Ide o nové ustanovenie, ktoré rieši praktický problém, ako postupovať, ak viaceré štáty súčasne požiadajú o vydanie tej istej osoby.

Ide o ustanovenie, ktoré zachováva časť právomoci ministra spravodlivosti z ustanovenia pôvodného § 327 ods. 1 Trestného poriadku, aby v prípade, ak bola alebo má byť osoba vydaná do cudziny, upustil od výkonu trestu odňatia slobody alebo jeho zvyšku.

Ide o doplnené ustanovenie pôvodného § 383 Trestného poriadku, doplnené o udelenie súhlasu s re-extradíciou a o zákaz použitia skráteného vydávacieho konania. Vzhľadom na to, že vydávaná osoba v čase rozhodovania podľa tohto ustanovenia už nie je na území Slovenskej republiky, stratilo skrátené vydávacie konanie v kontexte konania o dodatočný súhlas svoje opodstatnenie.

Tento oddiel upravuje komplexne a jednotne druhý najzávažnejší inštitút právnej pomoci v širšom slova zmysle: uznávanie cudzích trestných rozhodnutí a emancipuje ho od inštitútu odovzdania odsúdeného na výkon trestu. Reaguje tým na skutočnosť, že ide o oblasť veľmi sa vyvíjajúcu, kde uznanie cudzích rozhodnutí bude relevantné aj v inom kontexte, než pri prevzatí odsúdeného.

Nakoľko ide o inštitút, ktorý je historicky najnovším inštitútom, nepredstavuje – na rozdiel od extradície – všeobecne akceptovaný štandard spolupráce. Preto jeho uplatnenie – rovnako ako s ním súvisiacich inštitútov odovzdania a prevzatia odsúdených na výkon trestu a prevzatia a odovzdania výkonu podmienečných trestov - je možné len na základe medzinárodnej zmluvy, nie však faktickej vzájomnosti.

Ustanovenie upravuje definíciu „cudzieho rozhodnutia“ pre účely tejto hlavy. Uznávajú sa rozhodnutia, ktoré súvisia s inštitútom odovzdania odsúdeného na výkon trestu uloženého v cudzine do Slovenskej republiky (písmeno b/ a f/), inštitútom prevzatia výkonu podmienečne uloženého alebo odloženého trestu (písmeno a/, b/ a d/), inštitútom zhabania majetku vyplývajúceho z niektorých špecifických medzinárodných zmlúv a ktorý bol upravený špecificky v § 384e Trestného poriadku (písmeno e/) ako aj uznanie za účelom výkonu ďalších trestov (písmeno c/), ktoré vyplývajú z predpokladaných budúcich zmluvných záväzkov. V zmysle definičného ustanovenia v § 371 písmeno g/ umožňuje sa aj uznanie ochranných opatrení spojených s obmedzením osobnej slobody (najmä ochranné liečenie uložené páchateľovi ináč trestného činu, ktorý nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný).

Toto ustanovenie obsahuje podmienky uznania cudzieho rozhodnutia. Navrhované znenie reaguje na praktické potreby, nakoľko úprava v pôvodnom 384a Trestného priadku nebola jasná ohľadne skutočností, ktoré má súd pri uznávaní cudzích rozhodnutí skúmať. Podmienky sú inšpirované Európskym dohovorom o medzinárodnej platnosti trestných rozsudkov, rakúskym Zákonom o extradícii a medzinárodnej právnej pomoci ako aj praktickými skúsenosťami. Odsek 2 reaguje na možnosť vykonať v Slovenskej republike aj rozsudok medzinárodného súdu, predovšetkým ak pôjde o osobu, ktorá bola medzinárodnému súdu na trestné konanie odovzdaná zo Slovenskej republiky.

Toto ustanovenie odstraňuje nedostatok úpravy v pôvodných ustanoveniach § 384a - d Trestného poriadku, ktorá fakticky a nelogicky štiepila konanie o uznanie („exequatur“) na dve časti, na čisté „uznanie“ (§ 384a) a nejasnú „premenu sankcie“ v rámci nariadenia výkonu (§ 384d). Pričom najmä ustanovenie § 384d nebolo jasné, čo do rozsahu rozhodovania súdu. Preto sa výslovne upravujú podmienky „premeny trestu“ ako dominantnej formy a spôsobu uznania.

Odsek 2 zavádza v rámci zjednodušenia tohto konania aj možnosť rozhodnutia, že sa bude pokračovať vo výkone sankcie uloženej cudzím súdom bez jej premeny, ak je druh a dĺžka trvania nie sú nezlučiteľné so slovenským  právnym poriadkom. Hodnotiace kritérium je prevzaté z článku 10 ods. 2 Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb. Táto možnosť je však možná len u trestu odňatia slobody a v zmysle § 371 písmeno g/ ochranného opatrenia. U iných trestov (uvedených v § 408 písmeno c/ a e/) takýto postup nie je vôbec možný. Taktiež nie je možný, ak bolo cudzie rozhodnutie uznané len pre niektorý z viacerých trestných činov, pretože v takom prípade musí súd vždy rozhodnúť o trestne primeranom pre uznaný trestný čin a to je možné jedine postupom podľa odseku 1.

Od konania o uznanie sa oddeľuje len vlastné vykonávacie konanie uznaného cudzieho rozhodnutia (§ 414). Tento postup je aj v súlade s ustanoveniami Dohovoru o odovzdávaní odsúdených a praktické, aby sa uznanie a premena sankcie (resp. rozhodnutie, že sa bude pokračovať vo výkone uloženej sankcie) uskutočnili ešte pred odovzdaním odsúdeného. Odsúdený bude vedieť, do akej situácie ide, a môže, v prípade potreby, svoje rozhodnutie odvolať, rovnako ako aj odsudzujúci štát (§ 414 ods. 3).

Odsek 3 je špeciálnym ustanovením pre uznávanie cudzích majetkových rozhodnutí podľa § 408 písmeno e/ a upravuje otázku vlastníckych práv k prepadnutému majetku.

Vzhľadom na závažnosť rozhodnutia o uznaní, keď odsúdený bude trest vykonávať na území Slovenskej republiky na základe rozsudku cudzieho štátu, je potrebné, aby vo veci rozhodoval krajský súd rozsudkom po oboznámení sa so stanoviskom krajského prokurátora. Uznávanie cudzieho rozhodnutia nie je konaním o vine a treste, ale ide o nostrifikačné konanie sui generis, preto neriadi všeobecnými zásadami trestného konania. Preto sa koná na neverejnom zasadnutí, keďže odsúdený je v tej dobe spravidla ešte mimo územia Slovenskej republiky, nerozhoduje sa o jeho vine ani k rozhodnutiu nie je potrebný jeho výsluch či vyjadrenie. Nakoľko nejde o nové meritórne rozhodnutie, nemusí byť odsúdený v konaní ani zastúpený obhajcom. Jeho záujmy sú dostatočne chránené ustanovením § 409 ods. 1 písm. b/, ktoré umožňuje odmietnuť uznanie, ak právo obhajoby obvineného nebolo v pôvodnom konaní riadne chránené ako aj ustanovením § 411 ods. 3 a 4 .

Ustanovenie rieši účinky res iudicata uznaného cudzieho rozhodnutia a dáva ho na roveň rozsudku slovenského súdu. Ustanovenie tohto obsahu v doterajšej právnej úprave chýbalo a spôsobovalo problémy napr. pri posudzovaní recidívy. Dôležité tiež je, že uznané cudzie rozhodnutie bude mať účinky v Slovenskej republike aj keď nedôjde k odovzdaniu odsúdeného na území Slovenskej republiky (pre účely res iudicata, recidívu, zápis v registri trestov). Dôsledky neodovzdania sa riešia v rovine výkonu (§ 414 ods. 4). Odsek 2 doplňuje praktický dopad uznania, ak sa cudzie rozhodnutie týka viacerých odsúdených. Odsek 3 reaguje na inštitút jednotného pokračujúceho trestného činu. Uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré odsúdeného odsúdilo pre čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu, pre ktorý ho stíhajú orgány Slovenskej republiky, nemôže byť samo o sebe prekážkou ďalšieho trestného stíhania. Môže však byť dôvodom pre zastavenie trestného stíhania.

Vzhľadom na „zrovnoprávnenie“ cudzieho rozhodnutia s rozsudkom slovenského súdu sa aj na vykonávacie konanie tohto uznaného rozhodnutia budú v zásade vzťahovať ustanovenia Trestného poriadku týkajúce sa výkonu rozsudkov slovenských súdov (§ 414 ods. 7).

Dôležité je, že vzhľadom na predmet úpravy tejto hlavy, ustanovenie nerieši otázku, či a aké účinky má v Slovenskej republike cudzie rozhodnutie, ktoré nebolo v Slovenskej republike uznané. Pôjde predovšetkým účinky ne bis in idem vyplývajúce z medzinárodných zmlúv.

Toto ustanovenie reaguje jednak na Dohovor medzi členskými štátmi Európskych spoločenstiev o výkone cudzích trestných rozsudkov z 1991 ako aj na Dodatkový protokol k Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb. Ide o praktické ustanovenie, ktoré má zabrániť úniku osoby, ktorá je na území Slovenskej republiky a voči ktorej sa má vykonať trest z cudzieho rozhodnutia, v medziobdobí do právoplatnosti rozsudku o uznaní a možnosti nariadenia výkonu tohto trestu. Vzhľadom na tento špecifický účel väzby podľa tohto ustanovenia, nie je súd dôvodmi väzby podľa § 67 tohto zákona viazaný.

Ustanovenia odsekov 1-6 obsahujú lex specialis k úprave vykonávacieho konania slovenských rozsudkov, ktorá sa inak (odsek 7) na výkon uznaného cudzieho rozhodnutia použije. Upravuje sa princíp perpetuatio fori súdu, ktorý nariadil výkon, na rozhodovanie o všetkých súvisiacich otázkach výkonu až po zahladenie odsúdenia. Táto koncentrácia úkonov na jednom súde, odlišná od praxe pri výkone slovenských rozsudkov, je nevyhnutná z dôvodu potreby komunikácie medzi cudzími orgánmi, ministerstvom spravodlivosti a súdom až do úplného ukončenia veci. Zákaz výkonu trestu podľa odseku 4 v prípade, že odsúdený bol z výkonu trestu v odsudzujúcom štáte podmienečne prepustený, nebráni výkonu zvyšku podmienečne odpusteného trestu, ak o to odsudzujúci štát požiada a ak rozhodnutie o tom, že trest sa vykoná, bolo uznané slovenským súdom alebo došlo k použitiu ustanovení § 417 a 418 tejto časti. Odsek 6 rieši priame účinky cudzích rozhodnutí zmierňujúcich trest. Dôležité je, že účinky v Slovenskej republike nadobúdajú až potom, keď druhý štát slovenské orgány o nich v každom individuálnom prípade informoval.

Druhý diel: Prevzatie odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody z cudziny

Keďže ide o inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy, zákonná úprava neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve.

Odsek 1 a 2 tohto ustanovenia je preformulovaným pôvodným ustanovením § 384b Trestného poriadku. Odsek 3 reaguje na skutočnosť, že rastúci počet medzinárodných zmlúv počíta s možnosťou aplikácie tohto inštitútu aj na situácie, ak sa odsúdený v čase podania žiadosti už nachádza na území štátu, do ktorého sa výkon odovzdáva (napr. čl. 31 ods. 2 zmluvy medzi SR a ČR č. 193/1993 Z.z.).

Neupravuje sa otázka obsiahnutá v pôvodnom ustanovení 384c ods. 2 Trestného poriadku vzhľadom na presun rozhodnutia o premene sankcie do štádia uznávacieho konania a vzhľadom na ustanovenie § 414 ods. 4.

Ide o zrkadlové ustanovenia k § 415, ktoré v doterajšej právnej úprave chýbali. Keďže ide o opätovne inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy (odsek 1), zákonná úprava neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve. Upravuje preto len nevyhnutné otázky právomoci na podanie žiadosti (odsek 2) a dôsledkov odovzdania na výkon trestu v Slovenskej republike (odsek 3). Pre prípad, že odsúdený sa bez vykonania trestu v cudzine vráti na územie Slovenskej republiky a slovenské orgány budú vo výkone trestu pokračovať, započíta sa odsúdenému trest v cudzine vykonaný. Odsek 4 upravuje primerané použitie tohto inštitútu aj v prípadoch, kedy sa osoba už nachádza na území vykonávajúceho štátu. Ide o zrkadlový prípad k § 415 ods. 3.

Ide o ustanovenia inšpirované Európskym dohovorom o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi z roku 1964, ktorý umožňuje tri spôsoby postupu: prevzatie dohľadu na výkonom skúšobnej lehoty, prevzatie dohľadu a následné rozhodnutie o výkone trestu, ak sa odsúdený neosvedčil alebo prevzatie výkonu celého trestu. Nasledujúce ustanovenia riešia len prvé dve možnosti, pretože prevzatie výkonu celého trestu sa môže uskutočniť na základe ustanovení druhého oddielu tejto hlavy.

Keďže ide o opätovne inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy, zákonná úprava neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve. Upravuje preto len nevyhnutné otázky právomoci na rozhodnutie o žiadosti (§ 417) a následného konania (§ 418)

Upravuje otázku právomoci na rozhodovanie o prevzatí dohľadu nad podmienečným trestom.

Odsek 1 upravuje vecnú a miestu príslušnosť súdu na vykonanie dohľadu. Odsek 2 reaguje na nevyhnutnosť informovať cudzie orgány o relevantných skutočnostiach. Odsek 3 upravuje postup súdu pri ukončení dohľadu, ak bolo rozhodnuté výlučne o prevzatí dohľadu. Odsek 4 upravuje postup súdu v prípade, že bolo rozhodnuté o prevzatí aj právomoci na rozhodnutie, či sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil resp. výkon trestu, ak sa neosvedčí.

Ide o zrkadlové ustanovenia k štvrtému oddielu tejto hlavy inšpirované Európskym dohovorom o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi z roku 1964. Neriešia prevzatie výkonu celého trestu, pretože toto sa môže uskutočniť na základe ustanovení tretieho oddielu tejto hlavy.

Nakoľko ide o inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy, zákonná úprava neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve. Upravuje preto len nevyhnutné otázky právomoci na rozhodnutie o žiadosti (§ 49h) a dôsledkoch odovzdania pre slovenské orgány (§ 50h).

Ide o zrkadlové ustanovenie k § 417, ktoré dáva súdu možnosť podať návrh na odovzdanie výkonu dohľadu alebo výkonu podmienečného trestu do cudziny.

Ustanovenie rieši dôsledky pre slovenské orgány, ak iný štát prevezme výkon dohľadu alebo podmienečného trestu.

Štvrtý oddiel: Prevzatie a odovzdanie trestnej veci

Tento oddiel upravuje ďalší dôležitý inštitút právnej pomoci v širšom zmysle. Vychádza z existujúcej úpravy obsiahnutej v doterajších ustanoveniach § 383a a 383b.

Od prevzatia trestného konania z cudziny na základe žiadosti cudzieho štátu treba odlišovať začatie trestného stíhania slovenskými orgánmi na podnet (trestné oznámenie) cudzích orgánov. V tomto druhom prípade ide o „jednostranný“ výkon subsidárnej (personálnej alebo univerzálnej) trestnej právomoci slovenských orgánov, a nie o prevzatie trestného konania (preto sa napríklad nepoužije § 50 ods. 3, ale ani § 51 ods. 4 a 5). Výnimkou je zmluva s Rakúskom č. 51/1996 Z.z. (čl. XV a XVI) a zmluva s Poľskom č. 28/1998 Z.z. (čl. XIV a XV), ktoré upravuje podávanie trestných oznámení ako formu právnej pomoci s podobnými dôsledkami pre dožadujúci štát ako pri odovzdaní trestného konania.

Ide o čiastočne upravené pôvodné ustanovenie § 383a Trestného poriadku.

Toto ustanovenie je doplneným znením pôvodného ustanovenia § 383b Trestného poriadku. Znenie odsekov 1 a 2 odstraňuje nejasnosť pri aplikácii pôvodného znenia, ktoré nevylučovalo možnosť „odňatia veci“ príslušnému orgánu rozhodnutím ústredného orgánu. Nové znenie jednoznačne ustanovuje, že iniciátorom odovzdania musí byť orgán, ktorý vo veci koná ako vecne a miestne príslušný. Odsek 3 je doplnením pôvodného ustanovenia o príklady situácií, v ktorých je odovzdanie veci možné iniciovať. Ich obsah je inšpirovaný skúsenosťami z praxe a Európskym dohovorom o odovzdaní trestného konania. Odseky 4 a 5 riešia praktické dôsledky rozhodnutia dožiadaného štátu prevziať odovzdávané trestné konanie do cudziny na právomoc slovenských orgánov pokračovať v trestnom konaní (výkone trestu) v Slovenskej republike. „Strata“ právomoci slovenských orgánov konať v trestnej veci, ktorú odovzdali do cudziny sa viaže až k momentu rozhodnutia cudzieho orgánu, že trestné konanie preberá, pretože až potom je dôvodné vzdať sa výkonu trestnoprávnej jurisdikcie. Pretože – pri nezmluvnej úprave, ktorá je podstatou tohto zákonného ustanovenia – nemá dožiadaný štát povinnosť trestné konanie vôbec prevziať. To však nemá brániť možnosti slovenských orgánov v dôvodných prípadoch o odovzdanie trestnej veci do cudziny požiadať.

Toto ustanovenie rieši jeden špecifický aspekt výkonu právomoci slovenských orgánov, ak trestný čin bol spáchaný v cudzine a slovenské orgány by si mohli založiť právomoc na konanie uplatnením princípu personality a univerzality. V takýchto prípadoch však primárnu trestnoprávnu právomoc majú cudzie orgány. Niektoré medzinárodné zmluvy umožňujú v takýchto situáciách, v záujme hospodárnosti konania, komunikáciu medzi zainteresovanými štátmi za účelom rozhodnutia, ktorý štát vlastné trestné konanie vykoná. Toto ustanovenie určuje príslušnosť generálnej prokuratúry vysloviť sa, či slovenské orgány budú v takomto prípade svoju subsidiárnu právomoc vykonávať alebo nie. I keď ide o odlišné rozhodovanie, ako je rozhodovanie o prevzatí trestného konania (z hľadiska jeho dôsledkov pre zúčastnené štáty), je tomuto rozhodovaniu veľmi blízke, a preto sa zaraďuje do tejto hlavy.

Tento oddiel upravuje právnu pomoc vo vlastnom (užšom) zmysle. Úprava právnej pomoci v doterajšom Trestnom poriadku odkazovala na použitie noriem občianskoprávnych (zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom), čo sa v praxi ukázalo ako nedostatočné. Táto hlava upravuje relatívne komplexnú úpravu problematiky aj vzhľadom na skutočnosť, že väčšina jej inštitútov sa môže vykonávať na základe faktickej vzájomnosti, pri absencii medzinárodnej zmluvy.

Toto ustanovenie definuje predmet medzinárodnej právnej pomoci pre účely medzinárodnej spolupráce v trestných veciach. Takéto terminologické vymedzenie v slovenskom právnom poriadku chýba a spôsobuje značné interpretačné problémy najmä pokiaľ ide činnosť policajných orgánov vo vzťahu k cudzine.

Pre definíciu právnej pomoci vykonávanej na žiadosť slovenských orgánov sú smerodajné tri prvky: ide o úkony po začatí trestného stíhania, vykonávajú s v cudzine a vykonávajú sa na dožiadanie slovenských orgánov. Vzhľadom na závažný charakter medzinárodnej právnej pomoci je v tejto definícii podstatné, že nehrá úlohu, ktorý slovenský orgán o vykonanie úkonu žiada, ale aké je štádium trestného konania v Slovenskej republike.

To znamená, že právna pomoc nie je len činnosťou „justičných orgánov“ (súdov a prokuratúr), ale aj vyšetrovateľov a policajných orgánov, ak zabezpečujú úkony po začatí trestného stíhania. Vzhľadom na už zdôraznený zásadný význam medzinárodnej právnej pomoci, ale aj z dôvodov prijateľnosti ich dožiadaní cudzími orgánmi, musia tieto orgány svoje dožiadania o právnu pomoc do cudziny zasielať buď prostredníctvom generálnej prokuratúry (§ 425 ods. 1) alebo so súhlasom dozorového prokurátora (§ 425 ods. 2), ak v zmysle medzinárodnej zmluvy je možný priamy styk orgánov pri zasielaní dožiadaní o právnu pomoc.

Toto ustanovenie odstraňuje nejasnosť spôsobovanú v praxi doterajšou absenciou takéhoto ustanovenia a stanovuje základnú normu postupu. Potvrdzuje princíp, že podstata právnej pomoci je daná jej charakterom a nie je definovaná orgánom, ktorý o ňu žiada.

Toto ustanovenie určuje obsahové a formálne náležitosti dožiadania zasielaného do cudziny.

Ustanovenie odstraňuje nejasnosť spôsobovanú v praxi doterajšou absenciou takéhoto ustanovenia. Doručovanie písomností osobám na území iného štátu je zásahom do suverenity cudzieho štátu, preto sa môže realizovať len tam, kde to dovoľuje medzinárodná zmluva.

Ide o princíp prevzatý z pôvodného ustanovenia § 430 zákona č. 97/1963 Zb. Je zrkadlovým vyjadrením ustanovenia § 430 ods. 1 a 2. Vyjadruje základný princíp použitia lex fori. Každý štát vykonáva úkony právnej pomoci na svojom území v zásade na základe a podľa svojho právneho poriadku. Druhou stranou tohto princípu je, že dožadujúci štát musí akceptovať takýto úkon ako platný, aj keby nebol vykonaný v súlade s jeho právnym poriadkom. Na druhej strane, ak úkon nebol vykonaný v súlade s právny poriadkom dožiadaného štátu, ale napriek tomu bol vykonaný spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám právneho poriadku Slovenskej republiky, nie je dôvod jeho platnosť neakceptovať. To platí o to viac, že cudzí orgán môže úkon vykonať na žiadosť slovenských orgánov podľa slovenského právneho poriadku alebo priamym použitím medzinárodnej zmluvy platnej medzi oboma štátmi.

Ide o nové ustanovenie, ktoré je inšpirované Európskym dohovorom o vzájomnej pomoci v trestných veciach a určuje všeobecnú normu postupu.

Odsek 1 obsahuje základný princíp, že úkony právnej pomoci vykonávajú slovenské orgány podľa slovenského právneho poriadku. To znamená, že môžu vykonať na základe žiadosti cudzích orgánov v zásade všetko to, čo môžu vykonať sami v trestnom konaní vedenom v Slovenskej republike. Toto ustanovenie je samozrejme podmienené § 473 a § 475, t.j. orgány neposkytnú právnu pomoc, ak by jej poskytnutie bolo v rozpore s verejným poriadkom a ak nie je daná aspoň faktická vzájomnosť. Niektoré osobitné úkony právnej pomoci budú okrem toho vyžadovať zmluvnú vzájomnosť.

Okrem toho môžu slovenské orgány vykonať úkon postupom, ktorý je popísaný v medzinárodnej zmluve a ktorý nie je upravený v slovenskom právnom poriadku, a to priamou aplikáciou medzinárodnej zmluvy (napr. videokonferencia alebo telefonický výsluch upravené v Druhom dodatkovom protokole k ED o vzájomnej pomoci v trestných veciach). Práve vzhľadom na to, že pôjde o postup neupravený v slovenskom právnom poriadku, vyžaduje sa, aby prokurátor zodpovedný za zabezpečenie vykonania právnej pomoci (§ 431) rozhodol aj o modalitách vykonania takéhoto úkonu.

Znenie odsekov 2 až 5 bolo po úprave prevzaté zo zákona č. 97/1963 Zb., na ktoré odkazuje súčasne znenie § 384 ods. 1 zákona. Odsek 2 formuluje všeobecnú zásadu lex fori prelomenú možnosťou postupu podľa cudzích právnych predpisov, ak ich použitie nie je v rozpore s verejným poriadkom. Nejde pritom o zdvojenie s ustanovením § 375, pretože § 375 upravuje rozpor s „materiálnym“ verejným poriadkom (obsah požadovaného úkonu právnej pomoci), zatiaľ čo § 57 ods. 2 upravuje rozpor s „procesným“ verejným poriadkom (spôsob vykonania úkonu právnej pomoci). Typickým prípadom aplikácie cudzej právnej normy bude zrejme vykonanie tzv. krížového výsluchu (t.j. výsluch svedka zástupcom cudzieho orgánu činného v trestnom konaní a súčasne aj obhajcom obvineného).

Ide o nové ustanovenie, ktoré upravuje zásadne novým spôsobom vecnú príslušnosť na vykonávanie úkonov právnej pomoci slovenskými orgánmi. V záujme zjednodušenia a operatívnosti poskytovania pomoci cudzím orgánom sa zavádza v princípe všeobecná vecná príslušnosť okresných prokuratúr na vybavovanie úkonov právnej pomoci. To v praxi nevylučuje , že niektoré úkony vykonajú z jeho poverenia policajné orgány (napr. § 430 ods. 1 druhá veta) alebo na jeho návrh súd (odsek 2), avšak zodpovednosť za vybavenie dožiadania ako celku zostáva na prokuratúre.

Odsek 2 tiež určuje miestnu a vecnú príslušnosť súdu na vykonanie výsluchu či iného úkonu, ak cudzí orgán požiada osobitne o to, aby úkon vykonal súd (ide o dôsledok § 430 ods. 2). Aj žiadosť o použitie cudzieho právneho predpisu podľa § 430 ods. 2, z ktorého vyplýva, že požadovaný úkon podľa tohto predpisu vykonáva v dožadujúcom štáte súd, sa bude považovať za žiadosť o vykonanie úkonu slovenským súdom. Pôjde predovšetkým o vykonanie tzv. krížového výsluchu (viď komentár k § 430).

Odsek 1 reaguje na ustanovenie § 430 ods. 1. Ak slovenský orgán na vykonanie úkonu (dôkazu) v rámci trestného konania v Slovenskej republike potrebuje príkaz súdu (napríklad ustanovenia § 83, § 88, § 88b súčasného Trestného poriadku), bude takýto príkaz potrebovať aj na vykonanie tohto úkonu pre cudzí orgán. Odsek 2 reaguje na ustanovenie § 430 ods. 2 a čiastočne sa inšpiruje právnou úpravou niektorých štátov (v Európe napr. Švajčiarsko), ktoré vyžadujú na vykonanie úkonu právnej pomoci vždy rozhodnutie súdu o prípustnosti vykonania takéhoto úkonu. Tradícia praxe v Slovenskej republike i potreby efektívnosti vybavovania dožiadaní o právnu pomoc neodôvodňuje zavedenie tohto systému pre každé dožiadanie o právnu pomoc. Jeho použitie na situácie, keď má byť úkon vykonaný podľa právneho poriadku cudzieho štátu, sa však javí odôvodnené. V týchto prípadoch súd súčasne rozhodne, akým spôsobom sa úkon právnej pomoci vykoná (či ho vykoná prokurátor, či ho vykoná súd, či budú prítomní zástupcovia dožadujúceho orgánu, aký stupeň samostatnosti týmto zástupcom pri vykonaní úkonu povolí, a pod.).

Ustanovenie doplňuje absenciu úpravy tejto otázky v slovenskom právnom poriadku. Odsek 1 určuje základnú zásadu pri neexistencii medzinárodnej zmluvy. Odsek 2 je premietnutím ustanovení čl. 5 písm. j) Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch (vyhláška č. 32/1969 Zb.). Na úkony zastupiteľských úradov (s výnimkou doručovania písomností vlastným občanom a výsluchu osôb. ktoré sa dostavia dobrovoľne bez použitia akéhokoľvek donútenia) sa vyžaduje predchádzajúci súhlas generálneho prokurátora.

Orgány cudzieho štátu sa však môžu zúčastniť pri výkone úkonov právnej pomoci v Slovenskej republike rovnako, ako iné osoby (účastníci konania, svedkovia, poškodení a pod.). K takejto účasti sa vyžaduje súhlas prokurátora príslušného na vybavenie úkonu alebo súdu, ak rozhodoval o povolení úkonu alebo ak úkon právnej pomoci bude sám vykonávať.

Ustanovenie komplexným spôsobom rieši doručovanie písomností adresátom v Slovenskej republike. Za určitých podmienok zjednodušuje možnosť doručenia adresátovi poštou (odsek 1 a 2). Možnosť náhradného doručenia až na druhý pokus reaguje na požiadavky obsiahnuté v právnom poriadku mnohých štátov (špecificky Rakúsko a Maďarsko) a má predísť potrebe opakovaného dožiadania o doručenie zo strany dožadujúceho orgánu. Odsek 2 reaguje na princíp obsiahnutý v § 58 zákona č. 97/1963 Zb. Povinnosť zabezpečiť preklad do slovenského jazyka má doručujúci orgán výlučne v prípade, že medzinárodná zmluva neukladá dožadujúcemu orgánu takýto preklad k písomnosti pripojiť, ale zároveň ukladá záväzok doručiť písomnosť riadne (teda nielen jednoduchým doručením – ak adresát je ochotný písomnosť dobrovoľne prevziať). Ide teda o riešenie rozporu medzi právom účastníka odmietnuť prijať písomnosť, ak nie je v jazyku, ktorému rozumie, a nedostatkom povinnosti cudzieho orgánu takýto preklad pripojiť. Je tu nebezpečenstvo, že ak by účastník prevzatie odmietol, doručenie by napriek tomu malo v dožadujúcom štáte účinky, pretože tento štát dodržal spôsob doručenia upravený medzinárodnou zmluvou. V záujme ochrany adresáta musí zodpovednosť za preklad prevziať teda Slovenská republika. Dôležité je, že táto povinnosť sa týka výlučne situácií upravených medzinárodnou zmluvou. Pri absencii medzinárodnej zmluvy je vždy možné preklad vyžadovať od dožadujúceho štátu. Posledná veta odseku 2 sa týka situácií, ak medzinárodná zmluva ukladá povinnosť preklad pripojiť, ale preklad pripojený k doručovanej písomnosti nebol. Odsek 3 upravuje osobitnú formu doručovania: osobné doručenie. Pre osobné doručenie, ako osobitnú formu doručenia, platí tiež primerane odsek 2: ak doručujúci orgán nemal povinnosť pripojiť preklad, zabezpečí ho doručujúci orgán. Ak takúto povinnosť nemal, môže adresát písomnosti odmietnuť prevziať.

Ide o ustanovenia, ktoré majú charakter lex specialis k úprave poskytovania právnej pomoci obsiahnutej v tejto hlave.

Novým spôsobom, ktorý sa inšpiroval úpravou niektorých iných štátov (najmä Rakúsko, Maďarsko), sa upravuje povoľovanie prevozu osoby územím Slovenskej republiky. Potreba prevozu má často operatívny charakter a rozhodovanie najvyšším súdom podľa doterajšieho ustanovenia § 383c Trestného poriadku bolo časovo náročné. Okrem toho takáto vysoká úroveň rozhodovania nie je pri tejto forme právnej pomoci ani potrebná: v prípade prevozu slovenské orgány nemajú ani právomoc konať v trestnej veci prevážanej osoby, ani nevykonávajú nad prevážanou osobu žiadnu ochrannú funkciu (ako napr. v prípade extradície). Odsek 2 upresňuje rozsah a obsah rozhodnutia o povolení prevozu v kontexte inštitútov ako sú napr. dočasné odovzdanie osoby vo väzbe (§ 437).

Ide o ustanovenie, ktoré je základným vykonávacím ustanovením k Druhému dodatkovému protokolu k ED o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 2001 ako aj Schengenskej vykonávacej dohode. Potreba tejto rámcovej úpravy sa vyžaduje vzhľadom na špecifický charakter tohto úkonu. I keď ide o úkon právnej pomoci, ktorý vyžaduje dožiadanie justičného orgánu, jeho realizácia je výslovne z textu zmluvných noriem daná policajným orgánom, ktoré za určitých okolností môžu cezhraničné sledovanie alebo prenasledovanie robiť aj bez predchádzajúceho súhlasu cudzích orgánov. To isté platí aj pri žiadostiach cudzích orgánov o cezhraničné sledovanie alebo prenasledovanie na území SR. Odsek 4 z praktických a operatívnych dôvodov obsahuje normu lex specialis k § 433.

Ide o upravené ustanovenia pôvodného § 383e Trestného poriadku vo svetle Druhého dodatkového protokolu k ED o vzájomnej pomoci v trestných veciach z roku 2001.

Ustanovenie reaguje na praktické vykonávanie nového inštitútu právnej pomoci, ktorý má Slovenská republika zatiaľ upravený v dvojstranných zmluvách s Rakúskom (čl. IX zmluvy čl. 51/1996 Z.z.) a Poľskom (čl. VIII zmluvy č. 28/1998 Z.z.) a obsahuje ho tiež pripravovaný Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach. Je podstatou je, že odovzdanie sa uskutočňuje zo štátu, ktorého orgány požiadali o právnu pomoc, na územie štátu, ktorého orgány majú právnu pomoc vykonať. Účelom je zabezpečiť, aby osoba bola (mohla byť) prítomná pri vykonaní tohto úkonu právnej pomoci.

Ide o osobitnú formu právnej pomoci, ktorá je zrkadlovou úpravou k inštitútu dočasného odovzdania osoby do cudziny a ide o upravené ustanovenia pôvodného § 383d Trestného poriadku. Odsek 3 je zrkadlovým inštitútom k § 440.

Ide o nové ustanovenie, ktoré v tejto komplexnej podobe v doterajšej úprave chýbalo. Upravuje odovzdanie a prevzatie veci, ako aj vydanie veci v kontexte extradície. Odsek 2 a 3 sú prevzaté z pôvodného ustanovenia § 384 ods. 3 a 4 Trestného poriadku.

Toto ustanovenie upravuje osobitnú formu právnej pomoci. Úprava je vykonávacím ustanovením Európskeho dohovoru o praní, vyhľadávaní, zaistení a prepadnutí výnosov z trestnej činnosti z 8.11.1990, ktorý nadobudol pre Slovenskú republiku platnosť dňom 1.9.2001. Vyžaduje sa zmluvná vzájomnosť, faktická vzájomnosť nestačí.

Zasielanie informácií z registra trestov sa upravujú ako osobitná forma právnej pomoci, pričom sa stanovuje príslušnosť generálnej prokuratúry na prijatie takejto žiadosti.

Ide o technické zmeny súvisiace s doplnením 23. hlavy do zákona.

Uvedené prechodné ustanovenie rieši postup v prípravnom konaní v tých veciach, v ktorých bolo vznesené obvinenie do účinnosti novely, keďže policajné orgány (§ 12 ods. 2 Tr. por.) budú môcť vykonávať podľa zmenenej právnej úpravy skrátené vyšetrovanie o trestných činoch s trestnou sadzbou do troch rokov. Aby na policajné orgány neprešli všetky neskončené veci, ustanovuje sa, že vyšetrovanie týchto trestných činov, vo veciach v ktorých bolo vznesené obvinenie do účinnosti novely uskutoční vyšetrovateľ. Postupovať bude pritom podľa ustanovení o skrátenom vyšetrovaní, avšak rozhodnutia o postúpení veci (§ 171) a zastavení trestného stíhania (§ 172) bude môcť vydať vyšetrovateľ (nebude ich musieť vydávať prokurátor).

Taktiež v súvislosti s vypustením právomoci vojenských súdov nad niektorými civilnými osobami (doterajší § 14 ods. 3 písm. b)) a doplnením právomoci Vojenských súdov v zmysle Zmluvy NATO SOFA, sa v prechodnom ustanovení upravuje, ako sa bude v danej veci riešiť právomoc súdu.

Navrhovaná úprava § 17 a § 17a zákona č. 171/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov korešponduje so zámerom sledovaným novelou Trestného poriadku, aby boli obmedzené duplicitné činnosti jednotlivých zložiek Policajného zboru a tým aj minimalizované obťažovanie občanov súvisiace s vyšetrovaním trestných činov. Z týchto dôvodov sa navrhuje, aby vysvetlenie, ktorého výsledkom je spísanie formalizovanej zápisnice a s ktorou zákon spája aj možnosť predvolania alebo predvedenia na útvar Policajného zboru, mohol policajt vyžadovať len vo vzťahu k priestupku a na vypátranie hľadaných alebo nezvestných osôb a vecí. Pokiaľ ide o trestné činy, návrh predpokladá, že policajt by mohol naďalej získavať informácie, ktorých získavanie by sa však nespájalo s oprávneniami obsiahnutými v § 17. Uvedené je odôvodnené skutočnosťou, že ak je spáchaný trestný čin, príslušný orgán musí začať trestné stíhanie a postupovať podľa Trestného poriadku, a nie podľa zákona o Policajnom zbore. Spôsob zaznamenania týchto informácií sa ponecháva na internú úpravu, pri čom sa však nepredpokladá, že by malo ísť o dokument podpisovaný osobou, od ktorej boli informácie získané.

Rovnaká zmena sa navrhuje uskutočniť aj v ďalších zákonoch, kde je umožnené požadovať vysvetlenie k spáchanému trestnému činu (čl. IV až čl. VII).

Schválenie zmieru súdom v trestnom konaní má za následok zastavenie trestného stíhania. Ide o rozhodnutie, ktoré je významom porovnateľné s rozhodnutím o vine a vytvára prekážku rei iudicatae.

Avšak je potrebné takéto rozhodnutia evidovať pre činnosť orgánov činných v trestnom konaní (predchádzanie situáciám, aby bol schválený zmier opakovane, resp. niekoľkokrát v krátkom časovom období voči tomu istému obvinenému).

Ustanovuje sa, že Generálna prokuratúra SR bude, ako súčasť registra trestov, viesť evidenciu schválených zmierov. Pritom sa informácie o schválených zmieroch budú uvádzať len v odpise registra trestov pre činnosť orgánov činných v trestnom konaní, keďže na obvineného sa po schválení zmieru bude hľadieť ako na osobu, ktorá nebola odsúdená (rozhodnutie o schválení zmieru sa nebude uvádzať vo výpise z registra trestov).

Navrhuje sa reálny termín pre nadobudnutie účinnosti novely.