LEGISLATÍVNY ZÁMER

OBČIANSKEHO ZÁKONNÍKA

 

 

I. PREHĽAD A STAV PLATNEJ PRÁVNEJ ÚPRAVY.

Slovenská republika vznikla 1. januára 1993 a podľa Ústavy Slovenskej republiky z roku 1992 bol recipovaný právny poriadok bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej republiky. V rámci tejto recepcie práva, bol prevzatý aj Občiansky zákonník z roku 1964 v znení neskorších predpisov.

V rokoch 1990 a 1991 bola vypracovaná veľká novela Občianskeho zákonníka, ktorá priniesla najmä novú úpravu vlastníckych vzťahov na báze súkromného vlastníctva, novú úpravu vecných práv k cudzím veciam, novú úpravu záložných práv a kompletne novú úpravu záväzkovoprávnych predpisov. Novela sa nedotkla matérie rodinného práva, ktorá je dodnes upravená v Zákone o rodine z roku 1963 a ktorá vykazuje ešte silné znaky "socialistickej úpravy".

Novela Občianskeho zákonníka z roku 1991 splnila svoju úlohu úpravy občianskoprávnych vzťahov v období prechodu k trhovému hospodárstvu, ale už pri jej zrode bolo jasné, že ide o dočasnú úpravu, ktorú bude potrebné nahradiť novým kodifikovaným Občianskym zákonníkom. Kodifikácia Občianskeho zákonníka je potrebná aj z toho hľadiska, že dnes platia v oblasti úpravy záväzkovoprávnych vzťahov dve úpravy, úprava v Občianskom zákonníku a úprava v Obchodnom zákonníku, ktorý bol prijatý súbežne s novelou Občianskeho zákonníka.

Novelizácia Občianskeho zákonníka č. 511 z roku 1991 bola východiskom z núdze, pretože vtedy platný Občiansky zákonník bol vytvorený za podstatne iných politických, ekonomických a sociálnych podmienok.

Novela nesie na sebe pečať rýchlosti svojej prípravy a do určitej miery ide aj o nesúrodú právnu úpravu.

Súbežne s prípravou novely Občianskeho zákonníka sa pripravoval aj Obchodný zákonník, ktorý bol prijatý zákonom č. 513/1991 Zb. a ktorý nadobudol účinnosť tak, ako novela Občianskeho zákonníka, 1. januára 1992. Obchodný zákonník bol síce pripravovaný súbežne s novelou Občianskeho zákonníka, ale koordinácia prípravy oboch zákonníkov nebola vyhovujúca. To sa prejavilo predovšetkým v oblasti úpravy záväzkovoprávnych vzťahov, kde jednotlivé ustanovenia Obchodného zákonníka nie sú dostatočne zosúladené s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Obchodný zákonník rieši síce svoj vzťah k Občianskemu zákonníku v zmysle vzťahu špeciálneho zákona k všeobecnému, v dôsledku čoho, ak nie je možné niektoré otázky riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva, avšak je otázne, či najmä v prípade, že určitá inštitúcia je upravená Občianskym zákonníkom, treba trvať na osobitnej úprave aj v Obchodnom zákonníku. V mnohých prípadoch to vedie k určitému neželateľnému dualizmu v právnej úprave, ktorý znižuje prehľadnosť právnej úpravy a sťažuje aj možnosti správnej interpretácie predpisov vzťahujúcich sa na tie isté inštitúcie. Nie sú dôvody na to, aby premlčanie, preklúzia, možnosť uzavierania zmluvy, odstúpenia od zmluvy a zodpovednostný systém boli inak upravené v Občianskom zákonníku a inak v Obchodnom zákonníku.

Platný Občiansky zákonník pochádza z roku 1964 a nesie vo svojej koncepcii a obsahu pečať vtedajšej doby. Občiansky zákonník upravoval iba časť občianskoprávnych vzťahov, a to tých vzťahov, ktoré sa týkali bezprostredne postavenia občana. Právne vzťahy medzi hospodárskymi subjektami boli upravené v Hospodárskom zákonníku. Občiansky zákonník upravoval občianskoprávne vzťahy na báze uspokojovania tzv. hmotných a kultúrnych potrieb občanov a preto tvorili základ záväzkovoprávnych vzťahov ustanovenia o poskytovaní služieb. V oblasti vecnoprávnych vzťahov sa ignorovala existencia súkromného vlastníctva a kategória tzv. vecných práv k cudzím veciam. Občiansky zákonník vychádzal aj z diferencie vlastníckych vzťahov spojenej s preferovaním tzv. socialistického vlastníctva.

Po zmene politických pomerov koncom roku 1989 bolo jasné, že úprava občianskoprávnych vzťahov sa musí zmeniť od základov. Vtedy bola vznesená požiadavka, aby sa behom krátkeho času vypracoval nový Občiansky zákonník, avšak pre nerealizovateľnosť tejto požiadavky sa dala prednosť rozsiahlej novelizácii Občianskeho zákonníka. Budovanie právneho štátu s garantovanými základnými ľudskými právami a slobodami, zabezpečujúci rovnoprávne postavenie občana so všetkými ostatnými subjektami občianskoprávnych vzťahov vyžadovalo podstatne inú právnu úpravu občianskoprávnych vzťahov, než obsahoval Občiansky zákonník z roku 1964.

Predovšetkým bolo potrebné odstrániť všetky ustanovenia diskriminačnej povahy v oblasti vlastníckeho práva. To sa uskutočnilo jednotnou úpravou vlastníckeho práva, ktorá sa vzťahovala na všetky subjekty občianskeho práva, t.j. na občana, na právnické osoby a na štát. Vlastnícke právo, ktoré bolo dovtedy upravené len okrajovo, sa dostalo do stredobodu záujmu novej úpravy. Bolo len prirodzené, že spolu s touto funkciou vlastníckeho práva sa museli novým spôsobom upraviť aj ostatné vecné práva k cudzím veciam. Predtým boli vecné bremená a najmä záložné právo upravené s veľkými obmedzeniami, ktoré v trhovom hospodárstve nemali svoje opodstatnenie. V trhovom hospodárstve je z hľadiska fungovania úverovej politiky nevyhnutné, aby záložné práva mohli v plnom rozsahu a bez zbytočných obmedzení plniť svoju funkciu.

Od základov sa muselo prebudovať aj celé záväzkové právo, pretože dovtedajšia právna úprava nemala prepracovanú ani všeobecnú časť vzťahujúcu sa na všetky druhy záväzkov a okrem toho v nej chýbali aj zrozumiteľné zmluvné typy nachádzajúce sa v každom Občianskom zákonníku západného typu. Zmluvy neboli konštruované v určitej abstraktnej formulácii, ale boli koncipované konkrétne podľa ich subjektov, pričom odlišným spôsobom boli upravené záväzky vznikajúce medzi "organizáciami" a občanmi v rámci tzv. služieb a odlišne boli upravené ostatné záväzky vyskytujúce sa predovšetkým medzi občanmi. Jednotlivé zmluvné typy a z nich vyplývajúce záväzky boli pomenované aj novými pojmami, ktorými sa diametrálne rozchádzali s pojmami zmlúv, ktoré sú bežné v západnej občianskoprávnej úprave. Právne postavenie vtedy existujúcich právnických osôb (tzv. socialistických organizácií) bolo upravené spolu aj s ich záväzkami v Hospodárskom zákonníku. Kým Občiansky zákonník vychádzal v oblasti záväzkovoprávnych vzťahov zo zmluvnej voľnosti, aspoň pokiaľ išlo o občanov, pretože pri organizácií bola zmluvná voľnosť prelomená zákonnou povinnosťou kontrahovať, bol Hospodársky zákonník ovládaný direktívnym riadením národného hospodárstva, z čoho vyplývala všeobecná kontraktačná povinnosť a podriadenosť celej oblasti záväzkovoprávnych vzťahov požiadavkám plánovitého riadenia hospodárstva zo strany plánovacích štátnych orgánov. Kým Občiansky zákonník mohol byť v pomerne krátkom čase prostredníctvom novelizácie prispôsobený potrebám nových politických, ekonomických a sociálnych podmienok v spoločnosti, pri Hospodárskom zákonníku to nebolo možné dosiahnuť, a to najmä pre základnú prekážku, ktorá bránila takému prispôsobeniu pre odlišnú základnú koncepciu právnej úpravy.

 

II. CELKOVÁ KONCEPCIA PRÍPRAVY NOVÉHO OBČIANSKEHO ZÁKONNÍKA

Pripravovaná kodifikácia Občianskeho zákonníka v Slovenskej republike sa vzhľadom na svoj rozsah a zameranie výrazným spôsobom dotkne aj ostatných odvetví súkromného práva v Slovenskej republike. Možno preto hovoriť, že ide o kodifikáciu celého súkromného práva.

Okrem Občianskeho práva sa kodifikácia dotkne :

a) práva rodinného,

b) práva obchodného,

c) práva pracovného,

d) medzinárodného práva súkromného.

V rámci celkovej koncepcie bude potrebné rozhodnúť o tom, ktoré úpravy, dnes existujúce mimo Občianskeho zákonníka, sa doň prevezmú a naopak úprava ktorých otázok bude ponechaná na osobitné zákony.

 

a) Občiansky zákonník a rodinné právo

Pokiaľ ide o rodinné právo, počíta sa s tým, že rodinné právo, ktoré bolo doposiaľ upravené v samostatnom zákone, bude zaradené ako samostatná časť Občianskeho zákonníka. S takýmto riešením sa počítalo aj v doterajších návrhoch.

Ani v iných krajinách nie je ojedinelé, aby súčasťou Občianskeho zákonníka bola aj úprava rodinnoprávnych vzťahov.

Dnes platný Občiansky zákonník sa sústredil len na úpravu majetkových vzťahov, ktorých subjektami sú aspoň na jednej strane občania. Ak vychádzame z toho, že budúci Občiansky zákonník má byť základnou právnou normou súkromného práva, treba doň nevyhnutne zakotviť rodinnoprávne vzťahy. Rodinnoprávne vzťahy sú čo do svojej povahy osobnoprávnymi vzťahmi, majú však aj značné majetkovoprávne dôsledky, ktoré vyžadujú úzku nadväznosť a koordináciu s ostatnými občianskoprávnymi inštitútmi. Preto by malo byť samozrejmé zaradenie úpravy rodinnoprávnych vzťahov, vzťahov medzi manželmi, vzťahov medzi rodičmi a deťmi a medzi ostatnými príbuznými, ako aj náhradných rodinnoprávnych vzťahov do systému Občianskeho zákonníka. Zaradenie rodinnoprávnych vzťahov do právnej úpravy Občianskeho zákonníka prevláda vo väčšine právnych úprav vyspelých západných štátov. Zaradenie úpravy rodinnoprávnych vzťahov do systému Občianskeho zákonníka umožní aj adekvátne upraviť všetky spoločné majetkové práva manželov vrátane spoločných nájomných práv k spoločnému bytu alebo domu.

Rodinné právo bude upravené v rámci Občianskeho zákonníka, kde bude tvoriť samostatnú časť.

Treba však uviesť, že pri rodinnoprávnych vzťahoch ide o súkromnoprávne vzťahy, ktoré majú dva aspekty, a to jeden osobný a druhý majetkový. Aj súčasný platný Zákon o rodine odkazuje, pokiaľ ide o majetkové vzťahy (spoločný nájom bytu, bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, dedenie zo zákona na základe rodinnoprávnych vzťahov a iné) na Občiansky zákonník. Počíta sa s celkovým rozšírením úpravy majetkových vzťahov medzi manželmi, čo je vyvolané novými spoločensko-ekonomickými podmienkami v spoločnosti, rozvojom podnikania a trhového hospodárstva.

Preto sa okrem iného uvažuje aj o zakotvení inštitútu zákonného majetkového spoločenstva manželov a o zakotvení úpravy manželskej zmluvy. Zakotvenie právnej úpravy majetkových vzťahov medzi manželmi priamo do časti o rodinnom práve zvýrazní ešte viac osobnú stránku a bude nabádať k zodpovednejšiemu prístupu manželov k spoločnému majetku, prípadne k majetkovým záujmom detí, k rešpektovaniu oddeleného majetku každého z nich a vytvoria sa právne predpoklady vopred jasných a prehľadných majetkových vzťahov už od okamihu pred uzavretím manželstva až po jeho zánik. Tým sa zabráni, aby sa všetky problémy spoločného majetku a spoločných majetkových práv presunuli do obdobia, kedy manželstvo zaniká.

b) Občiansky zákonník a obchodné právo

Pokiaľ ide o riešenie otázky vzťahu úpravy v Obchodnom zákonníku a v Občianskom zákonníku, ide o vyriešenie problematiky záväzkového práva a to ako všeobecnej časti záväzkového práva, tak aj osobitnej časti záväzkového práva týkajúcej sa jednotlivých zmluvných typov a záväzkov vzniknutých zo zodpovednosti za škodu a za bezdôvodné obohatenie.

Ako právna prax, tak aj teória pociťujú, že Občiansky zákonník ale aj Obchodný zákonník v tej podobe, v akej sa nachádzajú dnes už nevyhovujú. Predovšetkým Občiansky zákonník netvorí všeobecný a vnútorne skĺbený základ súkromnoprávnej úpravy, ktorý by bol kompatibilný s právnou úpravou Európskej únie. Práve od tohoto základného súkromnoprávneho predpisu bude do značnej miery závisieť úroveň našej legislatívy v oblasti súkromného práva v budúcnosti.

Je potrebné vyriešiť - z hľadiska predmetu úpravy - vzťah dvoch zákonníkov súkromného práva : Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka.

V tejto súvislosti je predovšetkým potrebné dať odpoveď na otázku, či sa kodifikácia súkromného práva bude uberať smerom tzv. komercializácie Občianskeho zákonníka, alebo či sa bude aj v budúcnosti počítať s oboma týmito predpismi, pokiaľ pôjde o úpravu záväzkového práva.

Pokiaľ pôjde o všeobecnú časť záväzkového práva, navrhuje sa, aby právna úprava bola spoločná v Občianskom zákonníku, čo by sprehľadnilo právnu úpravu jednotlivých zmlúv vrátane ich zabezpečenia.

Ak by sa rešpektoval takýto postup, bol by to prínos k prehľadnosti a zrozumiteľnosti právnej úpravy záväzkového práva ako celku.

Pochopiteľne, zostáva ešte dopovedať, že mnohé typické obchodnoprávne vzťahy budú aj naďalej upravované osobitnými zákonmi.

V súčasnom procese a stave kodifikácie sa ohľadom problematiky úpravy zmlúv v Občianskom zákonníku a v Obchodnom zákonníku uvažuje o dvoch alternatívach. V najbližšej dobe však bude potrebné sa rozhodnúť pre jednu z nej, aby sa mohlo dokončiť vypracovanie legislatívneho zámeru .

Prvým variantom je jednotná právna úprava celého záväzkového práva v Občianskom zákonníku . Druhým variantom je úvaha o tom, že niektoré zmluvy (napr. zmluva o predaji podniku, zmluva o nájme podniku, zmluva o obchodnom zastúpení, zmluva o tichom spoločenstve) by mali zostať v Obchodnom zákonníku, avšak s tým, že všeobecná časť záväzkového práva bude iba v Občianskom zákonníku. Do Občianskeho zákonníka sa zaradí aj úprava nekalej súťaže.

Prvé väčšie prieskumy z inštitúcií, ktoré sú pripomienkovacími miestami pre návrhy zákonov ukazujú pomerne silnú podporu prvému riešeniu, t.j. zakotveniu celého zmluvného práva do jedného kódexu. Tomu nasvedčuje aj vývoj vo svete, kde sa pri prijímaní nových Občianskych zákonníkov presadzuje jednotná úprava záväzkového práva. Je tomu tak napr. v Holandsku, Taliansku, Švajčiarsku či kanadskom Quebecu.

Väčšinou sa teda argumentuje zo strany predstaviteľov vedy obchodného práva tým, že "typické obchodné zmluvy" by mali zostať v Obchodnom zákonníku. Tu však treba pripomenúť, že medzi typické obchodné zmluvy predsa patrí aj kúpna zmluva a aj zmluva o diele.

Pochopiteľne, že sa od kodifikácie očakáva, že sa odstráni nežiaduca duplicita v právnej úprave predovšetkým kúpnej zmluvy a zmluvy o diele v Občianskom zákonníku a v Obchodnom zákonníku. Nakoniec, duplicita je aj v úprave príkaznej zmluvy v Občianskom zákonníku a mandátnej zmluvy v Obchodnom zákonníku a aj iných zmlúv.

Odstránenie tejto duplicity možno nájsť v nasledujúcom riešení.

Občiansky zákonník v súčasnosti má všeobecné ustanovenia o kúpnej zmluve (§ 588 až § 600) a následne zakotvuje od § 612 v samostatnom oddieli osobitné ustanovenia o predaji tovaru v obchode. Tam sú zakotvené osobitné práva fyzickej osoby v súvislosti s uplatnením práva zo zodpovednosti za vady pri predaji tovaru v obchode a zakotvujú sa tu osobitné záručné lehoty.

Po tejto úprave by mohol nasledovať ďalší osobitný oddiel s názvom "Osobitné ustanovenia obchodnej kúpnej zmluvy". Tam by bolo možné osobitne upraviť predovšetkým osobitosti týkajúce sa zodpovednosti za vady a spôsoby jej uplatnenia.

Rovnaká právna konštrukcia by bola možná aj v súvislosti s úpravou zmluvy o diele. Po všeobecnej úprave by nasledovala osobitná úprava zmluvy o zhotovení veci na zákazku a zmluvy o oprave a úprave veci a následne samostatný oddiel o osobitných ustanoveniach o obchodnej zmluve o diele.

Osobitosti zodpovednosti za škodu, ktoré by bolo potrebné do zákona zakotviť, je možné riešiť obdobným spôsobom.

Je všeobecne známe, že premlčacia lehota je v obchodných vzťahoch stanovená podľa medzinárodnej zmluvy na štyri roky. Túto otázku je možné riešiť tak, že sa zakotví do Občianskeho zákonníka jednotná štvorročná premlčacia lehota .

c) Občiansky zákonník a pracovné právo

V súvislosti s úvahami o komplexnej kodifikácii súkromného práva nemožno opomenúť ani otázku právnej úpravy súkromnoprávnych otázok pracovného práva a Občianskeho zákonníka. Preto pri týchto úvahách nemožno opomenúť a nedotknúť sa Zákonníka práce a jeho vzťahu k Občianskemu zákonníku.

Zásadným problémom nie je to, či Občiansky zákonník zakotví medzi zmluvné typy aj pracovnú zmluvu, ale zásadným právnym problémom bolo, či aj Zákonník práce bude obsahovať ustanovenie, ktorým odkáže na úpravu v Občianskom zákonníku. Dlhé roky prevládal názor, že to nie je možné vzhľadom na samostatnosť a odlišnosť pracovného práva od práva občianskeho.

Je potešiteľné, že sa názor na tento vzťah zo strany Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR zmenil. Ide o významnú a pozitívnu zmenu, ktorej jadro tvorí názor, že Zákonník práce by mal, pokiaľ ide o všeobecné otázky predovšetkým právnych úkonov a podobne odkázať na úpravu v Občianskom zákonníku.

Občiansky zákonník zakotví pracovnú zmluvu ako osobitný typ zmluvy o diele a odkáže na osobitnú úpravu v Zákonníku práce.

Zákonník práce v § 1 ods. 2 zakotvuje odkaz na úpravu v Občianskom zákonníku a to tak, že pokiaľ Zákonník práce v prvej časti neustanovuje inak vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník. Treba zdôrazniť, že subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka sa výslovne obmedzuje len na prvú časť Zákonníka práce, ktorá upravuje všeobecné ustanovenia.

Táto úprava aj keď je nedostatočná, znamená, že sa už čiastočne začína rešpektovať Občiansky zákonník ako základný a všeobecný kódex súkromného práva aj na súkromné pracovnoprávne vzťahy.

V Občianskom zákonníku sa odkáže na úpravu pracovnej zmluvy v Zákonníku práce.

d) Občiansky zákonník a medzinárodné právo súkromné

V súvislosti s kodifikáciou súkromného práva sa treba stručne zmieniť o perspektívach úpravy medzinárodného práva súkromného. Treba uviesť, akým smerom by sa mala uberať úprava kolíznych noriem jednak hmotného a jednak procesného práva. Boli názory, aby Občiansky zákonník upravoval aj kolízne normy. V súčasnosti je táto úprava obsiahnutá v zákone č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej v texte aj ZMPSP).

Táto samostatná právna úprava je zrejme najvhodnejšou formou úpravy kolíznych noriem a bolo by potrebné ju zachovať. Ide o vhodnú a aj praktickú spoločnú úpravu medzinárodného práva súkromného i procesného v jednom predpise. V návrhu nového Občianskeho zákonníka sa teda nepočíta zo zaradením kolíznych noriem priamo do jeho obsahu.

To však neznamená, že nie sú požiadavky na zmenu, či doplnenie zákona č.97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Podľa nášho názoru je potrebné prehodnotiť predmet jeho úpravy a doplniť ju o dnes už samozrejmé a časté prípady právnych vzťahov s medzinárodným prvkom.

Chýbajú v ňom aj niektoré všeobecné zásady medzinárodného práva súkromného i procesného. Pokiaľ to bude možné, treba vyplniť čo najviac medzier v tomto zákone a pripomenúť zakotvenie kolíznych noriem upravujúcich postavenie zahraničných osôb, pokiaľ ide o ochranu ich duševného vlastníctva na našom území.

Táto úloha je však už mimo práce kodifikačnej komisie pre Občiansky zákonník. Bolo by však potrebné, keby sa súčasne začali práce aj na príprave novely zákona č. 97/1963 Zb., prípadne uvažovať aj o príprave úplne nového zákona.

 

III. OBČIANSKY ZÁKONNÍK, PRÁVO EURÓPSKEJ ÚNIE A MEDZINÁRODNÉ ZMLUVY.

1. Jednou zo základných zásad, ktoré treba v procese kodifikácie Občianskeho zákonníka mať na zreteli je zohľadňovať Európske súkromné právo. Pôjde predovšetkým o implementáciu Smerníc Európskeho parlamentu a Rady z oblasti občianskeho práva do nového Občianskeho zákonníka. Okrem tejto úlohy samozrejme nemožno zabúdať ani na medzinárodné zmluvy, dohody, či dohovory, ktoré majú ustanovenia, ktorými je aj naša republika viazaná a ktoré sa musia pri úprave rešpektovať.

V súčasnosti platí viacero Smerníc, ktoré sa bezprostredne dotýkajú občianskeho práva.

V prvom rade ide o Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva z roku 1957 v platnom znení, Smernica Rady č.93/13 /EHS o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (o nekalých ustanoveniach v spotrebiteľských zmluvách) sa týka zmlúv, ktoré sa uzatvárajú medzi podnikateľom a spotrebiteľom.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 1999/44 o kúpe spotrebného tovaru a súvisiacich zárukách, ktoré má za cieľ zabezpečiť aspoň minimálnu úroveň ochrany spotrebiteľa a fungovania vnútorného trhu.

Smernica Rady č. 85/374 o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom bola do nášho právneho poriadku implementovaná vydaním osobitného zákona č. 294/1999 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom.

Smernica č. 87/102/EHS o spotrebiteľskom úvere, ktorá sa týka predaja tovaru formou pôžičky, splátok vrátane leasingu.

Smernica Rady č.85/577/EHS o ochrane spotrebiteľa v prípade zmlúv uzatváraných mimo prevádzkových priestorov vrátane podomového predaja. Táto Smernica je v súčasnosti premietnutá do samostatného zákona č. 108/2000 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom predaji ,prijatého 16.3.2000 a účinného od 1.apríla 2000.

Tento zákon upravuje ochranu spotrebiteľov - fyzických osôb, pri podomovom predaji tovarov alebo pri poskytovaní služieb a pri zásielkovom predaji, pokiaľ sa tovar alebo vecné plnenia poskytujú pre jej osobnú potrebu a nie na podnikanie alebo na výkon povolania .

Smernica 90/314 EHS o organizovaných zájazdoch je o službách poskytovaných v súvislosti so zájazdmi, ktoré organizujú cestovné kancelárie, či iné subjekty. Názov tejto Smernice bol prekladaný viacerými spôsobmi. Do Občianskeho zákonníka sa jeho novelizáciou medzi zmluvné typy zakotvila "Zmluva o obstaraní zájazdu".

Pri implementácii týchto noriem do Občianskeho zákonníka bude potrebné postupovať veľmi citlivo a uvážene s tým, že tieto požiadavky na právnu úpravu sa musia vyjadriť zrozumiteľne, predovšetkým za použitia našej terminológie, najmä tam, kde to bude čo len trochu možné.

K ďalším predpisom patria :

2. Medzinárodné zmluvy

2.1. Pokiaľ ide o medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, a ktoré sa všeobecne dotýkajú celkovej problematiky občianskeho práva, je nutné uviesť tieto:

2.2. Pokiaľ ide o vecné práva a práva záväzkové, vzťahujú sa k tejto oblasti, okrem zmlúv uvedených vyššie, aj tieto medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná:

 

2.3. Pokiaľ ide o právo rodinné, vzťahujú sa k tejto problematike, okrem zmlúv uvedených vyššie, ďalej tieto medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná:

 

2.4. Navrhovaná úprava bude brať do úvahy aj očakávané záväzky Slovenskej republiky medzinárodnej povahy ako aj iné relevantné medzinárodnoprávne dokumenty. Ide najmä o tieto:

 

IV. NÁVRH LEGISLATÍVNEHO ZÁMERU

A. Všeobecne.

1. Pripravovaný nový Občiansky zákonník bude prvou kodifikáciou občianskeho práva v Slovenskej republike. Táto kodifikácia by mala vychádzať zo skúseností z úpravy a aplikácie občianskoprávnych predpisov v Slovenskej republike. Na základe analýzy doterajšej právnej úpravy občianskoprávnych vzťahov sa preberá to, čo sa osvedčilo a čo zodpovedá záujmom nášho štátu a nášho obyvateľstva a čo je z hľadiska našej právnej kultúry a tradícií vyhovujúce. Samozrejme, musí sa tiež skúmať, čo v našej úprave nie je dobré, čo nevyhovuje, resp. kde máme medzery v právnej úprave. Klady a zápory našej právnej úpravy občianskoprávnych vzťahov musíme posudzovať nielen z aspektu teraz platného Občianskeho zákonníka, ale aj z aspektu bývalých a predchádzajúcich právnych úprav, a to najmä z tých, ktoré platili výlučne len na území dnešnej našej republiky. Právna úprava musí byť zrozumiteľná a musí zodpovedať záujmom tých, ktorým je adresovaná. Vychádzame zo zásady, že kvalitná kodifikácia Občianskeho zákonníka bude reprezentovať aj našu Slovenskú republiku a bude dokumentom existencie právneho štátu a vysokej právnej kultúry u nás.

Kodifikácia súkromného práva musí však popri hodnotení našej doterajšej právnej úpravy zohľadniť aj to, čo je dnes vo vyspelých západných štátoch samozrejmé. V okolitých štátoch existuje celý rad kodifikácií súkromného práva, ktoré nám môžu byť vzorom najmä pri riešení takých otázok, v ktorých nemáme dostatok skúseností, resp. kde máme medzery v právnej úprave. Pri tých štátoch, ktoré sa opierajú o dávnejšie kodifikácie občianskych zákonníkov (Francúzsko, Rakúsko, Nemecko), bude treba zohľadniť aj ich súdnu prax, prostredníctvom ktorej sa tieto dávnejšie kodifikácie prispôsobili potrebám slobodného trhu a moderného trhového hospodárstva. Z najnovších zahraničných kodifikácií, uskutočnených v posledných rokoch v Holandsku a Québecu, môžeme sa dozvedieť priamo a bezprostredne, ako sa moderní zákonodarcovia v druhej polovici 20. storočia vyporiadali s novými právnymi formami právnych úprav občianskoprávnych vzťahov. Pri zohľadnení stanovísk týchto moderných kodifikácií nepôjde prirodzene o to, aby sme preberali ucelené a komplexné úpravy cudzích občianskych zákonníkov. Takéto preberanie by nebolo namieste vzhľadom na to, že aj tieto cudzie kodifikácie vychádzajú z určitého stupňa vývoja občianskoprávnych úprav v príslušných krajinách a z určitých rozšírených právnych názorov na usporiadanie určitých vzťahov. Je nám známe, že najmä holandská úprava bola prevzatá v niektorých bývalých sovietskych republikách a švajčiarska úprava bola prevzatá v Turecku, ale takéto doslovné prevzatie kompletnej cudzej úpravy do podmienok iného právneho poriadku prináša so sebou tiež určité problémy a znemožňuje využitie vlastných skúseností z úpravy občianskoprávnych vzťahov. To však neznamená, že sa apriori treba stavať proti preberaniu cudzích skúseností pri úprave niektorých otázok. Takéto preberanie bude dokonca nevyhnutné tam, kde nám doterajšia úprava niektorých otázok chýba, alebo kde v tejto úprave máme vážne nedostatky a medzery.

2. Nová kodifikácia Občianskeho zákonníka odstraňuje z Občianskeho zákonníka všetky prvky, ktoré boli poplatné ideologickým a politickým postulátom z obdobia pred rokom 1989. Zaisťuje plnenie záväzkov v občianskoprávnej oblasti, ktoré vyplývajú pre Slovenskú republiku z medzinárodných zmlúv, dohovorov a dohôd. Vyjadruje súlad tejto vnútroštátnej úpravy s normami EÚ a prihliada na odporúčania a stanoviská Rady EÚ. Aj z týchto pohľadov sú v nej garantované základné ľudské práva a slobody a v celom rozsahu rešpektované medze zásahov do týchto práv stanovené Ústavou SR a Listinou základných práv a slobôd.

Nová úprava vychádza aj zo zhodnotenia účinnosti doterajších predpisov v občianskoprávnej oblasti, prihliada na vývoj právnej teórie a praxe v Slovenskej republike, ako aj v krajinách s rozvinutým demokratickým systémom.

3. Do Občianskeho zákonníka sa prevezmú niektoré úpravy, ktoré boli doteraz v osobitných zákonoch. Ide napríklad o úpravu :

4. V novších občianskoprávnych úpravách západných štátov sa problematika záväzkového práva rieši jednotnou úpravou záväzkovoprávnych vzťahov, ktorá preberá aj pre oblasť všeobecných občianskoprávnych vzťahov špeciálne kritériá platné pre obchodnoprávne vzťahy. V dôsledku toho dochádza v týchto novších občianskoprávnych úpravách k určitej komercionalizácii občianskeho práva. Komercionalizácia občianskeho práva zavádza pre celú oblasť občianskoprávnych vzťahov jednotné kritériá a odstraňuje neprehľadnosti vyplývajúce z dualizmu úpravy. Rozhodne sa dá odstrániť dualizmus úpravy v oblasti všeobecnej časti záväzkového práva. Pri kodifikácii súkromného práva sa treba snažiť o jednotnú úpravu otázok týkajúcich sa vzniku a zániku záväzkovoprávnych vzťahov ako aj práv a povinnosti z nich vyplývajúcich, otázok týkajúcich sa problematiky uzatvárania zmlúv, porušenia zmluvných povinností, zodpovednostného systému, zabezpečenia povinnosti vyplývajúcich zo záväzkovoprávnych vzťahov, počítania lehôt, premlčania a preklúzie. Nové riešenie si vyžaduje prirodzene aj úpravy osobitnej časti záväzkového práva, do ktorej patrí predovšetkým zmluvný systém a jednotlivé typy zmlúv. Aj tu by bolo vhodné, aby sa jednotlivé zmluvy upravili jednotne, a to bez ohľadu na to, či ide o obchodnoprávne vzťahy alebo o všeobecné občianskoprávne vzťahy.

Zdá sa, že terajšia rozdielna úprava určitých zmluvných typov v Obchodnom a v Občianskom zákonníku, hoci ide o zmluvy, ktorými sa zakladá ten istý právny vzťah z hľadiska jeho právneho a ekonomického obsahu, je anachronizmom a je ovplyvnená zrejme predchádzajúcim rozlišovaním medzi občianskoprávnymi a hospodárskoprávnymi vzťahmi. Nemôžu byť napr. zmluva o diele, kúpna zmluva, mandátna zmluva, zasielateľská zmluva a aj ďalšie zmluvy upravené v osobitných častiach dvoch zákonníkov, keď možno dosiahnuť ten istý cieľ koordináciou oboch úprav vychádzajúcich z jednotných kritérií. Úprava musí byť všeobecná, ktorá však ale umožní rôzne zmluvné modifikácie podľa konkrétnych predstáv a potrieb zmluvných strán. Úprava musí vychádzať zo zmluvnej voľnosti uzavierať nielen zmluvy pomenované, ale aj atypické, ktoré v zákone nie sú výslovne upravené. Treba pritom zvážiť, ktoré zmluvy upraviť ako typické vo forme pomenovaných kontraktov a ktoré presunúť do oblasti nepomenovaných zmlúv. Pri úprave jednotlivých zmluvných typoch sa úprava dopĺňa o zmluvné typy, ktoré zatiaľ nie sú upravené ani v jednom z dvoch zákonov, ktoré však majú v dnešnom hospodárskom styku svoje opodstatnenie. Ide pritom najmä o zmluvu o obstaraní zájazdu, maklérsku zmluvu, lízingovú zmluvu, zmluvu o sponzorstve a iné.

5. V oblasti zodpovednostných vzťahov je tiež vhodné, aby zodpovednosť za škodu bola v budúcom Občianskom zákonníku upravená jednotne. Jednotná úprava by sa mala vzťahovať aj na zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením zmluvných povinností v styku medzi obchodnoprávnymi partnermi. Terajšia úprava zodpovednosti za škody v Občianskom zákonníku je celkove vyhovujúca, aj keď bude potrebné doplniť jednotlivé prípady zodpovednosti novými, modernými skutkovými podstatami. Predovšetkým mám na mysli zodpovednosť za škodu spôsobenú vadným výrobkom (product liability). Táto zodpovednosť je upravená smernicami EÚ a je nevyhnutné ju zakotviť v novom Občianskom zákonníku ako objektívnu zodpovednosť výrobcu. Pri tejto zodpovednosti bude treba v súlade so smernicami EÚ pamätať aj na osobitnú premlčaciu lehotu odlišnú od všeobecných premlčacích dôb. Vzhľadom na vysoké riziko spojené s prevádzkou atómových elektrární a s dopravou atómového materiálu a odpadu, bude treba osobitne upraviť aj zodpovednosť za škodu spôsobenú atómovou prevádzkou. Nová úprava bude upravovať zaradenie problematiky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom do Občianskeho zákonníka. S problematikou zodpovednosti za škodu treba novým spôsobom upraviť aj následky ujmy na zdraví a na živote. Doterajší spôsob odškodnenia tejto ujmy je nevyhovujúci a neposkytuje ochranu najmä v prípade, ak sa nepodarí nájsť škodcu, alebo ak škodca nemá dostatok finančných prostriedkov, aby nahradil túto ujmu. Bude potrebné uvažovať o možnosti zabezpečenia týchto plnení štátom v súlade s príslušným odporúčania Výboru ministrov Rady Európy o poskytnutí pomoci osobám postihnutým následkami násilných trestných činov.

6. Je potrebné inštitút bezpodielového spoluvlastníctva manželov nahradiť zrozumiteľnejším majetkovým spoločenstvom manželov, ktoré by ako zákonný systém usporiadania všetkých vzájomných majetkových práv a vzťahov manželov (nie iba vlastníckych) platilo len potiaľ, pokiaľ by si manželia svoje vzájomné majetkové vzťahy neupravili manželskou zmluvou, či už pri uzavretí manželstva, alebo prípadne aj neskoršie. V novej úprave bude potrebné pamätať aj na precíznejšie ustanovenia o uzavretí manželstva, o manželských prekážkach a o rozvode manželstva a jeho právnych následkoch.

7. Slovenská republika má snahu dostať sa perspektívne do Európskej únie. To predpokladá určitý proces aproximácie nášho právneho poriadku zásadám, ktoré platia v tomto európskom spoločenstve. Zohľadnia sa požiadavky zakotvené v tzv. Bielej knihe o príprave asociovaných krajín strednej a východnej Európy na integráciu do vnútorného trhu únie. V Bielej knihe je aj časť týkajúca sa občianskeho práva. Je len prirodzené, že Smernice EHS, EÚ a Rady Európy, ktoré sú v Bielej knihe výslovne uvedené, sa musia pri kodifikácii Občianskeho zákonníka zohľadniť.

Bude potrebné napr. zmluvný systém prispôsobiť viacerým smerniciam, ktoré sa dotýkajú tejto oblasti. Okrem smerníc uvedených v Bielej knihe existuje však aj celý rad ďalších smerníc, ktoré sa dotýkajú oblasti občianskoprávnych, resp. obchodnoprávnych vzťahov, ktoré musíme pri kodifikácii Občianskeho zákonníka rešpektovať. Ak sa už tvorí nový Občiansky zákonník, musíme ho koncipovať tak, aby bol v základných otázkach konformný s tým, čo dnes platí jednotne v celej Európskej únii, aby sme už v štádiu prijímania za plnoprávneho člena nemali problémy s eventuálnym ďalším prispôsobovaním spoločnému právu Európskej únie. Pri aproximácii budúceho Občianskeho zákonníka k právu Európskej únie bude potrebné opierať sa o pomoc rôznych organizácií štátov EU, najmä rôznych nadácií a expertov, ktorí sú ochotní poskytovať pomoc, či už pri vypracovávaní koncepcií rôznych úprav, alebo pri posudzovaní hotových návrhov na riešenie právnych úprav.

8. Nový Občiansky zákonník musí byť koncipovaný a formulovaný tak, aby bol prehľadný a zrozumiteľný. Teraz platný Občiansky zákonník v znení novely z roku 1991 nie je dostatočne prehľadný vzhľadom na to, že z pôvodného znenia vypadli pri novelizácii určité ucelené celky a do medzier, ktoré takto v systematike Občianskeho zákonníka nastali, sa nedali vtesnať nové ustanovenia záväzkového práva, ktoré boli čo do počtu ustanovení podstatne rozsiahlejšie než vynechané časti Občianskeho zákonníka. Vtesnanie nových ustanovení záväzkového práva namiesto bývalej III. až V. časti o niektorých záväzkových vzťahoch by bolo malo za následok prečíslovanie značnej časti ďalších ustanovení Občianskeho zákonníka, čo by bolo v rozpore s Legislatívnymi pravidlami vlády Slovenskej republiky a navyše by spôsobilo problémy pri aplikácii tých ustanovení. Tak bolo nové záväzkové právo zaradené až ako 8. časť Občianskeho zákonníka po ustanoveniach o zodpovednosti za škodu a za bezdôvodné obohatenie a po ustanoveniach o dedičskom práve. Relatívne neprehľadným sa stal Občiansky zákonník aj v dôsledku viacnásobnej novelizácie, čím záverečné, prechodné a zrušovacie ustanovenia boli zaradené do deviatej časti Občianskeho zákonníka, ktorá bola vnútorne členená do šiestich častí, v ktorých boli rôzne a neprehľadné prechodné a zrušovacie ustanovenia.

9. V dôsledku týchto skutočností systematika terajšieho Občianskeho zákonníka nemôže byť pre novú kodifikáciu Občianskeho zákonníka vzorom. Nový Občiansky zákonník musí dostať jasnú a prehľadnú systematiku, ktorá bude každému subjektu, ktorému je Občiansky zákonník adresovaný, transparentný.

Občiansky zákonník by mal byť členený do niekoľkých základných častí, medzi ktorými bude určitá logická nadväznosť, pričom postup bude od všeobecných ustanovení k osobitným ustanoveniam.

Vychádzajúc z doterajších tradícii nášho súkromného práva a z princípu usporiadania jednotlivých častí Občianskeho zákonníka predovšetkým podľa predmetu úpravy a z doterajších výsledkov kodifikačných prác sa navrhuje takáto systematika Občianskeho zákonníka :

 

PRVÁ  ČASŤ

V Š E O B E C N É   U S T A N O V E N I A

Hlava prvá : Predmet úpravy a základné princípy

Hlava druhá : Občianskoprávne vzťahy a ich ochrana

Hlava tretia : Osoby

Oddiel 1. : Fyzické osoby, ich práva a ochrana

Oddiel 2. : Právnické osoby

Oddiel 3. : Podnikateľ

Hlava štvrtá : Zastúpenie

Hlava piata : Predmety právnych vzťahov

Hlava šiesta : Právne skutočnosti

Oddiel l. : Právne úkony

Oddiel 2. : Zmluvy

Oddiel 3. : Neplatnosť a neúčinnosť právnych úkonov

Oddiel 4. : Právne udalosti

Hlava siedma : Premlčanie

 

D R U H Á  Č A S Ť

P R Á V O  N E H M O T N Ý C H  V E C Í

Hlava prvá : Nehmotné veci a ich ochrana

Hlava druhá : Ochrana duševného vlastníctva

Hlava tretia : Ochrana názvu, dobrého mena a cti právnickej osoby

Hlava štvrtá : Ochrana obchodného mena

 

T R E T I A  Č A S Ť

R O D I N N É  P R Á V O

Hlava prvá : Manželstvo

Oddiel 1. : Vznik manželstva

Oddiel 2. : Práva a povinnosti manželov

Oddiel 3. : Zánik manželstva

Hlava druhá : Majetkové vzťahy medzi manželmi

Hlava tretia : Vzťahy medzi rodičmi a deťmi

Oddiel 1. : Všeobecne o vzťahoch medzi rodičmi a deťmi

Oddiel 2. : Určenie rodičovstva

Oddiel 3. : Práva a povinnosti rodičov

Oddiel 4. : Opatrenia súdu na zabezpečenie výchovy dieťaťa

Hlava štvrtá : Osvojenie

Hlava piata : Poručníctvo a opatrovníctvo

Oddiel 1. : Poručníctvo

Oddiel 2. : Opatrovníctvo

Hlava šiesta : Vyživovacia povinnosť

Oddiel 1. : Druhy vyživovacej povinnosti

Oddiel 2. : Spoločné ustanovenia

Š T V R T Á  Č A S Ť

V E C N É  P R Á V O

Hlava prvá : Vlastnícke právo

Oddiel 1. : Predmet a obsah vlastníckeho práva

Oddiel 2. : Nadobúdanie a strata vlastníckeho práva

Hlava druhá : Spoluvlastníctvo

Hlava tretia : Držba

Hlava štvrtá : Práva k cudzím veciam

Oddiel 1. : Práva k cudzím veciam

Oddiel 2. : Vecné bremená

Oddiel 3. : Zádržné právo

Hlava piata: Právo stavby

 

P I A T A  Č A S Ť

Z Á V Ä Z K O V É  P R Á V O

Hlava prvá : Všeobecná časť záväzkového práva

Diel prvý: Všeobecné ustanovenia

Oddiel l. : Záväzkovoprávny vzťah

Oddiel 2. : Zmluva

Oddiel 3: Spotrebiteľská zmluva

Oddiel 4.: Obchodná verejná súťaž

Oddiel 5. : Protiprávne úkony a iné právne skutočnosti

Oddiel 6. : Obsah záväzkovoprávneho vzťahu

Diel druhý : Spoločné práva a spoločné povinnosti

Oddiel l. : Spoločné práva

Oddiel 2. : Spoločné povinnosti

Diel tretí : Zmeny v osobe veriteľa a dlžníka

Oddiel l. : Postúpenie pohľadávky

Oddiel 2. : Prevzatie dlhu

Oddiel 3. : Pristúpenie k povinnosti

Oddiel 4. : Poukážka a poukážka na cenné papiere

Diel štvrtý : Zmeny v záväzkovoprávnom vzťahu

Oddiel l. : Zmeny v obsahu zaväzkovoprávneho vzťahu dohodou

Oddiel 2. : Zmeny v obsahu zaväzkovoprávneho vzťahu v dôsledku porušenia

povinností

Diel piaty : Následky porušenia povinnosti zo záväzkovoprávneho vzťahu

Oddiel l. : Omeškanie dlžníka

Oddiel 2. : Omeškanie veriteľa

Oddiel 3. : Zodpovednosť za vady

Oddiel 4. : Zodpovednosť za škodu pri porušení zmluvných povinností

Diel šiesty : Zabezpečenie splnenia povinnosti

Oddiel l. : Druhy zabezpečenia splnenia povinnosti

Oddiel 2. : Zmluvná pokuta

Oddiel 3. : Záložné právo

Oddiel 4. : Zabezpečovací prevod práva

Oddiel 5. : Zabezpečovacie postúpenie pohľadávky

Oddiel 6. : Ručenie

Oddiel 7. : Banková záruka

Oddiel 8. : Dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov

Oddiel 9. : Uznanie dlhu

Diel siedmy : Zánik záväzkovoprávneho vzťahu

a zánik práv a povinností z neho vyplývajúcich

Druhá hlava

Z m l u v n é  z á v ä z k o v é  p r á v o

Diel prvý : Kúpna a zámenná zmluva

Oddiel l. : Všeobecné ustanovenia o kúpnej zmluve

Oddiel 2. : Vedľajšie ustanovenia pri kúpnej zmluve

Oddiel 3. : Osobitné ustanovenia kúpe v obchode

Oddiel 4. : Osobitné ustanovenia o obchodnej kúpnej zmluve

Oddiel 5. : Zmluva o kúpe podniku

Oddiel 6. : Zámenná zmluva

Diel druhý : Darovacia zmluva

Diel tretí : Zmluva o diele

Oddiel l. : Všeobecné ustanovenia

Oddiel 2. : Osobitné ustanovenia o zhotovení veci

Oddiel 3. : Osobitné ustanovenia o zmluve o oprave a úprave veci

Oddiel 4. : Osobitné ustanovenia o obchodnej zmluve o diele

Diel štvrtý : Zmluva o výkone funkcie

Diel piaty : Zmluva o pôžičke

Diel šiesty : Zmluva o úvere a o spotrebiteľskom úvere

Diel siedmy : Zmluva o vypožičaní

Diel ôsmy : Nájomná zmluva

Oddiel 1. : Všeobecné ustanovenia

Oddiel 2. : Nájomné

Oddiel 3. : Skončenie nájmu

Oddiel 4. : Osobitné ustanovenia o nájme bytu

Oddiel 5. : Podnájom bytu (časti bytu)

Oddiel 6. : Nájom obytných miestností a zariadení určených na trvalé bývanie

Oddiel 7. : Nájom a podnájom nebytových priestorov

Oddiel 8. : Nájom pozemku

Oddiel 9. : Osobitné ustanovenia o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí

Oddiel 10.: Zmluva o nájme dopravného prostriedku

Diel deviaty : Lízingová zmluva

Diel desiaty : Zmluva o prevádzke dopravného prostriedku

Diel jedenásty : Príkazná zmluva

Oddiel l. : Všeobecné ustanovenia

Oddiel 2. : Zmluva o obstaraní veci

Oddiel 3. : Zmluva o obstaraní predaja veci

Oddiel 4. : Obchodovanie s cennými papiermi

Oddiel 5. : Zmluva o obstaraní zájazdu

Diel dvanásty : Konanie bez príkazu

Diel trinásty : Komisionárska zmluva

Diel štrnásty : Sponzorská zmluva

Diel pätnásty : Zmluva o ubytovaní

Diel šestnásty : Zmluva o úschove

Oddiel l. : Úschova

Oddiel 2. : Zmluva o bankovej úschove

Oddiel 3. : Zmluva o úschove cenných papierov

Diel sedemnásty : Zmluva o skladovaní

Diel osemnásty : Zmluva o preprave

Oddiel l. : Zmluva o preprave osôb

Oddiel 2. : Zmluva o preprave veci (nákladu)

Diel devätnásty : Sprostredkovateľská a maklérska zmluva

Oddiel 1.: Spotrebiteľská zmluva

Oddiel 2.: Maklérska zmluva

Diel dvadsiaty : Zmluva o obchodnom zastúpení

Diel dvadsiaty prvý : Poistná zmluva

Oddiel l. : Všeobecne o poistnej zmluve

Oddiel 2. : Uzavretie poistnej zmluvy

Oddiel 3. : Práva a povinnosti z poistenia

Oddiel 4. : Zánik poistenia

Oddiel 5. : Zmena poistenia

Oddiel 6. : Poistenie životné

Oddiel 7. : Poistenie neživotné

Diel dvadsiaty druhý : Zmluva o kontrolnej činnosti

Diel dvadsiaty tretí : Zmluva o tichom spoločenstve

Diel dvadsiaty štvrtý : Zmluva o bežnom účte

Diel dvadsiaty piaty : Zmluva o vkladovom účte

Oddiel l. : Všeobecné ustanovenia

Oddiel 2. : Vklady na vkladných knižkách

Oddiel 3. : Vkladový list

Oddiel 4. : Ďalšie formy vkladov

Diel dvadsiaty šiesty : Zmluva o akreditíve

Oddiel l. : Základné ustanovenia

Oddiel 2. : Vzťah banky k oprávnenému

Oddiel 3. : Dokumentárny akreditív

Diel dvadsiaty siedmy : Zmluva o inkase

Oddiel l. : Bankové inkaso

Oddiel 2. : Bankové dokumentárne inkaso

Diel dvadsiaty ôsmy : Zmluva o uložení cenných papierov a iných hodnôt

Diel dvadsiaty deviaty : Cestovný šek

Diel tridsiaty : Licenčná zmluva

Diel tridsiaty prvý : Spoločenská zmluva

Oddiel 1.: Spoločenská zmluva

Oddiel 2.: Zmluva o združení

Diel tridsiaty druhý : Zmluva o finančnej výpomoci

Diel tridsiaty tretý : Stávka a hra

Diel tridsiaty štvrtý : Verejná súťaž a verejný prísľub

Oddiel l. : Verejná súťaž

Oddiel 2. : Verejný prísľub

Diel tridsiaty piaty : Sľub odškodnenia

Diel tridsiaty šiesty : Osobitné ustanovenia pre záväzkové vzťahy

v medzinárodnom obchode

Tretia hlava

Z á v ä z k y zo zodpovednosti za škodu a z bezdôvodného obohatenia

Diel prvý : Spoločné ustanovenia

Oddiel l. : Predchádzanie škodám

Oddiel 2. : Okolnosti vylučujúce zodpovednosť

Oddiel 3. : Spoločné ustanovenia o zodpovednosti za škodu

Oddiel 4. : Uplatnenie nároku na náhradu škody

Diel druhý : Zodpovednosť za škodu spôsobenú zavinením

Oddiel l. : Všeobecná zodpovednosť za škodu spôsobenú zavinením

Oddiel 2. : Osobitné prípady zodpovednosti za zavinené spôsobenie škody

Oddiel 3. : Zodpovednosť za škodu spôsobenú tými, ktorí nemôžu posúdiť

následky svojho konania

Diel tretí : Zodpovednosť za škodu bez ohľadu na zavinenie

Oddiel l. : Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou

Oddiel 2. : Zodpovednosť za škodu pri porušení zmluvy

Oddiel 3. : Zodpovednosť za škodu spôsobenú vadným výrobkom

Oddiel 4. : Zodpovednosť za škodu spôsobenú na prevzatej veci

Oddiel 5. : Osobitná zodpovednosť za škodu spôsobenú pri plnení záväzku

Oddiel 6. : Zodpovednosť za škodu spôsobenú na vnesených a odložených veciach

Oddiel 7. : Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov

Oddiel 8. : Zodpovednosť za škodu spôsobenú osobitne nebezpečnou prevádzkou

Oddiel 9. : Zodpovednosť za škodu spôsobenú jadrovou udalosťou

Oddiel 10. : Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

Oddiel 11. : Zodpovednosť za škodu spôsobenú násilnou trestnou činnosťou

Oddiel 12: Zodpovednosť za škodu spôsobenú korupciou

Oddiel 13: Zodpovednosť prepravcu za škodu na prepravovanej zásielke a

zodpovednosť skladovateľa na skladovanej veci

Diel štvrtý : Spôsob a rozsah náhrady škody

Oddiel l. : Rozsah náhrady škody

Oddiel 2. : Zníženie náhrady škody

Diel piaty : Bezdôvodné obohatenie

Š I E S T A  Č A S Ť

D e d i č s k é  p r á v o

Hlava prvá : Nadobudnutie dedičstva

Hlava druhá : Dedenie zo závetu

Hlava tretia : Dedenie zo zákona

Hlava štvrtá : Potvrdenie dedičstva a vyporiadanie dedičov

Hlava piata : Ochrana oprávneného dediča

 

S I E D M A  Č A S Ť

P r e c h o d n é,  z á v e r e č n é  a  z r u š o v a c i e  u s t a n o v e n i a

Hlava prvá : Prechodné ustanovenia

Hlava druhá : Zrušovacie ustanovenia a účinnosť zákona

 

10. Úprava občianskoprávnych vzťahov v Občianskom zákonníku by mala byť koncipovaná na určitej všeobecnej úrovni, a to tak, aby účastníci občianskoprávneho vzťahu mali možnosť určitý všeobecný inštitút dopĺňať a konkretizovať podľa svojich potrieb, resp. na účel, ktorý sa určitým občianskoprávnym vzťahom sleduje. To pravda predpokladá koncipovať väčšinu ustanovení ako dispozitívnu a trvať na kogentnosti ustanovení len tam, kde na to existuje určitý právnopolitický dôvod, najmä na ochranu sociálne osobnostných práv a práv slabšieho účastníka občianskoprávneho vzťahu. Takúto ochranu vyžadujú najmä prípady, kde sa zmluvy, na uzavieranie ktorých sa viaže vznik občianskoprávnych vzťahov dovolávajú na určité zmluvné, resp. dodacie podmienky, ktoré občanovi spravidla nie sú známe a ktoré niekedy vylučujú zodpovednosť predávajúceho alebo iného subjektu alebo ktoré viažu uplatnenie práv zo strany spotrebiteľa na rôzne, jemu spravidla neznáme skutočnosti.

V praxi sú zmluvné podmienky, ktoré sa stávajú obsahom zmluvy na základe ustanovenia zmluvy síce potrebné, ale Občiansky zákonník musí zabezpečiť, aby účastník bol s nimi oboznámený, resp. aby zákon vylúčil možnosť ich zneužívania v neprospech druhého účastníka občianskoprávneho vzťahu.

11. Zameranie nového Občianskeho zákonníka sa musí podstatne líšiť od Občianskeho zákonníka z roku 1964. Tento Občiansky zákonník sa obmedzoval iba na právne vzťahy, ktoré mali zabezpečiť uspokojovanie hmotných a kultúrnych potrieb našich občanov. Občiansky zákonník bol teda obmedzený iba na určitú sféru majetkových vzťahov, aj keď mal aj niektoré ustanovenia, ktoré sa vzťahovali na osobné a osobnomajetkové vzťahy občanov. Nový Občiansky zákonník sa musí vzťahovať na celú škálu majetkových vzťahov fyzických a právnických osôb a majetkových vzťahov týchto osôb k štátu. Okrem úpravy a ochrany majetkových vzťahov by však Občiansky zákonník mal smerovať aj k ochrane ľudskej osobnosti. Tu však nejde len o prevzatie doteraz platných ustanovení o ochrane osobnosti, ale o ochranu základných ľudských práv a slobôd v širšom zmysle, ktorá by konkretizovala základné princípy ochrany ľudských práv a slobôd, ktoré sú v našom právnom poriadku ústavnoprávne zakotvené najmä v Listine základných práv a slobôd a v Ústave Slovenskej republiky. Občiansky zákonník by mal nadväzovať na tieto ústavnoprávne princípy a poskytovať širokú ochranu jednotlivcovi, či už ide o ochranu života a zdravia jednotlivca, o ochranu dát týkajúcich sa občana pred ich zneužitím, o ochranu slobody prejavu alebo o ochranu intímnej sféry jednotlivca. Rovnako by sa mala širšie zakotviť ochrana právnických osôb pred zásahmi do ich dobrej povesti.

12. S ochranou jednotlivca a jeho osobnosti úzko súvisí aj problematika právnych vzťahov v rodine. Nová úprava rodinnoprávnych vzťahov s dôrazom na ochranu osobných práv a s nevyhnutnou úpravou aj majetkových aspektov týchto vzťahov plne zapadá do konceptu Občianskeho zákonníka, ktorý okrem úpravy majetkových vzťahov musí klásť dôraz aj na ochranu osobných práv občana a na ochranu ľudskej osobnosti. Novela Občianskeho zákonníka z roku 1991 síce už naznačila toto účelové zameranie, keď v § 1 ods. 1 konštatovala, že úprava občianskoprávnych vzťahov prispieva k naplňovaniu občianskych práv a slobôd, najmä ochrany osobnosti a nedotknuteľnosti vlastníckeho práva, ale pokiaľ ide o požiadavku naplňovania občianskych práv a slobôd, zostala vlastne len na úprave už vtedy existujúcej ochrany osobnosti, ktorá bola len čiastočne doplnená.

13. Pokiaľ ide o ochranu predmetov duševného vlastníctva, Občiansky zákonník by mal tieto predmety aspoň príkladmo vypočítať a odkázať na osobitnú právnu úpravu. Osobitne by sa mala zakotviť ochrana výsledkov tvorivej duševnej činnosti fyzických osôb. Autorskoprávne vzťahy, vzťahy týkajúce sa umeleckých výkonov výkonných umelcov, vzťahy výrobcov zvukových a iných záznamov a priemyselnoprávne vzťahy sú dnes upravené v osobitných zákonoch, ktoré sú jednak obsažné a ktoré upravujú predsa len určitú špecifickú oblasť občianskoprávnych vzťahov, takže by nebolo vhodné úpravu týchto vzťahov zaradiť do Občianskeho zákonníka. Pôjde o normy lex specialis aj voči Občianskemu zákonníku.

14. Pripravovaný nový Občiansky zákonník má byť základnou normou súkromného práva, nemusí byť však za každú cenu všeobsiahlym a jediným zákonom upravujúcim súkromnoprávne vzťahy. Možno teda počítať s tým, že určité špecifické vzťahy budú upravené v osobitných predpisoch. To sa však týka nielen úpravy osobnoprávnych vzťahov, ale aj niektorých majetkoprávnych vzťahov. Napr. v oblasti vlastníckeho práva existujú určité špeciálne úpravy, ktoré sa týkajú výlučne vlastníckeho práva k poľnohospodárskym a lesným pozemkom, kde určité užšie právnopolitické záujmy spoločnosti ako napr. záujem na zabránení nehospodárneho drobenia poľnohospodárskej pôdy alebo záujem na zabezpečení poľnohospodárskej výroby vyžadujú osobitnú úpravu. Osobitnú úpravu mimo Občianskeho zákonníka vyžaduje problematika niektorých právnických osôb, najmä obchodných spoločností. Občiansky zákonník musí obsahovať iba základnú úpravu vzniku, zániku a právneho postavenia právnických osôb, ochranu ich názvu a dobrej povesti, ale zložitá problematika obchodných spoločností má byť naďalej upravená v Obchodnom zákonníku.

V súvislosti s predpismi EÚ týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je potrebné uvažovať o tom, že problematika ochrany spotrebiteľa pri všetkých typoch a formách obchodovania a poskytovania služieb by mala byť upravená v samostatnom zákone, ktorý by bol lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tu je totiž predpoklad, že sa normy budú meniť a pružne reagovať na vývoj trhu a zavádzanie nových výrobkov.

15. Treba tiež rozhodnúť, či majú byť v Občianskom zákonníku upravené naďalej také ustanovenia, ktoré upravujú matériu podliehajúcu rôznym ekonomickým, sociálnym a politickým vplyvom, ktoré sa častejšie menia. Občiansky zákonník má byť základným predpisom súkromného práva, ktorý má byť stabilný a ktorý nemá podliehať častým zmenám. Poukazujeme na to, že napr. francúzsky Občiansky zákonník a rakúsky Občiansky zákonník pochádzajú zo začiatku 19. storočia a nemecký Občiansky zákonník zo začiatku 20. storočia, a hoci medzitým sa zmenila situácia v hospodárstve týchto štátov, predsa sa tieto zákony len zriedkakedy novelizovali a ich prispôsobovanie zmeneným ekonomickým podmienkam umožňovala najmä súdna prax v týchto štátoch, takže aj dnes ešte celkove vyhovujú.

16. U nás predstavuje problematika bytového nájmu a ochrana nájomníkov bytov problematiku, ktorá sa bude v súlade s rozvojom bytovej výstavby a s vytváraním slobodného trhu postupne meniť. Dnes je síce osobitná ochrana nájomníkov bytov zakotvená v platnom Občianskom zákonníku, avšak treba počítať aj s možnosťami podstatnejších zmien v tejto problematike, najmä v súvislosti s uvoľnením úpravy nájomného a so zabezpečením existencie vhodných náhradných bytov. Zlepšenie a posilnenie postavenia vlastníkov obytných domov, najmä pokiaľ ide o voľnejšie určovanie nájomného a o ich väčšiu voľnosť pri výpovediach nájomného pomeru v prípade, že nájomník neplatí nájomné, alebo si neplní iné svoje povinnosti, má tiež svoj význam z hľadiska investovania do domového majetku a do vytvorenia predpokladov pre fungovanie slobodného bytového trhu.

17. V súlade s Ústavou Slovenskej republiky musí Občiansky zákonník zabezpečiť rovné postavenie všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov, a to nielen fyzických a právnických osôb, ale rovné postavenie musí byť zabezpečené aj vo vzťahu takých účastníkov ako je štát. Táto zásada nemôže byť narušená takými inštitútmi ako je prednostné záložné právo, prednostné uspokojovanie pohľadávok a pod.

18. Zo zamerania Občianskeho zákonníka na ochranu osobných a majetkových práv fyzických osôb a právnických osôb musí byť konkrétne zabezpečená ochrana práv nielen donucovacími prostriedkami štátu, ale aj vhodne volenými sankciami a inými prostriedkami zameranými na prevenciu. Jednou z hlavných zásad aj nového Občianskeho zákonníka musí byť zásada zakotvená už v terajšom znení, podľa ktorej výkon práv a povinností občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Občianskoprávne vzťahy musia teda spočívať na vzájomnom rešpektovaní práv, na tolerancii a na určitom mravnom základe týchto vzťahov. Tomu majú napomáhať vhodne volené sankcie a prevencia, ktoré majú zabrániť porušovaniu občianskych práv a povinností a súčasne zabezpečiť aj dobrovoľné plnenie povinností z občianskoprávnych vzťahov. Z tohto hľadiska je dôležité upraviť občianskoprávne vzťahy tak, aby účastníci týchto vzťahov ich rešpektovali dobrovoľne a aby k súdnym sporom dochádzalo len vo výnimočných prípadoch, kde tento postoj jednotlivca k plneniu povinností chýba. Jednotlivec má nárok na ochranu určitých svojich práv, ale súčasne musí mať aj zodpovednosť za plnenie povinností, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych vzťahov. Z tohto hľadiska je potrebné v zákone zdôrazniť úzku súvislosť medzi prevenciou a zodpovednosťou.

19. Ak má nový Občiansky zákonník plniť všetky uvedené funkcie a účely, je potrebné ho dôkladne pripraviť a pri jeho prijatí jasne vymedziť jeho postoj k doterajším predpisom vhodne volenými záverečnými, prechodnými a zrušovacími ustanoveniami. Keďže Občiansky zákonník bude adresovaný širokému okruhu adresátov, je potrebné v zákone určiť aj primeranú vacatio legis (minimálne šesťmesačnú). Aj súdy a iné orgány, ktoré budú prípadne rozhodovať o občianskoprávnych vzťahoch potrebujú primeraný čas, aby sa s novou úpravou dôkladne oboznámili a aby sa na jeho aplikáciu a interpretáciu Občianskeho zákonníka dokonale pripravili. Je potrebné stanoviť minimálne šesťmesačnú lehotu od jeho uverejnenia v Zbierke zákonov.

 

 

B. Konkrétny návrh vecného zámeru podľa jednotlivých navrhovaných častí, hláv a oddielov.

P r v á  č a s ť

V Š E O B E C N Á  Č A S Ť

 

Názov "Občiansky zákonník" bude zachovaný aj pre kodifikáciu. Tento názov sa vžil a používa sa aj v iných krajinách (Code civil, Codice Civile, Bürgerliches Gesetzbuch a pod.).

Občiansky zákonník upravuje rôznorodé občianskoprávne vzťahy. Aby sa určité všeobecné pravidlá nemuseli v jednotlivých častiach zákona opakovať, má občiansky zákonník všeobecnú časť, ktorej ustanovenia platia pre všetky ostatné časti upravujúce jednotlivé druhy občianskoprávnych vzťahov. Táto časť občianskeho zákonníka je významnou aj v tom, že jej ustanovenia sa použijú aj pre ostatné občianskoprávne (resp. súkromnoprávne) vzťahy vznikajúce na základe iných predpisov. Vo všeobecných ustanoveniach občianskeho zákonníka sa upravia najmä otázky predmetu úpravy občianskoprávnych vzťahov, otázky právneho postavenia fyzických a právnických osôb v občianskoprávnych vzťahoch, otázky právnych skutočností, najmä právnych úkonov a zmlúv a napokon otázky premlčania práv. Do tejto časti občianskeho zákonníka bude možné prevziať viaceré ustanovenia doteraz platného Občianskeho zákonníka, ktoré sa v aplikačnej praxi osvedčili. Mnohé ustanovenia sa však upravia novým spôsobom, pretože v doterajšom znení niektoré otázky neupravovali, alebo upravovali iba povrchne. Pri koncipovaní novej úpravy všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka sa vychádza z úpravy základných ľudských práv a slobôd zakotvených v Ústave Slovenskej republiky ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách a z ďalších zmlúv najmä o ochrane ľudských práv a z Dohovoru o právach dieťaťa.

1. Predmet úpravy a základné princípy

1.1 V jednom z úvodných ustanovení sa skonštatuje nadväznosť úpravy občianskoprávnych vzťahov na náš základný zákon, t.j. na Ústavu Slovenskej republiky a osobitne na jej ustanovenia o základných ľudských právach a slobodách. Ďalej sa zakotvuje jeden zo základných princípov občianskoprávnej úpravy, a to princíp rovnoprávnosti subjektov. Tento princíp platí všeobecne a týka sa tak fyzických ako aj právnických osôb a štátu. Okrem toho tento princíp platí bez ohľadu na to, či ide o fyzickú osobu ktorá je občanom Slovenskej republiky, alebo o právnickú osobu ktorá má sídlo v Slovenskej republike, alebo či ide o cudzí právny subjekt (teda bez ohľadu na občianstvo, či domicil).

1.2. Zásady - princípy

V niektorom úvodnom ustanovení budú vyjadrené aspoň tie základné princípy, z ktorých právna úprava vychádza, s príkazom vykladať a aplikovať jednotlivé ustanovenia zákonníka ústavne konformným spôsobom a s dôsledným uplatnením týchto princípov, ktoré by mali napomôcť nachádzať zmysel normatívej úpravy. Bude potrebné vyjadriť myšlienkový a hodnotový základ Občianskeho zákonníka zreteľnejšie, s dôrazom na ochranu človeka a jeho práv, osobitnú ochranu rodiny, ochranu slabšej strany, zákaz zneužitia práva, na ochranu vlastníckeho práva a ochranu duševného vlastníctva.

Zakotvia sa zásady výkonu občianskych práv. Výkon občianskych práv sa podriaďuje zásade slušnosti a vyslovuje sa zákaz zneužívania výkonu práva na ujmu verejného záujmu a záujmu jednotlivca. Výkon práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi a v obchodnom styku nesmie byť v rozpore so zásadami statočného obchodného styku. Uvedú sa sankcie za porušenie týchto zásad. Vysloví sa domnienka dobromyseľnosti konajúceho, pokiaľ nie je dokázaný opak. Okrem toho sa zakotví zásada, podľa ktorej z porušenia právneho predpisu alebo z nedobromyseľného konania nikto nemôže mať prospech. Prehľadnejšie ako doteraz sa zakotví zásada vzdania sa práva. Nikto sa nemôže vzdať práva, ktoré nemá a práva, u ktorého to zákon vylučuje.

1.3. Občiansky zákonník bude poňatý dôsledne ako všeobecný predpis súkromného práva. To bude vyjadrené i pri normatívnej konštrukcii osobnej a vecnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka. Čo do vecného dosahu, bude pôsobnosť Občianskeho zákonníka rozšírená na oblasť rodinného práva a obchodného práva.

Občiansky zákonník bude vystupovať ako lex genaralis aj voči Zákonníku práce. Úprava pracovnoprávnych vzťahov bude aj naďalej vyhradená Zákonníku práce ako špeciálnemu zákonu. Úprava všeobecných súkromnoprávnych inštitútov bude dôsledne zavedená pre celú oblasť súkromného práva a bude zjednotená a jednotná. Je preto nevyhnutné, aby sa všade tam, kde je to možné odstránila zbytočná duplicita (napr. pri úprave právnych úkonov, premlčania, bezdôvodného obohatenia a pod.).

1.4. Je preto potrebné a účelné upraviť na všeobecnej úrovni, pre celú oblasť súkromného práva aj napr. problematiku zabezpečenia či zániku záväzkov. Zároveň treba pripustiť, že v pracovnoprávnych vzťahoch sa budú riešiť odlišne. Pôjde o obmedzenie alebo vylúčenie použitia zmluvnej pokuty a pod.

1.5.Vymedzí sa predmet úpravy - občianskoprávne vzťahy. Oproti doterajšiemu stavu pôjde o spresnenie, pretože sa zakotví, že občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy, osobnostné a osobné vzťahy a osobnomajetkové vzťahy. Občiansky zákonník medzi tieto vzťahy zaradí aj rodinnoprávne vzťahy, ktoré patria do skupiny osobných vzťahov.

1.6. Zakotví sa všeobecný charakter Občianskeho zákonníka ako základného právneho predpisu upravujúceho občianskoprávne vzťahy, no nie jediného. S tým bude Občiansky zákonník počítať. To znamená, že niektoré špecifické občianskoprávne vzťahy budú upravené v osobitných zákonoch s tým, že Občiansky zákonník je všeobecným a subsidiárnym predpisom, ktorý platí všeobecne tam, kde nie je osobitná úprava.

1.7. Zakotví sa, medzi ktorými subjektami a následkom akých skutočností vznikajú občianskoprávne vzťahy. V úprave sa vyslovia dve dôležité zásady a to:

a) ak štát vystupuje v občianskoprávnom vzťahu ako subjekt, má postavenie právnickej osoby a

b) v občianskoprávnych vzťahoch platí princíp rovnoprávnosti všetkých právnych subjektov a vylučuje sa nadradenosť ktoréhokoľvek právneho subjektu.

Občianskoprávny vzťah vzniká zásadne zo zhodnej vôle (z konsenzu) oboch účastníkov, okrem prípadov, že výnimku pripúšťa zákon.

1.8. Občiansky zákonník zakotví možnosť v jednotlivých prípadoch ustanovených v tomto zákone vydávať vykonávacie predpisy, ktoré však musia byť v súlade s týmto zákonom. Pôjde predovšetkým o také prípady, kde sa už vopred predpokladá častá zmena.

1.9. V zákonníku sa zdôrazní zásadne dispozitívny charakter úpravy, predovšetkým pre celú sféru zmluvného práva. Predpokladá sa prevzatie doterajšej konštrukcie zakotvenej v § 2 ods.3 Občianskeho zákonníka nakoľko vymedzenie konkrétnych ustanovení zákona, ktoré sú kogentné, ako je tomu v súčasnom Obchodnom zákonníku sa neosvedčil. V niektorých otázkach však bude kogetnosť úpravy priamo zakotvená v zákone. Pôjde najmä o statusové veci, rodinnoprávne otázky a niektoré ďalšie. Dispozitívnosť úpravy prirodzene nevylučuje v niektorých prípadoch aj obmedzenie zmluvnej voľnosti .

2. Ochrana občianskoprávnych (súkromnoprávnych) vzťahov.

2.1. Upraví sa spôsob ochrany občianskoprávnych vzťahov a občianskych práv. Tu je možné prevziať doterajšiu úpravu. Ochranu občianskych práv poskytuje zásadne súd, pokiaľ podľa zákona neposkytuje ochranu iný orgán.

Zdôrazní sa však, akými princípmi sa spravuje súd pri poskytovaní ochrany. Tými istými zásadami sa spravuje aj iný orgán, pokiaľ poskytuje ochranu občianskym právam.

3. Osoby

3.1. Za základ úpravy sa prevezme doterajšia úprava s tým, že spôsobilosť na právne konanie majú ako fyzické, tak právnické osoby.

3.2. Fyzické osoby.

3.2.1. Zachová sa označenie "fyzická osoba", i keď pôsobí ťažkopádne. Rovnako je tomu však aj v prípade označenia "prirodzená osoba". Fyzickou osobou sa bude rozumieť človek. Preberie sa doterajšia úprava fyzickej osoby vrátane nascitura, ak sa narodí živý.

3.2.2. Aj naďalej sa bude rozlišovať právna subjektivita (spôsobilosť mať práva a povinnosti) a spôsobilosť vlastným konaním nadobúdať práva a povinnosti - zaväzovať sa (spôsobilosť na právne konanie) a spôsobilosť na protiprávne konanie.

3.2.3. V zásadných otázkach vymedzenia pojmu fyzická osoba a jej právneho postavenia bude vychádzať nová úprava z doterajšej úpravy. Spresňuje však mnohé otázky, ktoré doteraz neboli výslovne upravené. Bude napr. uvedené, odkedy dokedy treba človeka považovať za fyzickú osobu. Ustanoví sa, čo treba rozumieť pod narodením človeka a v tejto súvislosti sa vysloví domnienka, že sa v pochybnostiach predpokladá, že sa dieťa narodilo živé. Súčasne sa tu poukazuje na potrebu zápisu do matriky v súlade s predpismi o matrikách. Zakotví sa, ako sa zisťuje smrť človeka v súlade s doterajšími poznatkami a predpismi o zdravotnej starostlivosti a s predpismi o matrikách. Prevezme sa doterajšia úprava vyhlásenie za mŕtveho. Upraví sa meno a priezvisko fyzickej osoby. Tu sa vyslovuje aj zásada, že v úradnom styku je každý povinný používať svoje skutočné meno a priezvisko.

3.2.4. Zákonník pre prípad, že pri tej istej udalosti zomrie viacero osôb, zakotví vyvratiteľnú právnu domnienku, že tieto osoby zomreli v rovnaký okamih.

3.2.5. Z hľadiska identifikácie fyzickej osoby je dôležitá otázka vymedzenia bydliska a obydlia, čo doteraz Občiansky zákonník neupravoval. Pojem domácnosti bude po spresnení prevzatý z doterajšej úpravy. Aj vymedzenie príbuzných osôb, švagrov a osôb blízkych zodpovedá po spresnení doterajšej úprave.

3.2.6. Novým bude ustanovenie , podľa ktorého súd, ktorý rozhodol o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony z dôvodov chorobnej závislosti fyzickej osoby na požívaní alkoholických nápojov alebo omamných prostriedkov či jedov, alebo hráčskej vášne, môže rozhodnúť aj o ochrannom liečení. Doteraz mohol o ochrannom liečení rozhodnúť len trestný súd, ak sa závislá osoba dopustila trestného činu. To viedlo k ťažkostiam, najmä ak závislá osoba bola maloletá a rodičia mali záujem, aby sa podrobila protidrogovému liečeniu a sama nebola ochotná podrobiť sa liečeniu. Za podmienok ustanovených v zákone bude môcť aj civilný súd nariadiť ochranné liečenie a rozhodnúť aj o spôsobe vykonania ochranného liečenia a o prepustení z ochranného liečenia.

3.3. Právnické osoby

3.3.1.Občiansky zákonník bude obsahovať všeobecnú úpravu právnických osôb. Táto úprava bude subsidiárne použiteľná pre všetky právnické osoby, ktoré sa budú vznikať aj podľa iných právnych predpisov.

3.3.2. Pojem "právnická osoba" obsahovo nie je presný, ale je tak vžitý, že zostane zachovaný aj v budúcom zákone.

3.3.3. Zakotvia sa základné predpisy týkajúce sa pojmu, založenia a vzniku právnickej osoby, vykonávania právnych úkonov za právnickú osobu, názvu a sídla právnickej osoby a zrušenia a zániku právnickej osoby. Občiansky zákonník upraví tieto otázky len všeobecne, pretože bude počítať s tým, že jednotlivé druhy právnických osôb budú upravené osobitnými zákonmi. Založenie, vznik a právne postavenie najrozšírenejších právnických osôb bude aj naďalej podrobnejšie upravené v Obchodnom zákonníku.

3.3.4. Právnické osoby sa budú členiť podľa toho, či sú tvorené na báze členskej základne (korporácie), alebo či sú tvorené za účelom správy účelovo určeného imania (nadácie a fondy).Pre všeobecnú úpravu právnických osôb typu korporácie bude zvolený spolok a pre úpravu právnických osôb nadačného typu bude zvolená nadácia.

3.3.5. Upravená bude tiež zodpovednosť osôb v orgánoch nadácii a korporácii.

3.3.6. Občiansky zákonník bude aj naďalej rozlišovať medzi založením a vznikom právnickej osoby. Počíta tiež s tým, že na vznik niektorých právnických osôb sa vyžaduje zápis do obchodného registra alebo do iného obdobného registra. Na vznik právnickej osoby bude nadväzovať nadobudnutie spôsobilosti právnickej osoby na práva a povinnosti a spôsobilosti na právne úkony . Právne úkony právnickej osoby robia štatutárne orgány, t.j. tí, ktorí sú oprávnení zmluvou o založení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom robiť právne úkony za právnickú osobu. Zákon ďalej ustanoví predpoklady, za ktorých aj ďalšie osoby môžu za právnickú osobu konať. Súčasne upravuje aj právne následky prekročenia práva týchto osôb konať za právnickú osobu.

3.3.7. Názov a sídlo právnickej osoby sa bude musieť určiť pri zakladaní právnickej osoby. Ustanoví sa všeobecné pravidlo, že názov právnickej osoby sa musí odlišovať od názvu už existujúcej právnickej osoby rovnakého druhu.

3.3.8. Ochrana názvu a dobrej povesti a cti právnických osôb, obdobne ako je tomu pri fyzických osobách, sa upraví v druhej časti.

3.3.9. Zákon upraví všeobecne zásady pre zrušenie a zánik právnickej osoby a jeho právne následky. Aj toto ustanovenie platí tiež len potiaľ, pokiaľ tieto otázky nebudú upravené osobitnými predpismi.

3.4.Podnikateľ

3.4.1. Vzhľadom na pôsobnosť Občianskeho zákonníka je rozlíšenie osôb, ktoré sú podnikateľmi potrebné v zákone zakotviť a vymedziť pojem podnikateľ. Tento názov je lepší ako označenie obchodník. Tento pojem nekryje napríklad niektoré tzv. slobodné povolania.

3.4.2. Ten, kto verejne, najmä voči spotrebiteľom (klientele) prezentuje a ponúka svoje podnikateľské výkony určitých činností, dáva tým verejne najavo, že má k tomu potrebné odborné znalosti, že je schopný pri svojej činnosti vystupovať s potrebnou starostlivosťou a že je možné toto od neho požadovať.

3.4.3. Preto v právnom vzťahu medzi podnikateľom, u ktorého sa predpokladá profesionalita v odbore a spotrebiteľom, Občiansky zákonník poskytne zvýšenú ochranu slabšej zmluvnej strane. To sa nakoniec prejaví aj v otázke právnej úpravy jeho zodpovednosti (podnikateľovej) za následky takéhoto konania.

4.Zastúpenie

4.1. Právna úprava zastúpenia bude v zásade prevzatá z doterajšej

úpravy. V súlade s doterajšou úpravou sa bude rozlišovať zákonné a zmluvné zastúpenie.

4.2. Pri zastupovaní opatrovníkom sa upraví súdny dozor nad jeho činnosťou. Upraví sa aj zánik zákonného zastúpenia, čo doteraz chýbalo.

4.3.Občiansky zákonník umožní, aby fyzická osoba pre prípad svojej budúcej nespôsobilosti právne konať určila, kto má byť ustanovený ako jej opatrovník.

4.4. Novým spôsobom bude upravený vzájomný vzťah medzi zmluvou o zastúpení a splnomocnením. Doterajšia právna úprava na túto otázku nedávala uspokojivú odpoveď. Bude sa vychádzať z toho, že vzťah medzi zastúpeným a zástupcom vzniká zmluvou o zastúpení. Na základe tejto zmluvy má zástupca právo a povinnosť konať za zastúpeného. Táto zmluva rozhoduje o obsahu zastúpenia, najmä o tom, v akých veciach môže zástupca konať. Okrem toho sa tu ustanovuje, kto môže byť zástupcom a že právo zastupovať možno súčasne udeliť aj viacerým zástupcom.

5.Predmety občianskoprávnych právnych vzťahov.

5.1. Za predmety (objekty) súkromnoprávnych vzťahov sa budú považovať veci hmotné, nehmotné, práva a iné peniazmi oceniteľné hodnoty.

5.2. Občiansky zákonník zakotví aj pojem vec. Toto vymedzenie po zrušení Zákonníka medzinárodného obchodu v našom práve chýba.

5.3. Nehmotné veci ako predmety právnych vzťahov sú upravené v druhej časti Občianskeho zákonníka.

5.4. Peniazmi oceniteľné hodnoty ( ako napr. obchodné podiely, zaknihované cenné papiere, prírodné sily ovládateľné a slúžiace ľudským potrebám, licencie, know-hov, informácie a iné) ako aj právo môžu byť predmetom právneho vzťahu, ak to ich povaha pripúšťa.

5.5. Občiansky zákonník vymedzí aj ďalší základný pojem, a to pojem majetok, čo je nevyhnutné z hľadiska jeho významu nielen v súkromnom, ale aj verejnom práve. Pôjde o široko koncipované vymedzenie znakov pojmu majetok, podľa ktorého zahrnie všetko čo má majetkovú hodnotu, ktorú možno vyjadriť peniazmi a s čím bude možné na základe právnych skutočností disponovať.

5.6. Veci hmotné

5.6.1. Zákonník vymedzí aj druhy vecí. Zásadne sa veci budú deliť na hnuteľné a nehnuteľné. Pojem nehnuteľnosť bude totožný s pojmom podľa doterajšej právnej úpravy. Za nehnuteľnosť sa budú považovať aj byty a nebytové priestory. Občiansky zákonník však tieto nehnuteľnosti neupravuje, pretože budú upravené osobitným zákonom. Pojem nehnuteľnosti sa vzťahuje aj na vecné práva viaznuce na nehnuteľnostiach, ktorú sú upravené v tretej časti tohto zákona.

5.6.2. Vymedzí sa aj pojem hnuteľnej veci. V podstate sa tu vychádza z doterajšej úpravy, ktorá sa dopĺňa o veci, ktoré doterajšia úprava výslovne nespomínala, pri ktorých je však potrebné upraviť ich povahu.

Pokiaľ ide o zvieratá, občiansky zákonník ich bude ponímať ako hnuteľnú vec, teda pripustí aplikáciu predpisov o veciach, pokiaľ to nebude v rozpore so zákonmi stanovenými na ochranu zvierat.

Osobitne je potrebné upraviť povahu orgánov a tkanív vybratých zo živého a mŕtveho tela.

5.6.3. V nadväznosti na príslušné ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky (čl. 4 a 20) sa zakotví, že niektoré veci môžu byť len vo vlastníctve štátu, územnej samosprávy alebo zákonom určených právnických osôb, pokiaľ ide o majetok určený na zabezpečenie potrieb spoločnosti.

5.6.4. Zakotví sa rozdiel medzi zastupiteľnými a nezastupiteľnými vecami , ktorý bol doteraz určený teóriou občianskeho práva a chýbala konkrétna úprava v zákone, hoci tento rozdiel rozhoduje niekedy o plnení povinností vyplývajúcich z určitých zmluvných typov. Podobne sa upraví aj pojem hromadnej veci .

5.6.5. Z doterajšej úpravy sa prevezme úprava súčasti a príslušenstva veci.

6. Právne skutočnosti

6.1. Občiansky zákonník vymedzí základné právne skutočnosti na základe ktorých vznikajú, menia sa a zanikajú práva a právne vzťahy. Právna skutočnosť je taká, ktorá sama osebe alebo v spojitosti s inou skutočnosťou vyvoláva právne následky v podobe vzniku, zmeny alebo zániku právnych vzťahov, resp. práv alebo povinností.

6.2. V súlade s doterajšou teóriou občianskeho práva sa bude rozlišovať medzi subjektívnymi a objektívnymi právnymi skutočnosťami. Medzi subjektívne právne skutočnosti sa zaradí právny úkon, protiprávne konanie, rozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu a prejavy tvorivej duševnej činnosti fyzickej osoby. Medzi objektívne právne skutočnosti sa zaradia právne udalosti ako je najmä narodenie a smrť fyzickej osoby, plynutie času, živelné pohromy a pod.

7. Právne úkony

7.1. Právne úkony patria k najdôležitejším právnym skutočnostiam, na základe ktorých vznikajú, menia sa a zanikajú občianskoprávne vzťahy. V dôsledku zásady rovnoprávnosti subjektov občianskoprávnych vzťahov vznikajú, menia sa a zanikajú občianskoprávne vzťahy najčastejšie na základe dvojstranných, prípadne viacstranných právnych úkonov. Aj dvojstranný právny úkon pozostáva však z dvoch jednostranných právnych úkonov, ktoré tvoria spolu s konsenzom dvoch úkonov základ vzniku dvojstranného právneho úkonu zmluvy. Zákon musí preto upravovať všeobecné náležitosti pojmu, obsahu a formy právneho úkonu, osobitne pre zmluvy.

Z takého rozlišovania vychádza aj teraz platný Občiansky zákonník a toto rozlišovanie sa v praxi osvedčilo. Väčšina ustanovení bude prevzatá z doterajšieho znenia Občianskeho zákonníka.

7.2. Vymedzenie pojmu právneho úkonu sa preberie z doterajšieho zákonníka.

7.3. Spresní sa však doterajšia, pomerne stručná úprava náležitostí právnych úkonov.

7.4 Mlčanie sa nebude považovať za prejav vôle, ak niekto neodpovie na návrh, hoci bol upozornený na to, že mlčanie sa bude považovať za súhlas. Toto ustanovenie je zamerané na ochranu spotrebiteľov proti neobjednaným zásielkam, ktoré sa mnohým občanom doručujú. Toto ustanovenie je v súlade s európskymi smernicami o ochrane spotrebiteľov.

7.5. Zákonník bude reagovať na súčasnú prax, v ktorej sa najmä v obchodnom styku používajú rôzne mechanické a elektronické prostriedky, ktorými sa robia právne úkony, ako aj na možnosť urobiť podpis elektronickou formou.

7.6. Ako doteraz ,bude sa rozoznávať medzi jednostrannými, dvojstrannými a viacstrannými právnymi úkonmi. Spresnia sa ustanovenia najmä o viacstranných právnych úkonoch, ktoré doteraz neboli výslovne upravené.

7.7.Rozlišovať sa budú adresované a neadresované právne úkony. Tento rozdiel bol známy len teórii, konkrétne ustanovenie v zákone však chýbalo.

7.8. Výklad právnych úkonov bol doteraz veľmi všeobecne upravený v dvoch odsekoch jedného ustanovenia, čo viedlo v súdnej praxi niekedy k výkladovým problémom. Doterajšia úprava sa doplní o nové ustanovenia, ktoré budú znamenať určité spresnenie. Dnes sú mnohé právne úkony obsahovo náročnejšie, než tomu bolo v čase prijatia teraz platného Občianskeho zákonníka. Preto musia byť aj výkladové pravidlá presnejšie.

7.8.1. Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale aj podľa vôle toho, kto právny úkon urobil ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

Zakotví sa aj ďalšia zásada, že prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá tento výraz použila.

7.8.2 Doterajšie ustanovenia o podmienkach, ktorými možno podmieniť vznik, zmenu alebo zánik práva a povinnosti budú prevzaté z doterajšieho znenia, ktoré sa v praxi osvedčilo.

7.9. Zákon podrobne upraví náležitosti právnych úkonov. Ustanovenia o jednotlivých náležitostiach budú prevzaté obsahovo z doterajšej úpravy, ktorá sa v praxi osvedčila. Jednou z navrhovaných zmien je, že pri právnom úkone uzavretom v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, kde doterajšia úprava nepočítala s neplatnosťou, ale iba s právom odstúpiť od zmluvy, nová úprava s neplatnosťou počíta.

7.10. Doteraz platné následky nedodržania náležitostí právneho úkonu počítajú s dvoma druhmi neplatnosti, s absolútnou alebo s relatívnou neplatnosťou a s možnosťou odstúpenia od právneho úkonu s tým, že sa uvažuje o rozšírení prípadov relatívnej neplatnosti. Návrh Občianskeho zákonníka preberie túto koncepciu a upraví ako absolútnu, tak aj relatívnu neplatnosť právneho úkonu. Bude potrebné i naďalej rozlišovať prípady, kedy nie je možné zhojiť nedodržanie podstatnej a základnej náležitosti právneho úkonu uplynutím času a postihnúť ich absolútnou neplatnosťou a prípadmi, kedy sa ponechá na vôli dotknutej osoby, či sa neplatnosti dovolá alebo nie. V druhom prípade sa predpokladá, že sa dotknutá osoba o právnom úkone dozvie. Týmto sa zvýši právna istota ,že nebude možné súkromnoprávnymi úkonmi zneužívať práva a právne postavenie tretích osôb.

7.11. Upraví sa aj čiastočná neplatnosť právneho úkonu, čo bude prevzaté z doterajšej úpravy.

7.12. Bude platiť, že neplatnosti sa nemôže dovolať ten, kto ju spôsobil. Tým sa zavádza určitá zodpovednosť za to, že niekto spôsobil neplatnosť právneho úkonu. Doteraz následky neplatnosti neboli výslovne upravené, hoci prax si našla riešenie, z ktorého bude vychádzať aj nová úprava.

7.13. Osobitne sa zakotví zodpovednosť za škodu toho, kto neplatnosťou právneho úkonu spôsobil škodu, ktorú utrpel druhý subjekt, s odkazom na úpravu v príslušnej časti Občianskeho zákonníka.

7.14. Preberie sa do Občianskeho zákonníka doterajšia úprava odporovateľnosti právnych úkonov, ktorými boli ukrátené záujmy veriteľa.

7.15. Osobitná právna úprava zmlúv, náležitosti a proces ich vzniku na rozdiel od doterajšej úpravy sa zaradí do všeobecnej časti záväzkového práva.

8. Právne udalosti

8.1. Pojem právnej udalosti nebol v doterajšom zákone upravený, hoci občianske práva a povinnosti vznikajú sčasti aj na základe udalostí, ktoré sú právnymi skutočnosťami vznikajúcimi mimo vôle subjektov občianskoprávneho vzťahu. Pojem poistnej udalosti bude špeciálne upravený v hlave o poistnej zmluve.

8.2. Sú určité právne udalosti, ktoré sa týkajú človeka. Ide predovšetkým o narodenie a smrť. Zákon iba všeobecne poukáže na tieto právne udalosti, pretože sú konkrétnejšie upravené na iných miestach zákona.

8.3. Medzi najvýznamnejšie právne udalosti patrí plynutie času. Spresní sa určenie času, kedy má určité právo vzniknúť alebo zaniknúť.

8.4. Počítanie času má značný význam tak pri uzavieraní zmlúv, ako aj pri trvaní niektorých občianskoprávnych vzťahov a pri uplatňovaní práv vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov. Preto sa vytvorili určité ustálené pravidlá o počítaní času. Pravidlá budú prevzaté z terajšej úpravy, ktorá sa v praxi osvedčila.

8.5. Premlčanie

8.5.1. Občiansky zákonník jednotne upraví premlčanie ako pre občianskoprávne, tak aj pre obchodnoprávne nároky. Východiskom bude doterajšia právna úprava premlčania v Občianskom zákonníku, pričom niekde bude potrebné prevziať aj určité ustanovenia z Obchodného zákonníka, ktoré v Občianskom zákonníku chýbali a niekde bolo treba pripraviť aj nové ustanovenia na doplnenie a spresnenie doterajšej právnej úpravy. Premlčanie spočíva na zásade, že práva treba uplatňovať v určitých zákonom ustanovených lehotách. Ak sa právo v tejto lehote neuplatní, právo síce nezaniká, ale sa oslabuje tým, že dlžník sa môže brániť námietkou premlčania, v dôsledku čoho nie je možné takúto pohľadávku súdom priznať. Uplynutím premlčacej lehoty však právo nezaniká, takže dlžník má aj po uplynutí lehoty možnosť dlh splniť a pokiaľ tak urobí, splnil platný záväzok .

8.5.2. V zákone sa vysloví zásada, že premlčanie, ako aj dĺžka premlčacích lehôt ustanovených v zákone, sú kogentné a nemožno ich upraviť zmluvou. Bude možné predĺženie premlčacej lehoty napr. jednostranným uznaním dlhu.

8.5.3. Práva dovolať sa premlčania námietkou premlčania nemožno sa vzdať dopredu, napr. počas trvania premlčacej lehoty . Dlžník má až po uplynutí premlčacej lehoty možnosť sa rozhodnúť, či v prípade žaloby veriteľa použije alebo nepoužije námietku premlčania.

8.5.4. Ustanoví sa, ktoré majetkové nároky sa premlčujú, a ktoré sa nepremlčujú. Upozorniť treba však na potrebu spresnenia v novej úprave v tom zmysle, že sa nepremlčujú práva, ktoré uplynutím lehoty ustanovenej na ich uplatnenie, podľa zákona zanikajú. Zákon tu počíta s tzv. preklúziou, pri ktorej na rozdiel od premlčania právo zanikne, ak sa neuplatnilo v prekluzívnej lehote. Preklúzia nie je v Občianskom zákonníku teraz upravená ako všeobecný inštitút.

8.5.5. Všeobecná premlčacia lehota bude štvorročná. Táto dĺžka premlčacej lehoty sa preberá z doterajšieho Obchodného zákonníka.

Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch bude plynúť desaťročná premlčacia lehota.

8.5.6. Pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej lehoty, ako všeobecné pravidlo bude platiť, že premlčacia lehoty začína plynúť dňom, keď sa právo mohlo uplatniť na súde alebo na rozhodcovskom súde po prvý raz. U niektorých práv to bude upravené inak.

8.5.7. Novým spôsobom budú upravené lehoty a začiatok plynutia premlčacej lehoty pri práve na náhradu škody. Doterajšia úprava tu rozlišovala medzi subjektívnou dvojročnou premlčacou lehotou, ktorá sa počítala od toho dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Súčasne však bola upravená maximálna trojročná tzv. objektívna premlčacia lehota, ktorá sa počítala odo dňa, kedy došlo k právnej udalosti, z ktorej škoda vznikla a 10-ročná premlčacia lehota, ak škoda bola spôsobená úmyselne. Takéto rozlišovanie medzi subjektívnou a objektívnou lehotou je pre bežného občana, ale aj odborníkov nepochopiteľné. Okrem toho, ak sa objektívna premlčacia lehota má počítať od právnej udalosti, z ktorej škoda vznikla, sú v praxi problémy, najmä v prípadoch, keď sa následky škodnej udalosti prejavili navonok až po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty. Preto je potrebné pri náhrade škody inak upraviť začiatok premlčacej lehoty. Podľa navrhovanej právnej úpravy právo na náhradu škody sa premlčuje odo dňa, kedy škoda vznikla, nie teda odo dňa právnej udalosti, z ktorej škoda vznikla. Tak možno uplatniť aj škodu, ktorá sa prejaví navonok až neskoršie po škodnej udalosti. Dôležité je to pre uplatnenie práv na náhradu škody spôsobenej na zdraví, kedy sa premlčacia lehota počíta odo dňa, kedy sa škoda prejavila. Pri škodách spôsobených na zdraví sa totiž často stáva, že následky spôsobenia škody sa prejavia navonok až po niekoľkých rokoch. Vezme sa zreteľ aj na prípady, v ktorých sa oprávnená osoba až neskoršie dozvie o tom, kto jej škodu spôsobil.

8.5.8. Z vyššie uvedeného vyplýva, že aj pri uplatňovaní práva na náhradu škodu budú existovať iba lehoty v súčasnosti označované ako objektívne ( trojročná alebo desaťročná).

8.5.9. Pokiaľ ide o premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj tu doteraz platí rozlišovanie medzi subjektívnou a objektívnou premlčacou lehotou. Nová úprava bude znamenať, podobne ako u náhrady škody, podstatné zjednodušenie začiatku plynutia premlčacej lehoty .

8.5.10. V súlade s doterajšou úpravou sa pre niektoré prípady upraví osobitne začiatok plynutia premlčacej lehoty.

8.5.11. Podrobnejšie sa upravia predpoklady plynutia premlčacej lehoty. Upraví sa tiež, kedy premlčanie neplynie pre rôzne prekážky. Významný je tu najmä vplyv uplatnenia práva na súde alebo na rozhodcovskom súde na ďalšie plynutie premlčacej lehoty. Tieto úpravy budú prevzaté z doterajšej právnej úpravy, ktorá sa v praxi osvedčila.

8.6. Uznanie dlhu. V tejto časti zákon upraví uznanie dlhu ako právny úkon, ktorý má bezprostredný vplyv na plynutie premlčacích lehôt.

 

D r u h á  č a s ť

PRÁVO NEHMOTNÝCH VECÍ

l. Všeobecne o nehmotných veciach.

Zákon v tejto časti vymedzí a určitým spôsobom aj zatriedi jednotlivé nehmotné veci (statky), ktoré môžu byť predmetom súkromnoprávnych vzťahov. Ide o také predmety právnych vzťahov ,ktoré je potrebné odlíšiť od vecí hmotných. Tieto odlišnosti sa premietnu následne hlavne do ostatných častí, najmä o záväzkovom práve a do časti o dedení.

Vymedzí sa v súlade s medzinárodnými zmluvami aj pojem duševného vlastníctva, ktorého predmetom sú niektoré veci nehmotné.

Osobitnú skupinu nehmotných predmetov tvoria jednotlivé osobné a osobnostné stránky fyzickej osoby, ktoré budú upravené v druhej časti zákona pod marginálnou rubrikou Ochrana osobnosti. Rovnako sa v zákone zakotví osobitne aj ochrana nehmotných zložiek právnickej osoby, ktoré sú obdobné ochrane osobnosti fyzickej osoby. Prax ukazuje, že je potrebné rozšíriť ochranu nehmotných práv právnických osôb a priblížiť ju ochrane osobnosti fyzickej osoby.

Občiansky zákonník podrobnejšie upraví iba ochranu osobnosti a ochranu nehmotných zložiek právnickej osoby.

Predmetom ochrany osobnosti, na rozdiel od predmetov duševného vlastníctva, sú také nehmotné veci, ktoré sa nestávajú predmetom obchodnoprávnych vzťahov a sú chránené štátom. Je potrebné však počítať s tým, že v niektorých prípadoch dochádza k poskytnutiu práva na využívanie podobizne alebo mena pre reklamné účely.

2. Duševné vlastníctvo tvoria nehmotné statky (veci) chránené autorským právom, právom príbuzným a právami súvisiacimi s autorským právom, ako aj predmety chránené priemyselnými právami a právami príbuznými priemyselným právam. Ide o také predmety, ktoré právne normy (spravidla v súlade s medzinárodnými zmluvami) pojmovo vymedzujú.

Jedna skupina predmetov duševného vlastníctva vzniká ako výsledok tvorivej duševnej činnosti fyzickej osoby, kde sa zvýrazňuje aj osobná zložka práv, ktoré zákon tvorcom (autorom či pôvodcom) priznáva. Druhú skupinu tvoria predmety, ktoré môžu vznikať aj inak.

2.1. Zákon stanoví, že najmä autorské diela, výkony výkonných umelcov, záznamy zvukov a obrazov, programy televíznych a rozhlasových vysielateľov chránia osobitné predpisy. Zákon odkáže najmä na úpravu v Autorskom zákone a v Zákone o kolektívnej správe práv.

2.2. Ďalej zákon stanoví, že právnu ochranu vynálezov, priemyselných vzorov, úžitkových vzorov, topografii polovodičových výrobkov, odrody rastlín a plemená zvierat, ochranné známky, označenia pôvodu výrobku, (predmety priemyselného vlastníctva) upravujú osobitné predpisy. Zákon odkáže na právne predpisy upravujúce priemyselné vlastníctvo.

2.3.Treba zvážiť, či by Občiansky zákonník nemal aspoň pomenovať a veľmi všeobecne vymedziť aj ostatné nehmotné veci, ktoré úzko súvisia s predmetmi priemyselného vlastníctva, ktoré sa bežne používajú v právnej praxi .Ide predovšetkým o know-how a logo, ktoré tvoria súčasť majetku fyzických alebo právnických osôb.

3. Ochrana osobnosti fyzických osôb

Teraz platný Občiansky zákonník upravuje osobné a osobnostné práva fyzických osôb v rámci ochrany osobnosti v § 11 - 16. Vymedzenie osobnostných práv v § 11 je príliš všeobecné a z neho sa v súdnej praxi využívalo najmä ustanovenie o ochrane občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Ani ochrana mena, zdravia a prejavov osobnej povahy nebola v praxi veľmi frekventovaná. Ochrana všetkých týchto práv bola upravená veľmi všeobecne a stručne a niekde úplne chýbali predpoklady ochrany, najmä pri ochrane zdravia. Nová úprava by mala tieto nedostatky odstrániť tým, že podrobnejšie upravuje jednotlivé osobné a osobnostné práva a spôsoby ich ochrany.

3.1. Zákon najprv všeobecne vymedzí ochranu osobnostných a osobných práv upravených doteraz v § 11 Občianskeho zákonníka s tým, že do sféry osobných práv zaradí aj právo na zdravé životné prostredie. Keďže ochrana životného prostredia je veľmi zložitá a súvisí aj s mnohými verejnoprávnymi vzťahmi, odkáže v tejto časti Občiansky zákonník na podrobnejšiu úpravu v osobitných predpisoch. Ostatné osobnostné práva budú potom bližšie rozvedené v ďalších ustanoveniach tejto hlavy.

3.2. V právnej úprave ochrany osobnosti sa považuje za najdôležitejšie osobnostné právo právo na ochranu života a nedotknuteľnosti ľudského tela. V jednotlivých ustanoveniach bude bližšie upravené, ako sú tieto ľudské hodnoty chránené. Podľa tejto úpravy sa chráni nielen život a zdravie fyzickej osoby, ale aj ľudský plod. Chráni sa nedotknuteľnosť a celistvosť človeka a ustanovujú sa sankcie pre prípad, že niekto zasahuje protiprávne do zdravia a celistvosti človeka. Osobitne sa upraví vykonávanie vyšetrovacích a liečebných výkonov, ktoré sa môžu zásadne vykonať len so súhlasom chorého. Počíta sa aj s možnosťou vykonania týchto úkonov bez súhlasu chorého, podľa podmienok ustanovených v osobitnom zákone. Občiansky zákonník tu počíta s podrobnejšou úpravou v Zákone o zdravotnej starostlivosti. Občiansky zákonník ustanoví podmienky overovania nových medicínskych poznatkov na človeku a odoberanie a transplantáciu orgánov z tiel živých darcov. Aj tu sa odkáže na úpravu v osobitnom zákone. Občiansky zákonník vysloví zákaz eutanázie. Ochrana sa poskytuje aj mŕtvemu telu a bude viazať možné zásahy do tela mŕtveho, ako aj vykonanie pitvy, na úpravu v osobitnom zákone.

3.3. Zakotví sa aj osobitná ochrana práv dieťaťa. Významné bude najmä ustanovenie, ktoré vypočíta jednotlivé negatívne javy, proti ktorým má byť dieťa chránené a ktoré môžu negatívne vplývať na jeho telesný a duševný vývoj. Vysloví sa, že súd vždy, keď rozhoduje o návrhu týkajúcom sa záujmu dieťaťa, musí mu dať možnosť vypočuť ho ,keď to jeho vek a celková rozumová a duševná schopnosť dovoľujú. Spresnia sa aj požiadavky, ktoré súd musí pri rozhodovaní o právach dieťaťa rešpektovať.

3.4. Ochrana cti a ľudskej dôstojnosti

Zákon bližšie upraví ochranu cti, dobrej povesti a ľudskej dôstojnosti a vypočíta z hľadiska ochrany osobnosti jednotlivé zásahy do sféry cti a dobrej povesti a ľudskej dôstojnosti človeka. Súčasne vymedzuje pojem protiprávnosti týchto zásahov z hľadiska objektívnej spôsobilosti poškodiť zákonom chránené osobnostné hodnoty. Ochrana sa poskytne každému proti tomu, kto ho urazí, ohovorí, neoprávnene zneváži, poníži, zosmiešni, podá o ňom nepravdivú správu alebo ho inak poškodí na cti, jeho povesti a na dôstojnosti.

3.5. Ochrana súkromia. Osobitne sa upraví ochrana súkromia a obydlia. Ide o chránené osobnostné hodnoty, ktoré doteraz neboli osobitne upravené. Dôslednejšie by sa mala rozlišovať ochrana súkromného života, do ktorého patrí ochrana obydlia a ochrana proti zhromažďovaniu informácii o súkromnom živote fyzickej osoby.

3.5.1. Ochrana obydlia. Osobitne sa zakotví právo na ochranu obydlia, v zmysle ktorej nikto nemá právo vstúpiť do obydlia iného, alebo zdržiavať sa v ňom bez jeho súhlasu alebo bez zákonného zmocnenia. Zároveň sa však stanovia výnimky napr. na základe zmluvného vzťahu, alebo za účelom odvracania alebo zmiernenia bezprostredne hroziacej ujmy na zdraví osôb nachádzajúcich sa v obydlí alebo hroziacej závažnej škody na samotnom obydlí a jeho zariadení.

3.5.2.Ochrana proti zhromažďovaniu a podávaniu informácii. Nik nemá právo, ak nie je na to zákonom zmocnený, zhromažďovať informácie o súkromnom živote a pôsobení človeka, ani ich zverejňovať, alebo inak zneužívať. Takéto ustanovenie chránia takisto súkromie človeka proti protiprávnemu zhromažďovaniu a podávaniu rôznych informácií o ňom. Občan má právo, aby sa takéto informácie o ňom podávali len v prípadoch a spôsobom, ktoré pripúšťajú príslušné právne predpisy. Aj tu ide o ochranu osobnostných práv, ktoré doteraz neboli v Občianskom zákonníku upravené. Je potrebné výslovne upraviť, že niektoré údaje zo súdnych alebo iných úradných spisov týkajúce sa neukončených prípadov môžu byť zverejnené len so súhlasom toho, koho sa týkajú. Údaje zo súdneho pojednávania alebo týkajúce sa súdneho pojednávania môžu byť zverejnené iba tak, že mená a priezviská účastníkov a iné údaje umožňujúce ich identifikáciu budú utajené. Rovnako sa to týka prípadov, ak ide o podozrivé osoby alebo osoby, voči ktorým bolo vznesené obvinenie. Výnimku tvoria prípady, kedy je potrebné zverejniť údaje o osobe v dôsledku celoštátneho pátrania po nej. Zverejnenie súdnych rozhodnutí je možné vo verejnom záujme.

3.6. Ochrana mena a priezviska.

V rámci osobnostných práv má byť chránené aj meno a priezvisko. Ochrana týchto práv doteraz v Občianskom zákonníku nebola podrobnejšie upravená.

3.7. Ochrana písomností osobnej povahy, podobizní, zvukových a obrazových záznamov týkajúcich sa fyzickej osoby, najmä videozáznamy, filmové a elektronické záznamy možno zhotoviť alebo použiť len s jej súhlasom. Zákon zakotví aj licenciu v zmysle súčasne platnej úpravy na použitie na úradné účely a zo zákona, ako aj na primerané použitie pre spravodajstvo.

3.8. Spôsoby ochrany osobných a osobnostných práv. Preberú sa spôsoby ochrany osobnostných práv z platného Občianskeho zákonníka. Domáhať sa ochrany bude možné pri porušení alebo ohrození práv. Zostane zachovaná možnosť domáhať sa zadosťučinenia v peniazoch.

4. Ochrana právnickej osoby.

4.1. Ochrana názvu. Každá právnická osoba má právo na ochranu svojho názvu. Ochrana obchodného mena je v osobitnom zákone. Zákon chráni právnickú osobu proti neoprávnenému použitiu alebo zneváženiu názvu právnickej osoby a umožňuje právnickej osobe dožadovať sa ochrany na súde. Vysloví sa zásada, že názov právnickej osoby sa musí líšiť od existujúceho názvu právnickej osoby rovnakého druhu tak, aby nedošlo k zameniteľnosti právnických osôb. Zákon uloží povinnosť, aby každá právnická osoba používala názov tak, ako ho má zapísaný v príslušnom registri, alebo pod akým bola zriadená zákonom.

4.2. Ochrana cti a povesti právnickej osoby. Každá právnická osoba ma právo na ochranu svojej cti a povesti (good will).Ochranu môže uplatniť právnická osoba voči tej osobe, ktorá ju najmä neoprávnene znevážila, spochybnila jej serióznosť, podala o nej nepravdivú správu, alebo ju inak poškodila na jej cti a dobrej povesti.

Ochrany sa môže domáhať právnická osoba aj vtedy, ak došlo k takýmto alebo obdobným zásahom voči jej štatutárnym orgánom, voči jej zamestnancom, či iným osobám, v súvislosti s ich pôsobením u tejto právnickej osoby.

O protiprávne zásahy ide vždy vtedy, ak vyššie uvedené zásahy sú objektívne spôsobilé poškodiť česť a povesť právnickej osoby.

4.3. Ochrana sídla a iných miestností užívaných právnickou osobou.

Právnická osoba má právo na ochranu miestností, ktoré oprávnene užíva pre výkon svojej činnosti. To neplatí pre vstup prenajímateľa do svojich priestorov za účelom kontroly dodržiavania nájomnej zmluvy a pre vstup na základe zákonného zmocnenia. Zakotví sa aj možnosť vstupu za účelom odvracania alebo zmiernenia bezprostredne hroziacej ujmy na zdraví osôb nachádzajúcich sa v priestoroch právnickej osoby alebo hroziacej závažnej škody na samotných priestoroch a na ich zariadení.

4.4. Ochrana proti podávaniu informácii.

Je potrebné výslovne aj pre ochranu právnických osôb upraviť, že údaje zo súdnych alebo iných úradných spisov týkajúcich sa vecí, ktoré nie sú právoplatne skončené môžu byť zverejnené len so súhlasom tej osoby, ktorej sa týkajú. Údaje zo súdneho pojednávania alebo týkajúce sa súdneho pojednávania môžu byť zverejnené iba tak, že názov alebo obchodné meno účastníkov a iné údaje umožňujúce jej identifikáciu budú utajené. Rovnako sa to týka prípadov, ak ide o podozrivú osobu alebo osobu, voči ktorej ako štatutárnemu orgánu bolo vznesenené obvinenie. Výnimku tvoria prípady, kedy je potrebné zverejniť údaje o takejto osobe v dôsledku celoštátneho pátrania po nej. Zverejnenie súdnych rozhodnutí je možné vo verejnom záujme.

4.5. Právnická osoba má právo na ochranu svojho duševného vlastníctva, vrátane zlepšovacích návrhov, bázy dát, know how a loga.

 

T r e t i a  č a s ť

R o d i n n é  p r á v o

Rodinné právo bolo od roku 1950 upravené v osobitnom zákone, pretože bol veľký záujem na takej úprave rodinnoprávnych vzťahov, ktorá okrem súkromnoprávnych vzťahov mala aj celý rad verejnoprávnych ustanovení, prostredníctvom ktorých "spoločnosť budujúca tzv. "socializmus" chcela zasahovať najmä do vzťahov medzi rodičmi a deťmi, najmä do výchovy detí.

V roku 1949 bol prijatý zákon č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 1950. Hoci tento zákon bol osobitný zákon upravujúci len rodinnoprávne vzťahy, nebolo možné prerušiť súvislosti s vtedajším platným občianskym zákonníkom. Nový Občiansky zákonník sa vtedy len pripravoval, a preto sa musel súbežne so Zákonom o rodinnom práve prijať aj zákon č. 266/1950 Zb. o dočasných zmenách v občianskoprávnych veciach. Zákon o rodinnom práve priniesol viaceré podstatné zmeny oproti vtedy platnému právnemu stavu. Zaviedol povinný občiansky sobáš, jednotné zákonné majetkové spoločenstvo manželov a odstránil rozdiel medzi rozvodom a rozlukou. Rozvod bol podmienený objektívnym rozvratom vzájomných vzťahov, kombinovaný v niektorých prípadoch s podmienkou zavinenia rozvratu manželstva.

Zákon o rodinnom práve platil do konca marca 1964.S účinnosťou 1. apríla 1964 bol nahradený Zákonom o rodine, ktorý bol prijatý pod č. 94/1963 Zb., a ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 1964. Tento zákon ešte viac zjednodušil podmienky rozvodu, pretože úplne odstránil princíp zavinenia pri rozvrate vzájomných vzťahov manželov. Majetkové vzťahy manželov, ktoré boli dovtedy upravené v Zákone o rodinnom práve, Zákon o rodine už neupravoval, ich úprava bola presunutá do Občianskeho zákonníka, ktorý zaviedol namiesto zákonného majetkového spoločenstva medzi manželmi bezpodielové spoluvlastníctvo. To sa vzťahovalo však len na vlastnícke vzťahy a spoločenstvo iných majetkových práv manželov zostalo neupravené. Najväčším nedostatkom Zákona o rodine bolo však to, že spojil inštitúciu poručenstva s inštitúciou opatrovníctva a nahradil ich jednotným inštitútom opatrovníctva, hoci obidva tieto inštitúty majú odlišný charakter a poslanie. Okrem toho Zákon o rodine bol doslova "preplnený" rôznymi politickými frázami.

Zákon o rodine bol trikrát novelizovaný. Najprv zákonom č. 132/1982 Zb., ktorý bližšie upravil možnosti opatrení súdov na zabezpečenie výchovy dieťaťa a určenie otcovstva v prípade umelého oplodňovania matky. Druhá novela bola prijatá už po nežnej revolúcii a bol to zákon č. 234/1992 Zb., ktorý zaviedol možnosť uzavretia manželstva aj pred predstaviteľmi cirkvi a registrovaných náboženských spoločností. Zákonom č.195/1998 Z. z. sa zrušilo ustanovenie § 100 týkajúce sa poskytovania príspevku na výživu maloletým.

Zákon o rodine nie je pre dnešné politické podmienky a mravné zásady, ktoré platia v právnom štáte, prijateľný. To však neznamená, že sa niektoré jeho konkrétne ustanovenia nemôžu prevziať do novej úpravy. V niektorých otázkach bude potrebné využívať súdnu prax, ktorá sa doteraz vyvinula.

Zaradenie rodinného práva do Občianskeho zákonníka je odôvodnené prevažnou súkromnoprávnou povahou týchto vzťahov. Zaradenie úpravy rodinných vzťahov do Občianskeho zákonníka umožňuje bezprostredne, bez ďalšej úpravy, použiť najmä ustanovenia I. časti Občianskeho zákonníka aj na rodinnoprávne vzťahy. Umožní sa lepšie prepojenie úpravy osobných a majetkových vzťahov medzi manželmi, ako aj medzi rodičmi a deťmi.

1. Manželstvo

1.1. Uzavretie manželstva bude upravené v súlade s poslednou novelou Zákona o rodine, ktorá zrušila obligatórnu civilnú formu uzavretia manželstva a postavila cirkevnú formu uzavretia manželstva na úroveň sobáša uzavretého v civilnej forme. Bude ponechané na vôľu snúbencom, aby si zvolili buď civilnú formu alebo cirkevnú formu uzavretia manželstva. Súčasne však neprichádzajú do úvahy obidve formy uzavretia manželstva. Ak manželstvo bude uzavreté formou občianskeho sobáša, môžu sa síce dodatočne podriadiť náboženským sobášnym obradom, tie však v tomto prípade nemajú právne následky uzavretia manželstva. Ak manželstvo bude uzavreté formou cirkevného sobáša, nemožno dodatočne uzavrieť manželstvo formou občianskeho sobáša.

1.2. Manželstvo bude vymedzené ako dobrovoľné životné spoločenstvo muža a ženy uzavreté v zákonom predpísanej forme. Pokiaľ sa nedodrží zákonom predpísaná forma, nepôjde o manželstvo. Medzi druhom a družkou nevznikajú práva a povinnosti manželov, aj keby dlhší čas spolu žili. Vznikajú však medzi nimi niektoré majetkové vzťahy, ktoré sú v ďalších ustanoveniach zákona upravené.

1.3. Podmienky uzavretia manželstva budú v zákone ustanovené rovnako, a to bez ohľadu na to, o akú formu uzavretia pôjde. Bude sa vyžadovať vyhlásenie snúbencov o tom, že im nie sú známe okolnosti vylučujúce uzavretie manželstva , ako aj vyhlásenie o priezvisku manželov, ktoré robia snúbenci pred sobášiacim orgánom.

1.4. Bližšie sa vymedzia podrobnosti o tom, ako a pred kým sa vykonáva občianska a cirkevná forma uzavretia manželstva. V oboch prípadoch je okrem vykonania samotného sobášneho aktu predpísané o uskutočnenom sobáši vyhotoviť zápisnicu a doručiť ju príslušnému matričnému úradu.

1.5. Umožní sa občanovi Slovenskej republiky uzavrieť manželstvo aj pred zastupiteľským úradom Slovenskej republiky v cudzine.

1.6. Manželstvo by mali snúbenci uzavrieť osobne. Ak by však boli závažné dôvody, pre ktoré sa jeden zo snúbencov nemohol zúčastniť na akte uzavretia manželstva, bude možné, aby sa manželstvo za stanovených podmienok uzavrelo aj prostredníctvom zástupcu. Zástupcom snúbenca môže byť osoba rovnakého pohlavia. Bude sa vyžadovať písomné splnomocnenie snúbenca s úradne overeným podpisom.

2. Neplatnosť manželstva

2.1. Manželstvo nebude možné uzavrieť, pokiaľ tomu bránia určité okolnosti, ktoré vylučujú uzavretie manželstva. Manželstvo nebude možné uzavrieť so ženatým mužom alebo vydatou ženou, medzi predkami a potomkami, medzi súrodencami, maloletými a s tým, kto je postihnutý duševnou chorobou, ktorá by mala za následok obmedzenie alebo pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. To sa v podstate preberie s doterajšej úpravy. Novo sa má zabezpečiť, aby sa manželstvo uzavrelo slobodne a aby sa pritom nevyskytla bezprávna vyhrážka alebo omyl čo do osoby snúbenca.

2.2. Pri jednotlivých okolnostiach vylučujúcich uzavretie manželstva bude uvedené, či súd vyhlási neplatnosť iba na návrh niektorého manžela alebo aj bez návrhu. Podľa toho, či ide o vyhlásenie na návrh alebo bez návrhu budú určené rozdielne lehoty. Vysloví sa zásada, že manželstvo nemožno vyhlásiť za neplatné po jeho zániku (napr. rozvodom alebo smrťou), s výnimkou tých prípadov, ktoré budú v zákone uvedené (napr. ak bolo uzavreté manželstvo so ženatým mužom alebo vydatou ženou, alebo v prípade, ak bolo uzavreté medzi príbuznými).

2.3. Upravia sa právne následky vyhlásenia manželstva za neplatné, nielen čo do osobných vzťahov, ale aj čo do vyporiadania spoločného majetku ,vrátane spoločného nájomného práva manželov.

3. Neexistencia manželstva. Ak bude manželstvo uzavreté v dôsledku bezprávnej vyhrážky alebo omylu, uzavretie manželstva bude síce platné, ale môže byť za podmienok ustanovených v zákone vyhlásené súdom za neplatné. Ak však snúbenec alebo obaja snúbenci boli donútení uzavrieť manželstva fyzickým násilím, manželstvo nevzniklo a neexistuje. O neexistencii manželstva rozhodne súd.

 

4. Vzťahy medzi manželmi

4.1. Manželstvo je spravidla dlhotrvajúcim životným spoločenstvom, ktoré je súčasne aj právnym vzťahom. V rámci tohto právneho vzťahu vznikajú medzi manželmi rôzne vzájomné práva a povinnosti. Niektoré z týchto práv a povinností majú všeobecnú povahu a platia pre manželov už zo zákona, a nie sú súdne vynútiteľné. Niektoré práva a povinnosti majú všeobecný charakter, ale môžu byť aj predmetom dohody a ak sa manželia nedohodnú, rozhodne na návrh jedného z nich súd.

4.2. Upravia sa práva a povinnosti, ktoré majú výlučne osobný charakter, ktoré by manželia mali dodržiavať dobrovoľne. Tieto práva a povinnosti nie sú vynútiteľné. O ich výkone by sa mali manželia dohodnúť. Ak sú medzi manželmi trvalé rozpory v týchto otázkach, môže to viesť k rozvratu manželstva. Ide napr. o povinnosť byť si verný, vzájomne uznávať svoju dôstojnosť, starať sa o spoločnú domácnosť a iné.

4.3. Niektoré práva a povinnosti sa týkajú uspokojovania potrieb rodiny založenej manželstvom. O plnení z toho vyplývajúcich povinností by sa manželia mali dohodnúť, inak rozhodne na návrh jedného z nich súd.

4.4.Ďalej budú upravené aj niektoré otázky, ktoré majú určitý špecifický charakter. Tieto otázky budú väčšinou prevzaté z doterajšej úpravy. Týka sa to najmä vzájomného zastupovacieho práva manželov a priezviska manželov. Nové bude ustanovenie o spoločnom obydlí a o spoločnej domácnosti manželov. Upraví sa predovšetkým právny titul užívania bytu, ktorý bol pred uzavretím manželstva vo vlastníctve alebo v nájme jedného z manželov.

4.5. Práva manželov k spoločnému obydliu budú upravené podrobnejšie ako tomu bolo doteraz. Okrem toho spoločné nájomné právo bolo upravené v Občianskom zákonníku a nie v zákone o rodine. Práva k spoločnému obydliu patria jednak do úpravy rodinnoprávnych vzťahov a okrem toho treba riešiť aj prípady, v ktorých manžel býva spoločne s druhým manželom, ktorý je vlastníkom domu alebo bytu. V tomto prípade má druhý manžel iba odvodené právo na bývanie. Ak však manželia počas trvania manželstva spoločne nadobudnú vlastnícke právo k bytu alebo domu, budú užívať byt alebo dom ako spoluvlastníci.

4.6. Upraví sa podrobnejšie bývanie manželov v byte, ktorého výlučným vlastníkom alebo nájomníkom bol jeden z nich už pred uzavretím manželstva. Upraví sa vznik spoločného nájomného práva k bytu počas trvania manželstva. Vznik spoločného nájomného práva k nebytovej miestnosti za trvania manželstva bude obdobne upravený ako vznik spoločného nájomného práva k bytu.

4.7.Zákon upraví ďalšie bývanie manželov po rozvode manželstva alebo po smrti jedného z nich. Tieto ustanovenia budú prevzaté z občianskeho zákonníka, pretože sa osvedčili.

5. Majetkové vzťahy medzi manželmi.

5. 1 Úprava majetkových vzťahov medzi manželmi prinesie podstatné zmeny, ktoré sú podmienené predovšetkým ekonomickým postavením jednotlivých manželov. Za tzv. socializmu žili občania spravidla len zo svojich pracovných príjmov, čiže bola tu určitá ekonomická rovnosť medzi manželmi. Za tejto situácie bolo opodstatnené aj majetkové vzťahy medzi manželmi usporiadať tak, aby sa spoločne podieľali na spoločných veciach nadobudnutých počas trvania manželstva. Na tom spočívalo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov k veciam nadobudnutým počas trvania manželstva.

Dnes je situácia v mnohých prípadoch odlišná od predchádzajúceho stavu. Mnohí občania podnikajú a nadobúdajú počas trvania nielen veci, ale aj rôzne iné hodnoty a práva. Spravidla sa tejto zárobkovej (podnikateľskej) činnosti zúčastňuje iba jeden z manželov. Z podnikateľskej činnosti vyplývajú však pre podnikateľa nielen práva, ale aj povinnosti a podnikateľ znáša celé riziko z podnikania. Je otázne, či sa má na nadobúdaní vecí a práv a na z tohto vyplývajúcom hospodárskom riziku podieľať aj manžel podnikateľa. Preto je nevyhnutné zaviesť taký majetkový režim, ktorý umožní manželom usporiadať si svoje majetkové vzťahy podľa svojich vlastných predstáv. Preto počíta občiansky zákonník predovšetkým s manželskou zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonným usporiadaním majetkových vzťahov v rámci zákonného majetkového spoločenstva. Zákonné majetkové spoločenstvo bude platiť len vtedy, keď nedôjde k uzavretiu manželskej zmluvy.

Zakotví sa zásada, že manželia majú právo usporiadať si vzájomné majetkové vzťahy dohodou - manželskou zmluvou. Ak si manželia svoje majetkové vzťahy neusporiadajú dohodou, bude platiť majetkový režim upravený zákonom - zákonné majetkové spoločenstvo.

5.2. Manželská zmluva. Manželská zmluva je zmluva o dlhodobom usporiadaní vzájomných majetkových vzťahov medzi manželmi.

Manželskú zmluvu možno uzavrieť pri uzavieraní manželstva alebo aj pred uzavretím manželstva, s podmienkou, že sa manželstvo uzavrie. Manželskú zmluvu možno uzavrieť aj počas trvania manželstva, ale potom musí obsahovať ustanovenie, ako sa manželia majetkovo vyporiadali s majetkom, ktorý dovtedy nadobudli v rámci zákonného majetkového spoločenstva. Zákon podrobne upraví, čo všetko má a čo všetko môže obsahovať manželská zmluva.

5.3. Zákonné majetkové spoločenstvo manželov.

Pokiaľ manželia neuzavrú manželskú zmluvu, bude medzi nimi platiť zákonné majetkové spoločenstvo. Tento majetkový režim bude platiť priamo zo zákona, to znamená, že nevyžaduje osobitnú dohodu. Zákonné majetkové spoločenstvo sa bude vzťahovať na všetky vlastnícke , nájomné a iné práva, záväzky a pohľadávky (na celý spoločný majetok), ktorý manželia alebo jeden z nich nadobudnú počas trvania manželstva, pokiaľ nejde o také práva, ktoré podľa zákona nepatria do zákonného majetkového spoločenstva.

Spoločné práva manželov sú taktiež predmetom ich zákonného majetkového spoločenstva.

5.3.1. Súčasťou zákonného majetkového spoločenstva bude aj bezpodielové spoluvlastníctvo k veciam hmotným. Z doterajšej úpravy sa preberie, že do bezpodielového spoluvlastníctva nebudú patriť veci získané dedením, darovaním , veci slúžiaci výlučne osobnej potrebe jedného z manželov, ako aj veci slúžiace výkonu povolania. Čo patrí do bezpodielového spoluvlastníctva upraví zákon v podstate zhodne s doterajším vymedzením.

5.3.2. Popri zákonnom majetkovom spoločenstve počíta teda zákon aj s vecami a právami, ktoré tvoria individuálny majetok manžela, ktorý nadobudne počas trvania manželstva.

Zákonné majetkové spoločenstvo nebude teda úplným majetkovým spoločenstvom, ktoré by sa vzťahovalo na všetky veci a práva, ktoré manželia nadobudli počas trvania manželstva. Zákonné majetkové spoločenstvo manželov je širším spoločenstvom majetkových práv manželov, pretože na rozdiel od teraz platného bezpodielového spoluvlastníctva hmotných vecí, ide tu aj o spoločenstvo nehmotných vecí, záväzkových a iných majetkových práv. Toto je vzhľadom na dnešnú skladbu majetkových práv veľmi dôležité, pretože mnohí občania majú rôzne cenné papiere, akcie, obchodné podiely a dlhopisy a iné.

5.3.3. Upravia sa práva a povinnosti manželov k spoločnému majetku, spôsob užívania spoločného majetku. V súlade s doterajšou úpravou sa umožní každému s manželov vybavovať bežné veci.

5.3.4. Zánik zákonného majetkového spoločenstva sa upraví predovšetkým v súvislosti so zánikom manželstva, ako aj počas trvania manželstva na základe súdneho rozhodnutia, ak sú na to vážne dôvody. Preberie sa doterajšia úprava spôsobov zániku zákonného majetkového spoločenstva jednak počas trvania manželstva a jednak zánikom manželstva.

5.3.5. Zakotvia sa pravidlá pre vyporiadanie zákonného majetkového spoločenstva v podstate podľa zásad, ktoré platia doteraz pre vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva s určitým spresnením.

5.3.6. Zákon bude počítať s možnosťou obnovy zaniknutého zákonného majetkového spoločenstva súdnym rozhodnutím.

5.4. V súvislosti s hospodárením so spoločným majetkom sa v novej úprave odrazí ochrana slabšieho člena manželského páru .Bude mu daná možnosť napr. dovolať sa neplatnosti alebo neúčinnosti zakladacieho aktu (zmluvy, listiny), ak vloží manžel podstatnú časť spoločného majetku do majetku určitej právnickej osoby. Zákon zakotví, že pre záväzok len jedného z manželov, ktorý vznikol z jeho trestného činu alebo protiprávneho konania, alebo pre dlh na výživnom, ktorý je tento manžel povinný poskytovať mimo rodiny bude možné postihnúť spoločný majetok len do výšky, ktorú by predstavoval podiel povinného manžela, keby došlo k zrušeniu a vyporiadaniu spoločného majetku .

5.4.1. Zakotví sa aj ochrana maloletých v tom zmysle, že sa obmedzia dispozície s vecami vo vlastníctve manžela ,ktoré slúžia na uspokojovanie základných potrieb detí.

6. Zánik manželstva

6.1. Manželstvo zanikne smrťou manžela, vyhlásením za mŕtveho a rozvodom. Po úprave jednotlivých spôsobov zániku manželstva budú upravené podmienky rozvodu manželstva.

6.2. Základné podmienky rozvodu manželstva rozhodnutím súdu zostanú tie isté ako boli doteraz upravené v Zákone o rodine. Bude sa vychádzať zo zásady objektívneho hlbokého a trvalého rozvratu manželstva, v dôsledku ktorého manželstvo nemôže plniť svoj účel. Pri skúmaní danosti rozvratu musí súd zohľadniť aj záujem maloletých detí na udržaní manželstva. Okrem týchto základných podmienok sa bude počítať aj s výnimkami, kedy sú podmienky rozvodu sprísnené, alebo kedy sú podmienky stanovené voľnejšie.

6.2.1. Súd nerozvedie manželstvo a zohľadní záujmy toho manžela, ktorý s rozvodom nesúhlasí a ktorý podstatnou mierou nespôsobil rozvrat manželstva. Toto zohľadnenie záujmov jedného manžela, ktorý sa nechce rozviesť, sa nebudú aplikovať vtedy, ak manželia už 3 roky nebudú žiť spolu.

6.2.2. Rozvod sa uľahčí vtedy, ak z ich manželstva nepochádzajú maloleté deti a aspoň rok pred podaním návrhu na rozvod manželstva nežijú spolu. Vtedy sa rozvrat ich vzájomných vzťahov predpokladá. Súd ich môže rozviesť, len keď predložia súdu písomnú dohodu o tom, ako si vyporiadali svoje majetkové spoločenstvo, vrátane dohody o tom, kto bude bývať v ich spoločnom byte, ak bol v spoločnom nájme.

6.2.3. Práva a povinnosti rozvedených rodičov k spoločným maloletým deťom, najmä otázku, u koho budú deti vychovávané a ako sa bude druhý rodič stýkať s dieťaťom, môžu si manželia upraviť dohodou, ktorá podlieha schváleniu súdu. Pokiaľ k dohode nedôjde, alebo pokiaľ súd neschváli ich dohodu, rozhodne o týchto otázkach súd.

6.2.4. Umožňí sa dodatočná nová úprava práv a povinností, ak sa zmenia pomery na strane rodičov alebo dieťaťa.

6.2.5. Zákon upraví právne následky rozvodu manželstva, umožní manželovi, ktorý pri uzavretí manželstva prijal ako spoločné priezvisko druhého manžela, návrat k priezvisku, ktoré mal pred uzavretím manželstva. Je to jeho právo vyplývajúce zo zákona a na to nepotrebuje ani súhlas súdu, ani matričného úradu.

7. Vzťahy medzi rodičmi a deťmi

7.1. Z hľadiska postavenia detí v rodine a postavenia rodičov, pokiaľ ide o ich práva a povinnosti voči maloletým deťom, sa zakotví zásada rovnosti postavenia detí bez ohľadu na okolnosti určenia rodičovstva. Práva a povinnosti maloletých budú upravené v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa. Deti majú rovnaké postavenie bez ohľadu na to, či sa narodili v manželstve alebo nie. Aj rodičia majú rovnaké práva a povinnosti bez ohľadu na to, či sú manželmi alebo nie. Upraví sa výkon rodičovských práv pre prípad, že rodičia nežijú spolu.

7.2. Bude zakotvená povinnosť rodičov poskytnúť dieťaťu čo najúplnejšie informácie o všetkom, čo sa ho týka a umožniť mu tak, aby si samo vytváralo svoj názor. Rodičia budú povinní vypočuť názor dieťaťa v jeho vlastných záležitostiach a podľa možností ho vziať do úvahy pri svojom rozhodovaní, za predpokladu, že je dieťa schopné mať vlastný názor. U dieťaťa staršieho ako dvanásť rokov sa bude predpokladať jeho schopnosť mať vlastný názor na svoju vec vždy.

7.3. Podrobnejšie sa upravia otázky týkajúce sa pomoci dieťaťa v spoločnej domácnosti. Pôjde jednak o pomoc finančnú ako aj fyzickú.

8. Určenie rodičovstva

8.1. Určenie materstva. Vysloví sa zásada, že matkou dieťaťa je vždy žena, ktorá dieťa porodila. Má to svoj význam v súvislosti s prípadnými experimentami o náhradnom materstve alebo mimotelovom oplodnení ženy.

8.2. Určenie otcovstva. Väčšina ustanovení o určení otcovstva bude prevzatá z doterajšej úpravy v Zákone o rodine, pretože sa v praxi osvedčili. Otcovstvo sa určuje na základe troch domnienok otcovstva: ide o domnienku otcovstva manžela matky, otcovstvo určené súhlasným vyhlásením oboch rodičov a otcovstvo určené súdnym rozhodnutím . Druhá a tretia domnienka prichádza do úvahy len vtedy, keď sa dieťa narodilo mimo manželstva, alebo keď domnienka otcovstva manžela matky bola vyvrátená na súde. Otcovstvo určené na základe týchto domnienok možno zaprieť za podmienok ustanovených v zákone. Zapretie otcovstva prichádza do úvahy u prvej a druhej domnienky a o zapretí otcovstva rozhoduje súd. Návrh na zapretie otcovstva treba podať v lehotách ustanovených v zákone. Po uplynutí lehoty mohol doteraz z dôležitých dôvodov podať návrhov generálny prokurátor. Keďže účasť generálneho prokurátora v civilných veciach sa nezhoduje so zásadami, na ktorých je v právnom štáte budované nezávislé súdnictvom, podľa navrhovanej úpravy bude možné rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva po uplynutí zákonom stanovenej lehoty len na návrh dieťaťa . Osobitné zapretie otcovstva pri tretej domnienke neprichádza do úvahy, pretože tu súd rozhoduje o otcovstve a v rámci rozhodovania o tom musí zvážiť aj dôvody, ktoré by prípadne vylučovali otcovstvo.

9. Meno a priezvisko dieťaťa

Úprava týchto otázok bude zhodná s doterajšou úpravou, ktorá sa v praxi osvedčila. Preto to nie je potrebné osobitne zdôvodňovať.

10. Práva a povinnosti rodičov

10.1. Upravia sa jednak všeobecne práva a povinnosti rodičov, jednak jednotlivé stránky obsahu rodičovského vzťahu. Oproti doterajšej úprave bude nová úprava omnoho podrobnejšia. Zakotvia sa všeobecné princípy, na ktorých spočívajú rodičovské práva a povinnosti. Podľa tohto ustanovenia sa majú rodičia o rodičovských právach, ktoré patria obom rodičom, dohodnúť. Ak sa nedohodnú, rozhodne o tom súd. Toto všeobecné ustanovenie poukazuje aj na možnosť pozbavenia alebo obmedzenia rodičovských práv. Dôležité bude nové ustanovenie, podľa ktorého rodičovské práva a povinnosti trvajú do dosiahnutia plnoletosti dieťaťa. Iba vyživovacia povinnosť trvá dovtedy, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť.

10.2. Upraví sa, čo treba rozumieť pod rodičovskou starostlivosťou a čo sa všetko zahrňuje do pojmu starostlivosti o dieťa. Takéto ustanovenia doteraz chýbali. Podobne chýbali doteraz podrobnejšie ustanovenia o rodičovskej výchove, ktoré budú v návrhu zahrnuté.

10.3.Styk rodičov s dieťaťom doteraz nebol podrobnejšie upravený, hoci prostredníctvom práva na styk s dieťaťom sa realizuje všeobecné právo rodiča mať dieťa u seba. Prirodzene toto právo sa môže v plnom rozsahu realizovať, len keď rodičia žijú spolu. Ak táto podmienka chýba, realizuje právo mať dieťa u seba iba rodič, ktorému dieťa bolo zverené do výchovy a druhý rodič iba prostredníctvom súdom vymedzeného styku s dieťaťom.

10.4. Zastupovanie dieťaťa a správa jeho majetku.

Maloleté dieťa nemá úplnú spôsobilosť na právne úkony, preto potrebuje zákonného zástupcu, ktorý by ho zastupoval vo veciach, kde maloletý nemá potrebnú spôsobilosť. Ustanovenie o zastupovaní dieťaťa bude prevzaté z doterajšej úpravy, ktorá sa osvedčila v praxi. Rodičia majú aj spravovať majetok dieťaťa. Doteraz však chýbali konkrétne ustanovenia o ochrane majetku maloletého a o nakladaní z výnosmi majetku .

Návrh počíta s možnosťou ustanovenia kolízneho opatrovníka na správu majetku maloletého pre prípad kolízie majetkových záujmov rodičov a dieťaťa.

K povinnostiam medzi rodičmi a deťmi patrí nesporne aj vzájomná vyživovacia povinnosť. Zákon zaručuje túto vzájomnú vyživovaciu povinnosť v tejto hlave a poukazuje na podrobnú úpravu v príslušnej hlave tejto časti Občianskeho zákonníka.

11. Opatrenia súdu na zabezpečenie výchovy dieťaťa.

Piaty oddiel bude upravovať zodpovednosť rodičov pre prípad neplnenia si povinností voči dieťaťu, čiže ide tu o určité sankčné opatrenia, ktoré majú súdy v záujme dieťaťa použiť v tom prípade, keď si rodičia neplnia svoje rodičovské povinností alebo keď plnenie týchto povinností zanedbávajú. Ide tu o občianskoprávne opatrenia na zabezpečenie výchovy dieťaťa, ktoré urobí súd nielen v prípade porušovania rodičovských povinností, ale aj v prípade, keď dieťa nemá rodičov, alebo rodičia z objektívnych príčin nemôžu plniť svoje rodičovské povinnosti. Medzi tieto výchovné opatrenia patria zverenie dieťaťa do výchovy inej osoby , zverenie dieťaťa do pestúnskej starostlivosti, a ústavná výchova dieťaťa . Súd môže použiť aj iné výchovné opatrenia ako napomenutie, určenie dohľadu, uloženie rôznych obmedzení a nariadenie aj ochranného liečenia v prípade drogovej závislosti dieťaťa. Za opatrenie zamerané na zabezpečenie výchovy dieťaťa sa bude považovať aj obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských práv . Všetky tieto opatrenia zamerané na zabezpečenie výchovy dieťaťa budú v podstate prevzaté z doterajšej úpravy v Zákone o rodine. Iba ustanovenia o pestúnskej starostlivosti budú prevzaté zo Zákona o pestúnskej starostlivosti. Nové bude ustanovenie, ktorého zaradenie vyžaduje dnešná situácia drogovej závislosti niektorých maloletých a ktoré umožňuje súdu za podmienok tam stanovených rozhodnúť o ochrannom liečení maloletého.

12. Osvojenie.

12.1. Samostatná hlava upraví osvojenie, jeho podmienky, druhy a jeho zánik. Osvojenie je prijatie dieťaťa za vlastné na prospech a v záujme dieťaťa, podľa podmienok ustanovených v zákone. Návrh Občianskeho zákonníka nadviaže na doterajšiu právnu úpravu.

12.2. O zverení dieťaťa do starostlivosti osoby, ktorá má záujem na jeho osvojení bude rozhodovať iba súd, čo je v súlade s čl.9 bod prvý Dohovoru o právach dieťaťa a ust. č. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorých je k odlúčeniu detí od rodičov potrebný súhlas súdu. Pre tento účel bude potrebné upraviť osobitné súdne konanie. Bude vymedzená legitimácia na podanie návrhu a bude stanovené, čo má byť k návrhu doložené. Osobitná povaha tohoto konania si vyžiada aj stanovenie lehôt pre vydanie rozhodnutia .

12.3. Pri zvažovaní o osobe, ktorá má záujem na osvojení dieťaťa, bude potrebné starostlivo skúmať jej osobnostné rysy, vlastnosti (vrátane psychických) a nielen jej majetkové dispozície, ako aj jej pohnútky a zámery.

12.4. Anonymitu osvojenia bude namieste skôr potlačovať. Je aj v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa poznať svoj pravý pôvod.

12.5. Výnimočne bude možné osvojiť aj osobu plnoletú. Táto úprava napomôže riešiť situácie, kedy napr. neplnoleté dieťa bolo prijaté do rodiny, ale nebolo osvojené, prípady, kedy by z niekoľkých súrodencov mohli byť osvojené všetky, teda aj plnoleté deti, alebo prípady, kedy osvojiteľ prijíma dieťa svojho manžela, prípadne aj dieťa, ktorého je biologickým rodičom ale nie právnym. Ďalej sa umožní výnimočne riešiť aj také situácie, kedy sa osvojenie javí ako vhodné k poskytnutiu patričnej ochrany právam starej osamelej osoby.

12.5.1. Inštitútu osvojenia plnoletých budú prispôsobené aj procesné predpisy tak, aby súd v týchto prípadoch rozhodoval na základe spoločného návrhu osvojovaného a osvojiteľa.

12.6. V zákone bude tiež výslovne uvedené, že v prípade osvojenia dieťaťa (osoby), ktoré je rodičom, sa vzťahujú právne následky osvojenia aj na jeho dieťa.

13. Poručníctvo a opatrovníctvo.

Zákon o rodine odstránil rozdiel medzi poručníctvom a opatrovníctvom a zaviedol jednotný inštitút opatrovníctvo. Tým sme sa dostali do rozporu s právnymi úpravami týchto otázok v iných krajinách a stratili sme možnosť komunikovať o týchto inštitúciách so zahraničím. Ak dnes aproximujeme náš právny poriadok so západnými právnymi poriadkami, musíme sa zase vrátiť k staronovej inštitúcii poručníctva. Rozdiel medzi poručníkom a opatrovníkom spočíva v tom, že poručník sa stará o maloletého tak, ako jeho rodič, stará sa o jeho výchovu, zastupuje ho a spravuje jeho majetok namiesto jeho rodičov. Poručník má maloletého v priamej výchove vtedy, ak súd takto rozhodne. Inak vykonáva svoju funkciu popri tom, že sa dieťa zverilo do výchovy inej osoby alebo pestúnovi, alebo že sa umiestnilo do ústavnej výchovy. Súd ustanoví maloletému poručníka, ak obaja rodičia maloletého zomreli, boli pozbavení rodičovských práv, alebo nemajú spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu.

Koho možno ustanoviť za poručníka a koho súd ustanoví, upraví zákon podrobne. Zákon upraví podrobnejšie aj práva a povinnosti poručníka a kedy poručníctvo zaniká.

Opatrovníctvo má v podstate celkom iný účel ako poručníctvo.

Opatrovník ustanovený maloletému nemá výchovné poslanie. Jeho činnosť je zameraná predovšetkým na majetkovú sféru, najmä ak dôjde ku kolízii záujmov. Ak dôjde k stretu záujmov medzi záujmami rodičov, prípadne iných zákonných zástupcov a záujmami maloletého dieťaťa, alebo medzi záujmami viacerých detí zastúpených tými istými rodičmi alebo prípadne inými zákonnými zástupcami. Kolízneho opatrovníka ustanoví súd aj pre prípad, že sa dieťa má osvojiť. Napokon kolízneho opatrovníka ustanoví súd aj na správu majetku maloletého, ak ide o zložitú správu a rodič, osvojiteľ alebo poručník to požiada.

Vzhľadom na podstatne užší rozsah práv opatrovníka sú požiadavky čo do osoby opatrovníka menej náročné ako u poručníka.

14. Vyživovacia povinnosť.

Pri zákonnej vyživovacej povinnosti vyplýva vyživovacia povinnosť priamo zo zákona, ktorý upravuje podmienky jej vzniku a rozsah jej poskytovania. Vyživovacej povinnosti osoby povinnej zodpovedá právo na výživné osoby, ktorej toto právo podľa zákona prislúcha . Vyživovacia povinnosť a tomu zodpovedajúce právo majú osobný charakter a vznikajú len medzi osobami ustanovenými v zákone a nie sú prevoditeľné na iné osoby.

Zákon upraví viaceré druhy vyživovacích povinností: vzájomnú vyživovaciu povinnosť rodičov a detí, vyživovaciu povinnosť medzi ostatnými príbuznými, vyživovaciu povinnosť medzi manželmi, vyživovaciu povinnosť medzi rozvedenými manželmi a príspevok na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke.

Medzi viacerými druhmi vyživovacej povinnosti môže vzniknúť kolízia. Pre tento prípad upraví zákon poradie, v ktorom sa majú tieto druhy uplatniť.

Ustanovenia o vyživovacej povinnosti budú prevzaté z doterajšej úpravy, pretože sa celkove uplatnili v praxi. Zmenu a doplnenie vyžaduje však úprava výživného na deti. Súčasná úprava hmotnoprávna, ale aj procesnoprávna je nevyhovujúca. Bude potrebné pri určovaní výšky výživného na deti vo väčšej miere zohľadniť oprávnené potreby dieťaťa. Príkladmo by zákon mal vypočítať, čo všetko treba zahrnúť do výživného a čo vlastne treba rozumieť pod pojmom výživné .

Pokiaľ ide o možnosti a schopnosti povinnej osoby, treba a priori predpokladať, že povinná osoba schopnosti a možnosti má. Výnimku by tvorili prípady, kedy sa vzhľadom na zdravotný stav potvrdený komisionálne /napr. pri invalidite/ hodnoverne preukáže, že povinný subjekt nie je objektívne schopný pokryť oprávnené potreby vyživovaného dieťaťa. Dieťa má zo zákona právo na výživu, a to rovnako od rodiča, ktorý s matkou dieťaťa nežije.

Prísnejšie by sa malo postihovať vyhýbanie sa plneniu vyživovacej povinnosti aj z hľadiska trestného práva. Prísne by sa mal posudzovať každý, hoc aj jeden prípad zatajenia príjmu, ktorý by mohol mať vplyv na vyživovaciu povinnosť povinnej osoby. Celá filozofia okolo určovania výšky výživného by sa mala obrátiť v prospech dieťaťa a do horšej situácie treba postaviť povinnú osobu, ktorá jednoducho musí, aj keď na úkor svojho minima, zabezpečiť výživu dieťaťa.

Zákon počíta aj so zmenou úpravy rozsahu výživného, a to najmä v súvislosti s percentom inflácie a s trendom vo zvyšovaní priemerných príjmov.

Je nevyhnutné upraviť aj procesné predpisy tak, aby konanie o určenie a vymáhanie výživného bolo rýchlejšie.

 

Š t v r t á  č a s ť :

V e c n é  p r á v o

1. Štvrtá časť o vecnom práve obsahuje oproti pôvodnému zneniu tejto časti v Občianskom zákonníku z roku 1964 mnohé podstatné zmeny. Pôvodný text Občianskeho zákonníka vychádzal z diferenciácie vlastníckych práv, z preferencie tzv. socialistického vlastníctva a iba z okrajovej úpravy vlastníckeho práva. Aj ostatné vecné práva ako vecné bremená a záložné práva boli v pôvodnom znení Občianskeho zákonníka veľmi obmedzované. Dve novely Občianskeho zákonníka, najmä však novela z roku 1991 (zákon č. 509/1991 Zb.), ktorá bola prijatá už po nežnej revolúcii odstránila tieto nedostatky a zaviedla jednotný režim vlastníckeho práva a rozšírila možnosti zriadenia vecných bremien a záložných práv na úroveň obvyklú vo vyspelých demokratických krajinách.

Návrh nového Občianskeho zákonníka vychádza už z týchto zmien, spresňuje tieto zmeny a prispôsobuje ich najmä novým podmienkam, vytvoreným v evidencii nehnuteľností v súvislosti s prijatím zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“). Podstatnú zmenu prinesie návrh nového Občianskeho zákonníka v úprave vzájomného vzťahu medzi vlastníckym právom k pozemku a vlastníckym právom k stavbe postavenej na pozemku. V podmienkach tzv. socialistického zriadenia nebolo želateľné, aby sa rozšíril počet súkromných vlastníkov pozemkov, a preto sa v právnej úprave preferovalo to, aby pozemkové vlastníctvo bolo oddelené od vlastníckeho práva k stavbám. Napr. jednotné roľnícke družstvá a štátne majetky mohli stavať na združenej pôde a stavby boli ich vlastníctvom, hoci neboli vlastníkmi pozemkov. Iné socialistické organizácie mohli stavať na pozemkoch v štátnom vlastníctve na základe inštitútu tzv. trvalého užívania. Žiaľ, v praxi sa tento inštitút nezriaďoval podľa podmienok stanovených v zákone, čo malo za následok, že najmä pri výstavbe družstevných domov vlastnícke pomery k pozemkom, na ktorých sú domy postavené dodnes nie sú usporiadané. Návrh Občianskeho zákonníka sa snaží tieto nedostatky z minulosti riešiť určitým ustanovením v rámci záverečných a prechodných ustanovení.

Občania takisto nemali možnosť získať pozemok od štátu do vlastníctva, aby mohli stavať rodinné domčeky alebo iné stavebné objekty. Za tým účelom bol vytvorený inštitút osobného užívania pozemkov, ktorý takisto vychádzal z princípu oddelenosti vlastníckeho práva k pozemku a stavbe. Tento nedostatok v týchto prípadoch odstránila už novela k Občianskemu zákonníku z roku 1991 (zák. č. 509/1991 Zb.), ktorý vo svojich záverečných a prechodných ustanoveniach umožnil transformáciu bývalého osobného užívania na vlastnícke právo v tých prípadoch, v ktorých v čase nadobudnutia novely Občianskeho zákonníka (k 1. 1. 1992) občan mal právoplatne zriadené právo osobného užívania. Nová úprava prirodzene nemôže odstrániť všetky nedostatky, ku ktorým došlo v tejto oblasti v minulosti, môže však zabezpečiť pre budúcnosť, aby tu bola jednota vlastníckeho práva k pozemku a k stavbe v súlade s rímskoprávnou zásadou "superficies solo cedit", ktorá sa rešpektuje vo všetkých západných úpravách. Oddelenosť vlastníckeho práva k stavbe od vlastníckeho práva k pozemkom bude prípustná len výnimočne, a to na základe osobitného inštitútu práva stavby, ktoré bolo u nás známe do roku 1964. Tým sa zavedie prehľadnosť vo vlastníckych vzťahoch k stavbám a odstráni sa neprehľadnosť doterajších vlastníckych vzťahov k stavebným pozemkom. Pri úprave záložných práv vychádza návrh záložných práv najmä k hnuteľným veciam z návrhu vypracovaného Európskou bankou pre obnovu a rozvoj a investície, ktorý ovplyvnil aj najnovšiu prax týchto otázok v krajinách EÚ a z pripravovanej novej právnej úpravy záložného práva v SR.

2. Zákon spresní vymedzenie a definovanie pojmu a predmetu vlastníckeho práva oproti doterajšej právnej úprave, ktorá takéto ustanovenia neobsahovala. O spresnenie predmetu vlastníckeho práva ide najmä pokiaľ ide o hmotné predmety, o chovné zvieratá a o zvieratá žijúce voľne v prírode.

2.1. V súlade s ustanovením Ústavy zákon zakotví, ktoré veci môžu byť iba vo vlastníctve štátu, obcí alebo niektorých inštitúcií podľa podmienok stanovených v zákone. Vymedzí sa aj tzv. verejné vlastníctvo k veciam, ktoré sú určené pre všetkých (napr. komunikácie, verejné osvetlenie, vodné toky a nádrže).

3. Práva a povinnosti, ktoré tvoria obsah vlastníckeho práva, budú prevzaté z doterajšej právnej úpravy, ktorá sa v praxi osvedčila. Nové bude iba ustanovenie, podľa ktorého vlastnícke právo možno obmedziť len zákonom alebo úradným rozhodnutím vydaným na základe zákona a v jeho medziach. K obmedzeniam vlastníckeho práva patrí aj vyvlastnenie, ktoré je možné len za podmienok stanovených v zákone. O vyvlastnení rozhoduje súd, prípadne iný zákonom splnomocnený orgán a musí byť vždy za úhradu, ktorej splatnosť sa priamo uvedie v zákone.

4. Kataster nehnuteľností. Táto úprava reaguje na nový spôsob evidencie nehnuteľností a práv na nich viaznucich, ktorý platí podľa katastrálneho zákona. Návrh Občianskeho zákonníka rešpektuje tieto princípy Katastrálneho zákona aj v ďalších ustanoveniach o nadobúdaní a zániku vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam. Kataster sa charakterizuje ako verejný a každý má právo robiť si z neho výpisy ,odpisy alebo náčrty. Vchádza sa z toho, že údaje v katastri sú hodnoverné a záväzné, pokiaľ sa nepreukáže opak. Touto úpravou sa viac skĺbi súkromnoprávna a verejnoprávna stránka nadobúdania a straty vlastníckeho práva.

5. Nadobúdanie vlastníckeho práva. Zákon upravuje viaceré spôsoby a dôvody nadobúdania vlastníckeho práva a ich právne následky (zmluvou, dedením, rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, vydržaním, spracovaním, prírastkom, príklepom licitátora, k veciam nikoho, k veciam strateným).

5.1. Najrozšírenejším spôsobom je nadobúdanie vlastníckeho práva zmluvou. U tohto spôsobu sa zachováva rozdiel medzi nadobudnutím vlastníckeho práva k hnuteľným veciam a k nehnuteľným veciam. Hnuteľné veci sa nadobúdajú zásadne odovzdaním vecí, ak nie je právnym predpisom ustanovené inak, alebo ak nie je stranami dohodnuté inak (napr. pri odovzdaní vecí s výhradou vlastníctva). Osobitne je upravený spôsob nadobudnutia veci v samoobsluhách, ktorý doteraz výslovne upravený nebol.

Pri nadobúdaní vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam nastáva prevod v súlade s ustanoveniami katastrálneho zákona a to momentom zápisu vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti. Podmienky začatia konania o povolení vkladu upravuje Katastrálny zákon. Keďže katastrálny zákon neupravuje otázku, dokedy má prevodca predložiť návrh na začatie konania o povolení vkladu vlastníckeho práva a prevodca môže túto povinnosť odkladať, je potrebné túto jeho povinnosť viazať na určitú lehotu. Navrhovaná 30-dňová lehota je primeraná na splnenie podmienok vyžadovaných Katastrálnym zákonom na podanie návrhu na začatie konania.

5.2. Pri nadobudnutí vlastníckeho práva rozhodnutím súdu alebo rozhodnutím iného štátneho orgánu a pri nadobudnutí vlastníckeho práva dedením, príklepom licitátora na verejnej dražbe a vydržaním návrh rešpektuje ustanovenia Katastrálneho zákona, podľa ktorého tieto spôsoby nadobúdania vlastníckeho práva sa do katastra nehnuteľností zapisujú záznamom. Záznam nemá konštitutívny význam ako vklad vlastníckeho práva.

5.3. Právna úprava o nadobudnutí vlastníckeho práva spracovaním veci vychádza z doterajšej právnej úpravy, ktorá sa však spresňuje.

5.4. V súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva prírastkom sa upraví základná otázka vzťahu vlastníckeho práva k pozemku k vlastníckeho práva k stavbe. Už vo všeobecnej časti sa rozviedlo, prečo nová úprava zásadne nepočíta s oddelenosťou vlastníckeho práva pozemku a stavby. Vzhľadom na tam uvedené dôvody je logické, že platí zásada, že stavba je súčasťou pozemku a len výnimočne bude stavba vo vlastníctve inej osoby ako vlastnícke právo k pozemku, ak tak zákon alebo zmluva ustanovuje. Návrh počíta s tým, že okrem zákonných výnimiek bude možné nadobudnúť samostatné vlastnícke právo ku stavbe len na základe práva stavby .

5.5. Nadobudnutie vlastníckeho práva k veciam nikoho a k strateným veciam nadväzuje na doterajšiu úpravu, ktorá sa v praxi osvedčila. Navrhuje sa, aby opustené veci pripadli obci.

6. Právne následky nadobudnutia vlastníckeho práva. Bude zakotvená dôležitá zásada, že vlastnícke právo možno nadobudnúť iba od vlastníka. Iba výnimočne možno vlastnícke právo nadobudnúť aj od nevlastníka. Pôjde o prípady, kedy bol nadobúdateľ dobromyseľný a vec nadobudol za odplatu napr. od nepravého dediča ,ktorému bolo dedičstvo právoplatne k tejto veci potvrdené, alebo ak vec nadobudol na verejnej dražbe a rozhodnutím štátneho orgánu, bez ohľadu na to, či vlastnícke právo predchádzajúceho vlastníka zaniklo.

7. Strata vlastníckeho práva. Spôsoby straty vlastníckeho práva budú temer zhodné s tými, na základe ktorých sa vlastnícke právo nadobúda, nakoľko tam dochádza najčastejšie aj k strate. Osobitne sa však zakotví strata vlastníckeho práva v dôsledku zániku predmetu vlastníckeho práva.

8. Spoluvlastníctvo. Aj nový Občiansky zákonník počíta s dvoma druhmi spoluvlastníctva, a to s podielovým spoluvlastníctvom a bezpodielovým spoluvlastníctvom. Vzhľadom na to, že bezpodielové spoluvlastníctvo sa vyskytuje len medzi manželmi, odkazuje tu Občiansky zákonník na ustanovenia v tretej časti Zákona o rodinnom práve, ktoré tento druh spoluvlastníctva upravujú v rámci ustanovení o manželskej zmluve alebo v rámci zákonného majetkového spoločenstva.

8.1. Základné ustanovenia o podielovom spoluvlastníctve budú prevzaté z doterajšej právnej úpravy podielového spoluvlastníctva, ktorá sa v praxi osvedčila, a preto ich netreba osobitne zdôvodňovať. V týchto ustanoveniach sa upravuje vznik, obsah a zrušenie, resp. zánik podielového spoluvlastníctva. Niektoré ustanovenia sa však formulačne spresnia.

8.2. Pridružené spoluvlastníctvo. Ustanovenia o tzv. pridruženom podielovom spoluvlastníctve budú v úprave Občianskeho zákonníka nové. Jednotlivé prípady pridruženého spoluvlastníctva sa vytvorili v občianskoprávnej praxi ako osobitné prípady spoluvlastníctva, ktoré sú spojené a majú svoj základ v existencii individuálneho vlastníckeho práva k určitej veci. Pridružené (vedľajšie)spoluvlastníctvo je vo svojej existencii závislé na vlastníckom práve k určitej (hlavnej) veci a prevod spoluvlastníckeho podielu veci, ktorá je v pridruženom spoluvlastníctve, bude zásadne možnej iba v súvislosti s prevodom veci, ku ktorej patrí.

8.2.1. Najrozšírenejšie z týchto pridružených spoluvlastníctiev je spoluvlastníctvo k spoločným častiam domu a pozemku, pokiaľ sú jednotlivé byty v dome v individuálnom vlastníckom práve vlastníkov bytov. Toto pridružené spoluvlastníctvo bolo zavedené zákonom o vlastníctve bytov. Toto pridružené spoluvlastníctvo sa vzťahuje nielen na spojitosť tohto spoluvlastníctva s vlastníckym právom bytov, ale aj s vlastníckym právom nebytových priestorov. Pridružené spoluvlastníctvo k spoločným dvorom je inštitúciou typickou pre vývoj spoluvlastníckych vzťahov v niektorých slovenských dedinách, kde mnohé stavby na vidieku sú tak postavené, že v jednom dome je za sebou viacero bytov, ktoré majú spoločný dvor v spoločnom vlastníctve. Pridružené spoluvlastníctvo v záhradkárskych a chatových osadách k spoločným zariadeniam v týchto osadách sa vytvorilo v praxi a vyžaduje si osobitnú úpravu. V súvislosti so stavaním spoločných garáží, či už v radovej zástavbe, alebo vo viacpodlažných stavbách vznikla tiež potreba zriadenia spoluvlastníctva k rôznym spoločným zariadeniam týchto spoločných stavieb. Navrhovaná úprava sa snaží riešiť problémy, ktoré v tejto súvislosti v oblasti spoluvlastníckych vzťahov vznikajú.

8.3. Určí sa spôsob stanovenia veľkosti spoluvlastníckeho podielu pridruženého spoluvlastníctva. O spôsobe prevádzky, údržby a opravy vecí, ku ktorým je zriadené pridružené spoluvlastníctvo budú rozhodovať spoluvlastníci nadpolovičnou väčšinou hlasov s tým, že napríklad každý vlastník bytu alebo nebytového priestoru bude mať jeden hlas.

9. Držba. Doterajšia právna úprava obsahuje základné ustanovenia o držbe a o vydržaní. Tieto ustanovenia sú však veľmi všeobecné a stručné. Preto vznikali najmä problémy pri posudzovaní splnenia podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva. Nová úprava preberá síce základné ustanovenia doterajšej úpravy, ale spresňuje ich tak, aby v budúcnosti nedochádzalo k problémom pri ich aplikácii. V rámci tohto spresnenia sa upravuje najmä nadobudnutie držby , pojem držiteľa, pojem oprávnenej držby, ochrana držby, práva a povinnosti oprávneného držiteľa. Osobitne bude upravená aj tzv. neoprávnená držba, v súvislosti s ktorou sú vymedzené aj práva a povinnosti neoprávneného držiteľa. Návrh Občianskeho zákonníka výslovne upraví aj otázku držby vecného práva, ktorá je taktiež predpokladom nadobudnutia vecného práva k cudzím veciam na základe vydržania. V doterajšej praxi boli v súvislosti s vymedzením pojmu držiteľ problémy s vymedzením odlišnosti držiteľa od tzv. odvodeného držiteľa, ktorý svoje právo držby odvodzuje od vlastníka a držal vec z jeho vôle. Zákon by mal vylúčiť tieto pochybnosti, pretože vymedzuje pojem tzv. odvodeného držiteľa, ktorý vydržaním nemôže nadobudnúť vlastnícke právo k veci, ktorú má v odvodenej držbe.

10. Vecné práva k cudzím veciam. Vymedzí sa pojem vecných práv k cudzím veciam. Doterajšia právna úprava takéto všeobecné vymedzenie neobsahovala, pretože nebola týmto vecným právam veľmi naklonená a skôr ich obmedzovala. Obmedzené boli najmä záložné práva, ktoré podľa pôvodného znenia Občianskeho zákonníka mohli vznikať len zo zákona. V trhovom hospodárstve pripadajú záložnému právu značné úlohy pri zabezpečovaní záväzkov, a preto je aj nevyhnutná podrobnejšia úprava záložného práva. So zmenou koncepcie vzťahu vlastníckeho práva k pozemku a k vlastníckemu právu stavby, ktorá predpokladá jednotu týchto vlastníckych vzťahov, o ktorej bola reč už na viacerých miestach, súvisí otázka výnimočného oddelenia týchto dvoch vlastníckych práv prostredníctvom nového inštitútu tzv. práva stavby.

10.1. Právo stavby. Prvý československý Občiansky zákonník z roku 1950 mal síce ešte ustanovenia o práve stavby (§ 155 - 165), ale tieto ustanovenia sa v praxi neuplatnili, pretože zo zákona mali už vtedy socialistické právnické osoby právo zriadiť a mať vlastnú stavbu na pozemku, ktorý im bol odovzdaný do trvalého užívania (§ 158). V lehote platnosti tohto Občianskeho zákonníka občania len výnimočne stavali a pokiaľ aj stavali, stavali na pozemkoch, ku ktorému mali vlastnícke právo, takže nebolo potrebné zriadiť právo stavby ako predpoklad vzniku samostatného vlastníckeho práva k stavbe, oddeleného od vlastníckeho práva k pozemkom.

Nový Občiansky zákonník sa snaží tento neprehľadný stav odstrániť. Pre budúcnosť bude možné zriadiť samostatné vlastnícke právo k stavbe, oddelené od vlastníckeho práva pozemku len na základe osobitného zákonného ustanovenia, inak len na základe práva stavby . Pojem práva stavby ako osobitného vecného práva spojeného bytostne so stavbou zákon presne vymedzí a umožní jeho prevod na iné osoby v súvislosti s prevodom stavby.

10.2. Na vznik práva stavby sa vyžaduje písomná zmluva, pokiaľ právo stavby nevzniká priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo iného štátneho orgánu. V súlade s ustanoveniami Katastrálneho zákona zákon ustanoví, kedy sa vyžaduje vklad práva stavby do katastra nehnuteľnosti a kedy sa vznik iba zaznamenáva. Zriadenie práva stavby, je viazané na určité podmienky čo do obsahu, trvania a odplatnosti, resp. bezodplatnosti a zákon tiež ustanoví, kedy právo stavby nemožno zriadiť (vtedy ak na pozemku viaznu také bremená, ktoré sa priečia účelu práva stavby). Ďalšou podmienkou zriadenia práva stavby bude to, že môže byť zriadenie stavby časovo podmienené s tým, že pokiaľ sa to nedodrží, má vlastník pozemku možnosť odstúpiť od zmluvy.

10.3. Zákon podrobne stanoví práva a povinnosti vyplývajúce pre oprávneného z práva zo stavby.

10.4. Právo stavby môže zaniknúť obdobným spôsobom ako vzniká, t.j. zo zákona, rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu, alebo zmluvou. Aj tu sa zohľadnia ustanovenia Katastrálneho zákona o vklade a o zázname. Zánik má rozdielne následky podľa toho, či právo stavby bolo zriadené ako osobné právo oprávneného, alebo ako vecné právo bez ohľadu na oprávnenú osobu v čase jeho zriadenia. Právu stavby zodpovedá vždy povinnosť vlastníka pozemku znášať existenciu práva stavby spojeného s obmedzením vlastníckeho práva k pozemku. Predaj pozemku alebo stavby vo verejnej dražbe má preto vplyv ako na samotné právo stavby, tak aj na vlastnícke právo k pozemku.

11. Vecné bremená a z nich vyplývajúce vecné práva patria tak isto do kategórie vecných práv k cudzím veciam, ktoré sú najmä zásluhou dvoch noviel k Občianskemu zákonníku dosť podrobne a vyhovujúco právne upravené. Preto je možné doterajšiu právnu úpravu bez väčších zmien prevziať. V praxi sa totiž doteraz platné ustanovenia osvedčili. Iba niektoré veci treba doplniť, najmä tam, kde pri výklade vznikli určité pochybnosti, resp. tam, kde zmeny boli nevyhnutné v súvislosti so zmenami vzniku vecných práv podľa Katastrálneho zákona.

11.1. Pri pojmovom vymedzení návrh Občianskeho zákonníka vychádza z toho, že vecné bremeno predstavuje určitý právny vzťah medzi vlastníkom pozemku, ktorý je vecným bremenom obmedzený a oprávneným z práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Kým obmedzenie vlastníctva vecným bremenom zaťažuje každého vlastníka obmedzeného pozemku, teda nielen toho, kto je vlastníkom pozemku v čase zriadenia vecného bremena, ale aj každého jeho právneho nástupcu, môže byť vecné právo zodpovedajúce vecnému bremenu viazané buď na určitú osobu (tzv. osobné vecné práva zodpovedajúce vecnému bremenu), alebo môže byť viazané na vlastnícke právo k určitému pozemku (tzv. vecné právo zodpovedajúce vecnému bremenu viazané na vlastnícke právo k určitému pozemku). V prvom prípade vecné právo zodpovedajúce vecnému bremenu nie je prevoditeľné na inú osobu a neprechádza ani dedením na dediča oprávnenej osoby. Zaniká najneskoršie smrťou (zánikom oprávnenej osoby), pokiaľ nezaniká skôr v prípade, že bolo časovo obmedzené. V druhom prípade je vecné právo spojené s vlastníckym právom k určitému pozemku a prechádza na nadobúdateľa pozemku v prípade zmluvného prevodu alebo prechodu vlastníckeho práva k pozemku (napr. pri dedení).

11.2.Ustanovenia o vzniku vecných bremien rešpektujú podmienky vzniku týchto vecných práv upravené v Katastrálnom zákone. Aj tu sa rozlišuje, či vecné bremeno a vecné právo zodpovedajúce vecnému bremenu sa zriaďuje zmluvou, alebo či vzniklo z inej právnej skutočnosti, zo zákona, súdnym rozhodnutím alebo rozhodnutím iného štátneho orgánu. Kým v prvom prípade sa vyžaduje ako podmienka vzniku vklad do katastra nehnuteľností, v druhom prípade sa vznik iba zaznamenáva v katastri. Ten istý rozdiel medzi vkladom a záznamom rešpektuje návrh aj pri zániku vecných bremien.

11.3. Zmluvou môže vecné bremeno zriadiť len vlastník pozemku, iná oprávnená osoba iba na základe zákona. Pokiaľ je pozemok v spoluvlastníctve viacerých osôb, môžu vecné bremeno zriadiť len spoluvlastníci spoločnou dohodou. Vecné bremeno možno zriadiť odplatne alebo bezodplatne, v prípade pochybností platí domnienka bezodplatnosti .

11.4. Obsah vecných bremien je vymedzený v súlade s účelom tohoto inštitútu. K právam zodpovedajúcim vecným bremenám patrí najmä právo oprieť stavbu o cudziu stavbu, právo umiestniť stavbu na cudzej stavbe, právo používať cudzí pozemok, právo brať úžitky z užívanej veci, právo brať vodu zo studne, právo prechodu alebo prejazdu cez cudzí pozemok a pod.

Osobitne sú práva zodpovedajúce vecnému bremenu upravené pre prípad práva užívania a práva požívania.

11.5. Zánik vecných bremien a vecných práv zodpovedajúcich vecným bremenám je upravený podľa doteraz platného právneho stavu s rozdielom, že sa pri zániku uplatňuje vplyv podmienok stanovených pre zánik v Katastrálnom zákone. V tejto súvislosti je dôležité aj nové ustanovenie, podľa ktorého samotným splynutím vlastníka nehnuteľnosti zaťaženej vecným bremenom s vlastníkom nehnuteľnosti, s ktorým je spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu, vecné bremeno nezaniká, pretože k zániku vecného bremena je potrebný aj vklad zániku do katastra nehnuteľností.

12. Záložné právo patrí k dôležitým zabezpečovacím prostriedkom na zabezpečenie pohľadávok. Tu bude prevzatá nová úprava, ktorá sa prijme v rámci novelizácie Občianskeho zákonníka. Umožní sa zriadiť záložné právo k hnuteľným veciam bez povinnosti odovzdať predmet zálohu (tzv. neposesórne záložné právo). Zriadi sa register záložných práv k hnuteľným veciam.

13. Zádržné právo. Zádržné právo slúži tiež na zabezpečenie určitej pohľadávky, ktorú má osoba oprávnená zo zádržného práva voči dlžníkovi, ktorý je spravidla vlastníkom zadržanej veci. Zádržné právo plní predovšetkým zabezpečovaciu funkciu. Ustanovenia o zádržnom práve budú po určitom spresnení prevzaté z doterajšej právnej úpravy, ktorá sa v praxi osvedčila.

 

P i a t a  č a s ť

ZÁVÄZKOVÉ PRÁVO

 

Všeobecné ustanovenia.

1. Záväzkové právo bude v návrhu Občianskeho zákonníka rozdelené do troch hláv: na všeobecné ustanovenia, na osobitnú hlavu, v ktorej sú upravené jednotlivé záväzkovoprávne zmluvné typy a hlava o občianskoprávnej zodpovednosti, v ktorej sú upravené záväzkovoprávne vzťahy z porušenia právnych povinností (zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie).

Ujednotenie všeobecnej časti záväzkového práva nenaráža na väčšie ťažkosti, pretože zásady úpravy sú v doteraz platnom Občianskom zákonníku a v Obchodnom zákonníku skoro rovnaké alebo aspoň podobné. Išlo o úpravy, ktoré sa v praxi osvedčili, a preto bolo možné prevažnú väčšinu ustanovení prevziať bez podstatných zmien. Tam, kde boli v niektorých čiastkových otázkach určité rozdiely v právnej úprave, návrh Občianskeho zákonníka prevzal tú úpravu, ktorá bola presnejšia, podrobnejšia a priliehavejšia. Nové ustanovenia boli pridané len tam, kde doterajšia právna úprava bola príliš stručná, v dôsledku čoho zostali niektoré otázky otvorené a neupravené.

2. Zmluvy

Na zmluvy platia všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch. Tam, kde táto hlava o zmluvách má osobitné ustanovenia, má použitie týchto ustanovení prednosť pred všeobecnými ustanoveniami o právnych úkonoch. Všeobecná úprava o zmluvách neupravuje všetky stránky zmlúv, ale obmedzujú sa na úpravu dvoch otázok, a to na vznik zmluvy a na možnosti odstúpenia od zmluvy. Obsahové náležitosti zmluvy sú totiž upravené v rámci úpravy jednotlivých zmluvných typov a tam, kde ide o atypickú zmluvu, závisia konkrétne obsahové náležitosti priamo od vôle strán.

2.1 Zákon upraví uzavretie zmluvy podstatne podrobnejšie, než tomu bolo v doteraz platnom Občianskom zákonníku. Tieto ustanovenia budú totiž platiť aj u jednotlivých druhov zmlúv, ktoré boli doteraz upravené v Obchodnom zákonníku. Keďže uzavieranie zmlúv, v oblasti obchodného styku je zložitejšie ako u bežných občianskoprávnych zmlúv musí byť aj spôsob uzavierania zmlúv upravený podrobnejšie ako doteraz. Mnohé ustanovenia budú prevzaté z doteraz platného Obchodného zákonníka.

2.2. Pri úprave sa bude vychádzať zo zmluvnej voľnosti pri voľbe typu a obsahu zmluvy. Zmluvné strany majú možnosť voliť si hociktorý zmluvný typ upravený v zákone (tzv. pomenované zmluvy). Zmluvné strany môžu aj kombinovať rôzne pomenované zmluvy (tzv. kombinované zmluvy). Napokon zmluvné strany môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá v tomto zákone nie je výslovne upravená (tzv. nepomenovanú zmluvu). Takáto zmluva nesmie však odporovať obsahu a účelu zákona. Táto konštrukcia platila aj doteraz ako v Občianskom, tak aj v Obchodnom zákonníku.

2.3. Umožní sa použiť odkazy na všeobecné obchodné podmienky platné v určitej oblasti obchodného styku alebo na obchodné podmienky vypracované predávajúcim, alebo poskytovateľom služby. V záujme ochrany spotrebiteľa tu platí, že tieto podmienky sú pre zmluvné strany záväzné, len keď sú im známe alebo keď sú priložené k zmluve.

2.4. Každá zmluva pozostáva z dvoch jednostranných adresovaných právnych úkonov, z návrhu na uzavretie zmluvy a z prijatia návrhu. Medzi oboma prejavmi vôle musí byť konsenzus. Niekedy sa vyžaduje k účinnosti zmluvy aj súhlas určitého štátneho orgánu.

Z doterajšej úpravy budú prevzaté ustanovenia o možnosti odvolania návrhu, jeho zrušenia a zániku, ktoré sa osvedčili.

Zakotvia sa podmienky a následky prijatia návrhu v podstate tak isto podľa doterajšej úpravy, ktorá sa osvedčila.

Čiastočne nová bude úprava o forme zmlúv. Zakotví sa zásada, že všetky zmluvy, predmetom ktorých je nehnuteľnosť musia mať písomnú formu. Zakotví sa tiež, v ktorých prípadoch sa vyžaduje, aby obidva prejavy vôle boli na tej istej listine.

2.5. V Občianskom zákonníku bude viacero ustanovení, ktoré pripustia odstúpenie od zmluvy. Právo odstúpiť od zmluvy môže byť dohodnuté aj v samotnej zmluve.

Zákon podrobnejšie upraví všeobecné právne následky odstúpenia od zmluvy osobitne aj pre prípady odstúpenia od zmluvy, na základe ktorej sa zapísalo vlastnícke právo alebo iné právo týkajúce sa nehnuteľnosti.

2.6. Občiansky zákonník pripustí uzavretie zmluvy aj na prospech tretej osoby. Upravia sa všeobecné náležitosti pre vznik a následky takejto zmluvy. Okrem tohto všeobecného ustanovenia, ktoré bude prevzaté z doterajšej úpravy, zákon pri niektorých zmluvách zakotví aj osobitné ustanovenia o možnosti uzavretia zmluvy na prospech tretej osoby (napr. pri poistných zmluvách).

2.7. Osobitne sa upravia podmienky tzv. verejného návrhu na uzavretie zmluvy. Tu ide o prejav vôle, ktorým sa navrhovateľ neobracia s návrhom na určitú konkrétnu osobu, ale na neurčitý počet záujemcov. Prijatie takého návrhu musí byť upravené odlišne ako prijatie návrhu adresovaného konkrétnej osobe. Verejný návrh na uzavretie zmluvy sa vyskytuje najmä v obchodnom styku. Preto aj budú všetky ustanovenia o tomto prevzaté z Obchodného zákonníka, kde sa osvedčili.

2.8. Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy bola doteraz upravená aj v Obchodnom zákonníku, odkiaľ sa aj preberú príslušné ustanovenia. Občiansky zákonník mal ustanovenia o uzavretí budúcej zmluvy (pactum de contrahendo) iba veľmi stručné.

Táto úprava sa bude môcť aplikovať na všetky zmluvy upravené Občianskym zákonníkom, na kombinované zmluvy a aj na nepomenované zmluvy.

2.9. Dohoda. Zákon zakotví dohodu a odlíši ju od zmluvy. Dohoda je taký dvojstranný právny vzťah medzi jej účastníkmi, ktorého obsahom sú iba tie práva a povinnosti, ktoré účastníci medzi sebou výslovne dohodli, s ktorými obe strany súhlasili. Vyjadruje vždy konsenzus ohľadne všetkých dohodnutých práv a povinností, ich zmien či právnych následkov. Zmluva na rozdiel od dohody spravidla zakladá záväzkovoprávny vzťah, ktorého obsahom sú aj také práva a povinnosti, ktoré vyplývajú pre jej účastníkov aj priamo zo zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu. Dohodou je možné meniť dispozitívne ustanovenia zakotvujúce práva a povinnosti vyplývajúce pre určitý zmluvný vzťah priamo zo zákona.

3. Záväzkovoprávny vzťah. Vymedzí sa pojem záväzkovoprávneho vzťahu a jednotlivé druhy záväzkov podľa toho, či vznikajú zo zmlúv, z protiprávnych úkonov alebo z iných právnych skutočností. Tieto ustanovenia budú prevzaté z doteraz platných zákonníkov.

4. Obsah záväzkovoprávneho vzťahu. Aj táto úprava vychádza z doterajšej úpravy o obsahu záväzku. Pokiaľ ide o vzťah záväzku k dôvodu, z ktorého záväzok vznikol, nebráni platnosti záväzku, ak nie je vyjadrený dôvod, na základe ktorého je dlžník povinný plniť. Upravia sa určité zásady pre prípad, že niektoré otázky nie sú v zmluve podrobne upravené.

5. Spoločné záväzky. Upravia sa solidárne záväzky, solidárne pohľadávky a nedielne záväzky a nedielne pohľadávky. Medzi týmito druhmi treba rozlišovať, ak je na strane veriteľa alebo dlžníka viac subjektov. Ustanovenia budú prevzaté z doterajšej úpravy, ktorá sa osvedčila.

6. Zmeny v osobe veriteľa a v osobe dlžníka. V tejto hlave sa prevezmú z doterajšej úpravy ustanovenia o postúpení pohľadávky a o prevzatí dlhu. Na rozdiel od doterajšej úpravy sa kogentne zakotví, že spolu s postúpenou pohľadávkou prechádza na postupníka aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Novými budú aj ustanovenia o postúpení pohľadávky zo zákona (zákonná cessia) a o prevzatí dlhu zo zákona (zákonná intercessia). Občiansky zákonník počíta na viacerých miestach s postúpením pohľadávky, resp. s prevzatím dlhu priamo zo zákona (napr. pri poistení), všeobecná úprava však chýbala. Z doterajšej úpravy boli bez zmien prevzaté aj ustanovenia o pristúpení k dlhu, ustanovenia o poukážke , ako aj ustanovenia o poukážke na cenné papiere.

7. Zmeny v obsahu záväzkovoprávneho vzťahu. Doterajšia právna úprava dôsledne nerozlišovala medzi zmenami v obsahu záväzkov dohodou strán a zmenami v obsahu záväzkov v dôsledku porušenia záväzkových povinností. Nová úprava tento rozdiel zvýrazňuje a upravuje zmeny v obsahu záväzkov v dôsledku porušenia záväzkových povinností a pomenúva ich zodpovednostnými povinnosťami. Medzi tieto zodpovednostné povinnosti zaraďuje povinnosti pri omeškaní dlžníka alebo veriteľa, zodpovednosť za vady a zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením záväzkových povinností. Tieto zodpovednostné povinnosti budú podrobnejšie upravené jednak v tejto časti a jednak v časti o zodpovednosti za škodu.

8. Následky porušenia záväzkových povinností.

8.1 V rámci týchto ustanovení návrh Občianskeho zákonníka upraví predovšetkým omeškanie dlžníka. Táto úprava bude prevzatá z doteraz platného Občianskeho zákonníka, resp. doplnená ustanoveniami z Obchodného zákonníka, ktoré spresňujú prevzaté ustanovenia z Občianskeho zákonníka. Upraví sa výška úrokov z omeškania stanovená zákonom. Zmluvné strany majú síce možnosť dohodnúť si výšku úrokov z omeškania, avšak zabraňuje sa tomu, aby sa dohodli príliš vysoké úroky z omeškania, na základe ktorých by sa veriteľ neodôvodnene obohacoval na úkor dlžníka. Úroky z omeškania majú síce pôsobiť mobilizačne na včasné plnenie povinnosti. Zákon pripustí aj dohodnutú zmluvnú pokutu a upraví aj jej vzťah k úrokom a poplatkom z omeškania. Možnosti zníženia zmluvnej pokuty súdom sa upraví osobitne. Zakotví sa aj vzájomný vzťah medzi nárokom na náhradu škody a povinnosťou platiť úroky z omeškania.

8.2. Omeškanie veriteľa a jeho právne následky budú upravené tak, že sa prevezmú ustanovenia z Obchodného zákonníka, pretože úprava v tomto zákonníku bola presnejšia ako úprava v Občianskom zákonníku. Novo sa upraví súbeh omeškania dlžníka s omeškaním veriteľa a to tak, že počas veriteľovho omeškania dlžník nie je povinný platiť úroky z omeškania, poplatky z omeškania a zmluvnú pokutu. Bude možné dohodnúť aj pre prípad omeškania veriteľa majetkové sankcie obdobné ako pri omeškaní dlžníka, avšak musia byť výslovne dohodnuté.

8.3. Zodpovednosť za vady je dôležitou zodpovednostnou povinnosťou, ktorá má zabezpečiť kvalitné plnenie povinností vyplývajúcich zo záväzku. Zodpovednosť za vady plní aj dôležitú funkciu pri ochrane spotrebiteľov. Zákon upraví zodpovednosť za vady všeobecne, to znamená, že tieto ustanovenia budú platiť aj v tých prípadoch zmluvných vzťahov, kde nie sú osobitné ustanovenia o zodpovednosti za vady. Ak je zodpovednosť za vady osobitne upravená pri niektorých zmluvných typoch, platia tieto všeobecné ustanovenia o zodpovednosti za vady len subsidiárne, t.j. len potiaľ, pokiaľ nie sú osobitne upravené. Ustanovenia o zodpovednosti za vady boli prevzaté z doteraz platného Občianskeho zákonníka, v ktorom sa osvedčili.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením zmluvných povinností je upravená v osobitnej časti tohto zákona. Pokiaľ táto zodpovednosť nepodlieha režimu osobitnej zodpovednosti, vzťahujú sa na ňu ustanovenia o všeobecnej zodpovednosti za škodu. Pre porušenie povinností v obchodnom styku sa stanovia osobitné následky.

9. Zabezpečenie splnenia povinnosti. Každý záväzok je zabezpečený donucovacou mocou štátu, v rámci ktorej sa veriteľ môže so svojím nárokom obrátiť na súd, ktorý mu poskytne ochranu. Súdne rozhodnutia sú však vykonateľné len vtedy, keď dlžník má dostatočný majetok. Pre veriteľa je preto dôležité, aby mal okrem toho aj iné možnosti zabezpečenia záväzkov, ktoré mu poskytujú väčšiu istotu, že dostane plnenie od dlžníka. Občiansky zákonník obsahuje viaceré zabezpečovacie prostriedky, ktoré túto istotu veriteľa zvyšujú. Návrh nového Občianskeho zákonníka poskytuje celú škálu zabezpečovacích prostriedkov, ktoré treba považovať za typické a pomenované. Aj pre zabezpečovacie prostriedky platí, že sa môžu kombinovať, alebo že sa môžu použiť viaceré zabezpečovacie prostriedky súčasne. Je možné vytvoriť aj taký zabezpečovací prostriedok, ktorý v Občianskom zákonníku nie je upravený. Výber zabezpečovacieho prostriedku určuje veriteľ a veriteľ rozhoduje aj o tom, či mu určitý zabezpečovací prostriedok stačí, alebo či bude požadovať od dlžníka aj ďalšie istoty.

Zabezpečovací prostriedok slúži na zabezpečenie určitej pohľadávky veriteľa. Spravidla ide o zabezpečenie pohľadávky, ktorá už existuje, môže však ísť o zabezpečenie pohľadávok, ktoré vzniknú až v budúcnosti .

Zabezpečovací prevod vlastníckeho alebo iného práva poskytuje veriteľovi ešte viac istôt ako záložné právo, pretože tu sa veriteľ stane vlastníkom veci, ktorá slúži ako predmet zabezpečenia. Aj tento zabezpečovací prostriedok bol doteraz upravený, ale úprava bola príliš stručná, pretože neobsahovala napr. ani povinnosť a spôsob spätného prevodu v prípade splnenia zabezpečenej pohľadávky, otázku užívania predmetu prevodu alebo spôsob výkonu práv s tým spojených a iné podstatné otázky. Nový Občiansky zákonník odstráni tieto nedostatky. Stručná a nevysvetlená úprava doteraz spôsobovala, že sa tento inštitút v praxi veľmi neuplatňoval.

Aj zabezpečovacie postúpenie pohľadávky bude prevzaté z doterajšej úpravy s určitým spresnením, pokiaľ ide o otázku spätného postúpenia pohľadávky. Ustanovenia o ručení boli čiastočne prevzaté z Občianskeho zákonníka a čiastočne z Obchodného zákonníka. Pokiaľ ide o ručenie, nanovo sa zakotví to, že veriteľ má právo klásť zisťovať solventnosť ručiteľa a môže odmietnuť ručiteľa ponúknutého mu dlžníkom, ak sa domnieva, že ručiteľ nespĺňa záruku, že v prípade potreby zaplatí dlžobu namiesto dlžníka. Ustanovenia o bankovej záruke budú prevzaté z doteraz platného Obchodného zákonníka, pretože sa v praxi osvedčili.

Dohoda o zrážkach zo mzdy alebo z iných príjmov slúži predovšetkým na zabezpečenie dlžôb občanov. Predtým slúžil tento zabezpečovací prostriedok ako hlavný zabezpečovací prostriedok dlžôb občanov najmä v pracovnom pomere. Ustanovenia budú prevzaté z doterajšej právnej úpravy v Občianskom zákonníku.

Uznanie dlhu nebude v novom Občianskom zákonníku zaradené medzi zabezpečovacie prostriedky ako doteraz, lebo nejde o zabezpečenie záväzku, ale zaradí sa do právnej úpravy premlčania ako osobitný prípad, kedy plynie desaťročná premlčacia lehota.

10.Zánik záväzkovoprávnych vzťahov.

V tejto oddieli bude upravený jednak zánik záväzkovoprávnych vzťahov, ako aj zánik jednotlivých práv a povinnosti, ktoré zo záväzkovoprávneho vzťahu vznikli.

 

Druhá hlava

Zmluvné záväzkové právo

 

1. Kúpnopredajná zmluva

Občiansky zákonník z roku 1964 neobsahoval všeobecnú úpravu kúpnej zmluvy, obsahoval iba zvláštne ustanovenia upravujúce predaj v obchode a zvláštne ustanovenia o kúpe. Novela Občianskeho zákonníka z roku 1991 tento nedostatok odstránila. Vo svojich ustanoveniach priniesla táto novela všeobecnú úpravu kúpnej zmluvy, ktorá bola prevzatá z Občianskeho zákonníka z roku 1950 a zároveň do návrhu boli začlenené ustanovenia o práve spätnej kúpy, ktoré boli prevzaté zo Zákonníka medzinárodného obchodu. Vzťahy vyplývajúce z kúpnych zmlúv patria medzi najčastejšie sa vyskytujúce občianskoprávne i obchodné vzťahy. Pri novej právnej úprave sa bude brať zreteľ aj na Dohovor o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru (vyhl.č.160/1991 Zb.).

1.2. Na rozdiel od doterajšieho, výsostne záväzkovoprávneho chápania, sa kúpna zmluva charakterizuje ako záväzok na strane predávajúceho previesť vlastnícke právo k predmetu zmluvy a v zmysle dohody odovzdať, resp. dodať predmet kúpy za odplatu a záväzok na strane kupujúceho prijať vlastnícke právo ku predmetu kúpy a prevziať predmet kúpnej zmluvy a zaplatiť kúpnu cenu. Na vznik kúpnej zmluvy je potrebný zhodný prejav vôle zmluvných strán, teda akceptácia návrhu obsahujúceho podstatné náležitosti zmluvy, ktorými sú predmet kúpy a kúpna cena. Toto vymedzenie je presnejšie a vyjadruje právnu podstatu kúpnej zmluvy a jej funkciu, ktorou je prevod vlastníckeho práva. Najmä u nehnuteľností nemožno hovoriť iba o "odovzdaní" predmetu kúpnej zmluvy.

1.3. Kúpna cena je úhrada za predmet kúpy určená v peniazoch, musí byť ustálená určitou sumou peňazí alebo iným vhodným spôsobom, na základe ktorého môžeme kúpnu cenu dostatočne určiť. Zároveň sa vyslovuje domnienka, že ak kúpna cena nie je určená týmito spôsobmi, platí, že zmluvné strany dojednali obvyklú kúpnu cenu, t.j. cenu platnú pre totožné alebo porovnateľné veci (tovary).

Kúpna zmluva je zásadne zmluvou neformálnou, možno ju uzavrieť písomne, ústne i konkludentne. Nedostatok písomnej formy zmluvy týkajúcej sa nehnuteľnosti má za následok jej absolútnu neplatnosť.

1.4. Práva a povinnosti zmluvných strán

Obsahom právneho vzťahu z kúpnej zmluvy sú práva a povinnosti predávajúceho a kupujúceho, ktoré budú v zákone vymedzené.

Základnou povinnosťou predávajúceho je dodať predmet kúpy v mieste plnenia alebo určenia v čase a kvalite a množstve dohodnutom v zmluve a zároveň odovzdať aj doklady potrebné k prevzatiu tovaru a pre jeho užívanie. Miesto dodania predmetu kúpy je prispôsobené obchodnej povahe kúpnej zmluvy.

Budú ustanovené základné povinnosti kupujúceho. Spôsob platenia kúpnej ceny bude prispôsobený trhovej povahe obchodných vzťahov. Bude stanovená osobitná úprava omeškania kupujúceho. Stanovený mechanizmus práv a povinností predávajúceho, ktorý nemôže plniť záväzok z dôvodu omeškania dlžníka umožní predávajúcemu prekonať dôsledky nedostatku súčinnosti kupujúceho.

1.5. Nadobudnutie vlastníckeho práva

V rámci zabezpečenia istoty právneho vzťahu je nevyhnutné ustanoviť okamih nadobudnutia vlastníckeho práva. Zákon vezme do úvahy aj tú skutočnosť, že v praxi sa realizuje aj častý spôsob dodávania predmetu kúpy pomocou dopravcu. Účelom navrhovanej úpravy je zabrániť skutočným vadám na predmete kúpy a ustanoviť zodpovednosť za takto dodávaný predmet kúpy.

Osobitne sa upraví spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva pri predmete kúpy druhovo určenom, ktorý nie je možné odlíšiť od iných vecí a tovarov.

Vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudne kupujúci vkladom do katastra nehnuteľností podľa katastrálneho zákona. Právne účinky vkladu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia katastrálneho úradu.

1.6. Zodpovednosť za vady.

Obsah zákonnej zodpovednosti za vady sa vzťahuje tak na vady faktické, ako aj na vady právne. Vadami veci treba rozumieť všetko, čo znižuje možnosť využitia určitej veci, alebo čo ju inak znehodnocuje (napr. znižuje jej estetickú kvalitu a pod.). Vady môžu byť zjavné alebo skryté, ktoré je možné zistiť až následne. Faktickými vadami sú vady, resp. nedostatky fyzickej povahy (napr. nedostatky akosti, množstva, funkčnosti, prípadne vonkajšieho vzhľadu). Právne vady sú také nedostatky, ktoré bránia tomu, aby kupujúci získal ku kupovanému tovaru práva v takom rozsahu a takej kvality, ktoré mu patria v zmysle uzavretej zmluvy.

1.7. Vedľajšie dohody súvisiace s kúpnou zmluvou.

Z doložiek používaných v kúpnej zmluve upravoval Obchodný zákonník len kúpu na skúšku a cenovú doložku, ktoré budú prevzaté do kodifikovaného Občianskeho zákonníka. Vedľajšie dojednania pri kúpnej zmluve upravené v Občianskom zákonníku, ktorý upravuje výhrady vlastníctva, predkupného práva, práva spätnej kúpy a iných dojednaní budú takisto prevzaté.

Všetky tieto vedľajšie dojednania sa musia dohodnúť písomnou zmluvou, pričom strany majú zároveň v tejto zmluve právo dohodnúť lehotu, počas ktorej bude takéto dojednanie platiť.

V súvislosti s rozvojom tzv. opčných obchodov je možné dojednať v rámci kúpnej zmluvy tzv. opčné právo. Ide o dojednanie takej výhrady, ktorou si predávajúci alebo kupujúci pri uzavretí kúpnej zmluvy vymieni, že za rovnakých podmienok (príp. za iných, v zmluve stanovených) predá druhej strane, alebo odkúpi od predávajúceho ďalšie veci, ak to oznámi v dojednanej lehote druhej strane.

1.8. Osobitné ustanovenia o kúpe v obchode

 Vzhľadom na rozšírený spôsob uzatvárania kúpnej zmluvy v obchodoch a vzhľadom na určité špecifická bolo potrebné do úpravy kúpnej zmluvy začleniť osobitné ustanovenia o kúpe v obchode.

Pri uplatňovaní vád zo zodpovednosti za vady sa vychádza z doterajšej úpravy, ktorá počíta aj so zákonnými záručnými lehotami a z rozšírenou zodpovednosťou za vady v zmysle doterajšej úpravy. Pri samoobslužnej kúpe sa ustanovuje osobitný prevod vlastníckeho práva a to okamihom zaplatenia. Ak kupujúci svojim zavinením poškodí alebo zničí vybraný predmet kúpy pred prevodom vlastníckeho práva, zodpovedá za škodu podľa všeobecných ustanovení o zodpovednosti za takto spôsobenú škodu.

1.9. Podomový predaj

V súvislosti so smernicou Európskej únie o ochrane spotrebiteľov sa zapracujú ustanovenia o podomovom predaji a právach, ktoré sa uplatňujú pri takomto druhu predaja v súlade s prijatým zákonom č.108/2000 Z. z. o ochrane spotrebiteľa

pri podomovom predaji a zásielkovom predaji.

1.10. Osobitné ustanovenia pri obchodnej kúpnej zmluve

V rámci týchto ustanovení sa zakotvia predovšetkým osobitosti postupu pri uplatňovaní zodpovednosti za vady pri obchodnej kúpnej zmluve tovarov v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka.

1.11. Zmluva o kúpe podniku

Zmluva o kúpe podniku bola doteraz osobitne upravená v Obchodnom zákonníku. Ak je súčasťou podniku nehnuteľnosť, je právo vlastníctva k nehnuteľnosti podmienkou prevodu vlastníckeho práva k podniku. Úprava bude prevzatá do návrhu.

Predmetom kúpy je podnik. Zákon nevyžaduje, aby jednotlivé veci, práva alebo iné hodnoty a záväzky spojené s podnikom boli v zmluve osobitne špecifikované, avšak musí byť individualizovaný podnik ako celok, alebo jeho časť, ktorá je predmetom predaja.

Pri kúpe podniku v rámci privatizácie platí osobitná úprava vyplývajúca zo zákona č. 92/1991 Zb. Z dôvodu, že kúpa podniku alebo jeho časti má vážne dôsledky aj voči tretím osobám, vyžaduje sa jeho zápis v obchodnom registri, ak je predávajúcim osoba zapísaná v tomto registri.

1.12. Zámenná zmluva

Zámennou zmluvou si zmluvné strany zamieňajú vec za vec a to tak, že každá zo strán je považovaná ohľadne veci, ktorú výmenou dáva za stranu predávajúcu a ohľadne veci, ktorú výmenou prijíma, za stranu kupujúcu. Z uvedeného dôvodu sa pre úpravu zámennej zmluvy použijú primerane ustanovenia o kúpnej zmluve. Subjektami sú strany, ktoré sú kupujúcimi a zároveň predávajúcimi. V praxi obchodného práva je takýto typ zmluvy známy v rámci tzv. bártrového obchodu. Z pojmového vymedzenia vyplýva, že predmetom zámennej zmluvy môže byť iba vec, nemôže ním teda byť právo alebo iná majetková hodnota. Zodpovednosť za vady sa bude uplatňovať a posudzovať ohľadne jednej i druhej veci osobitne. Zmluvou o zámene veci totiž nadobúda každá zo zmluvných strán tie práva, ktoré jej z hľadiska úpravy kúpnej zmluvy patria.

2. Darovacia zmluva

Darovacou zmluvou sa zakladá záväzkovoprávny vzťah medzi darcom a obdarovaným. Úprava bude prevzatá z platného Občianskeho zákonníka.

3. Zmluva o diele

Zmluva o diele je v súčasnosti upravená ako v Občianskom zákonníku, tak aj v Obchodnom zákonníku. Zmluva o diele nebola pred novelizáciou Občianskeho zákonníka z roku 1991 upravená v Občianskom zákonníku. Občiansky zákonník upravoval iba určité formy tejto zmluvy, a to zhotovenie veci na zákazku a opravu a úpravu veci. Navrhovaná úprava je jednotná.

3.1. Zmluvou o diele sa zhotoviteľ zaväzuje objednávateľovi za zmluvnú alebo ustanovenú cenu zhotoviť dielo. Predmetom zmluvy o diele môže byť uskutočnenie výkonov, ktorých výsledok sa prejaví vznikom novej veci, alebo novej súčasti už existujúcej veci, alebo zmenou vlastnosti, či inou zmenou daného stavu veci. Vzhľadom na charakter predmetu zmluvy nie je potrebné výslovne odlíšiť a upraviť zmluvu o dielo a tzv. obchodnú zmluvu o diele. Spravidla sa táto zmluva uzatvára medzi zhotoviteľom, ktorý je podnikateľom a medzi druhým subjektom, ktorý je alebo nepodnikateľ, alebo aj podnikateľ, ale zhotovenie veci nesúvisí s jeho podnikateľskou činnosťou v tom zmysle, žeby tieto výkony a práce poskytoval ďalej.

3.2. Cena za vykonanie diele sa určuje dohodou zmluvných strán, alebo je stanovená osobitnými predpismi. Pokiaľ sa cena neurčila dohodou, alebo nie je stanovená cenovým predpisom, potom je potrebné poskytnúť primeranú cenu. Cena je zásadne splatná až po skončení diela. Splatnosť ceny si môžu subjekty dohodnúť aj inak.

3.3. Ustanoví sa možnosť odstúpenia od zmluvy, ak dielo ešte nebolo zhotovené a to aj bez udania dôvodu. Objednávateľ je v takomto prípade povinný zaplatiť čiastku pripadajúcu na práce už vykonané, pokiaľ zhotoviteľ nemôže výsledok práce použiť inak.

Zakotví sa aj právo objednávateľa odstúpiť od zmluvy z dôvodu, ak je vopred zrejmé, že dielo nebude včas zhotovené, alebo že nebude vykonané riadne, a to ani v lehote poskytnutej zhotoviteľovi objednávateľom, v ktorej mal zhotoviteľ možnosť urobiť nápravu. Poskytnutie primeranej lehoty zo strany objednávateľa bude podmienkou pre odstúpenie od zmluvy.

3.4. Smrť objednávateľa nemá vplyv na trvanie právneho vzťahu založeného zmluvou o diele, ak z povahy diela nevyplýva niečo iné. Ak zhotovenie diela závisí od osobitných osobných schopností zhotoviteľa, zmluva sa zrušuje jeho smrťou. K zrušeniu zmluvy dochádza priamo zo zákona s účinkami ex nunc. Pokiaľ ide o vyporiadanie práv a povinností zo zrušenej zmluvy, ustanovenie upravuje len nárok dedičov zhotoviteľa, nárok dedičov objednávateľa sa bude riadiť zásadami o bezdôvodnom obohatení.

3.5. Zmluva o oprave a úprave veci. Zmluvou o oprave a úprave veci vznikne objednávateľovi právo, aby mu zhotoviteľ podľa jeho objednávky vykonal opravu alebo úpravu veci a zhotoviteľovi vznikne právo na zaplatenie ceny. Opravou veci sa rozumie súhrn prác, ktorými sa odstraňujú vady veci a úpravou sa rozumie súhrn prác, ktorými sa najmä menia vlastnosti veci. Aj v prípade zmluvy o oprave a úprave veci sa osobitne upravila zodpovednosť za vady. Ide o obdobnú úpravu, aká je u zodpovednosti za vady pri zmluve o diele.

4. Občiansky zákonník však zakotví a upraví zmluvu o výkone funkcie ako všeobecný typ zmluvy, využiteľný nie iba pre výkon funkcií v obchodných spoločnostiach, ale aj v ostatných právnických osobách súkromného práva (napr. v nadáciách a pod.).

5. Zmluva o pôžičke. Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, alebo peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej lehoty veci rovnakého druhu. Pri uzavretí zmluvy o pôžičke dochádza k prevodu vlastníckeho práva k predmetu pôžičky a veriteľovi zostáva zachovaný obligačný nárok, ale v podstate stráca vlastnícke právo k predmetu pôžičky. Pri úprave práva požadovať úroky pri peňažnej pôžičke treba priamo v zákone zakotviť primeranosť výšky úrokov.

6. Zmluva o úvere. Úverová zmluva bola pôvodne upravená v Obchodnom zákonníku. Zmluvou o úvere sa veriteľ zaväzuje ,že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Podstatnou náležitosťou tejto zmluvy je okrem určenia zmluvných strán aj určenie výšky úveru určitou sumou a povinnosť platiť úrok. Predmetom úveru teda môžu byť iba peňažné prostriedky a vymedzenie peňažnej sumy v určenej mene.

6.1. Ak vyplýva zo zmluvy, že za poskytnuté prostriedky sa nemá platiť úrok, nepovažuje sa takáto zmluva za zmluvu o úvere, ale za zmluvu o pôžičke. Z tohto vyplýva, že podstatnou náležitosťou tejto zmluvy je dohodnutie úroku a jeho výšky. Ak nie je výška úroku stanovená dohodou, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky, t.j. také, aké požadujú banky v mieste sídla dlžníka.

Splatnosť úroku má význam pre určenie lehoty, kedy sa majú úroky platiť. Ak je lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov dlhšia ako rok, dlžník je povinný platiť úroky koncom každého kalendárneho roka. Lehota vrátenia peňažných prostriedkov môže byť dojednaná k určitému dátumu.

6.2. Zabezpečenie záväzku môže spočívať predovšetkým v zriadení záložného práva, v ručení, ale i v bankovej záruke. Dôležitou súčasťou týchto ustanovení je inštitút výpovede zmluvy a tým aj zánik kontraktu.

6.3. Spotrebiteľský úver

Spotrebiteľské úvery sú osobitným druhom pôžičiek. O spotrebiteľský úver ide vtedy, ak banka poskytne niekomu úver na kúpu určitého spotrebného predmetu. Preto je poskytovanie úveru viazané na určitý účel, ktorý musí byť v zmluve uvedený a súčasne je podmienkou poskytnutia úveru. V zmluve musia byť uvedené aj ďalšie skutočnosti, ako je spôsob splácania úveru, zabezpečenie návratnosti úveru a sankcie za nesplnenie dohodnutých splátok. Na rozdiel od pôžičiek, banka, ktorá poskytuje úver je vždy oprávnená požadovať úroky alebo iné majetkové plnenia. Táto úprava bude vychádzať z prijatého zákona č. 58/2001 Z. z.

7. Zmluva o vypožičaní

Zmluva o vypožičaní sa preberie podľa doterajšej úpravy v Občianskom zákonníku. Podstatnou črtou tejto zmluvy je bezodplatné vypožičiavanie veci. Pokiaľ by sa uzavrela zmluva o vypožičiavaní veci za odplatu, v tomto prípade by sa jednalo o nájomnú zmluvu. Nepredpisuje sa pre túto zmluvu dodržanie formy, je však nutné rešpektovať podstatné náležitosti, ktoré musia byť dojednané, a to je konkrétne individuálne určený predmet vypožičania a lehota, na ktorú sa táto zmluva uzaviera.

8. Nájomná zmluva

Občiansky zákonník bude rozlišovať medzi všeobecnou úpravou nájomnej zmluvy a medzi osobitnou úpravou o nájme bytu, vrátane nájmu obytných miestností v zariadeniach určených na trvalé užívanie a nájom, podnájom nebytových priestorov a osobitné ustanovenia o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí. Zákon rozlíši nájom (užívanie veci) a arénda (požívanie veci).

8.1. Jedným z charakteristických znakov nájmu je jeho odplatnosť. Dohoda o výške nájomného a lehota jeho splatnosti sa dojednáva v nájomných zmluvách, alebo je osobitnou prílohou k nájomnej zmluve tam, kde ide o komplikovanejší výpočet, vrátane všetkých ďalších platieb súvisiacich s poskytovanými službami popri samotnom nájomnom.

8.1.1. Zákon upraví dôvody skončenia nájmu, a to uplynutím lehoty nájmu, zrušením zmluvy výpoveďou, dohodou o zrušení zmluvy, odstúpením od zmluvy, zničením (zánikom) prenajatej veci a zároveň ustanovuje zodpovednosť za poškodenie alebo nadmerné opotrebenie prenajatej veci.

8.1.2. Ak bude požadovať prenajímateľ zložene kaucie (peniaze na zabezpečenie nájomného a úhrady za služby spojené s nájmom),obmedzí sa výška tejto kaucie tak, aby zhruba zodpovedala priemernej dĺžke trvania súdnych sporov o ukončení nájmu.

8.1.3. Pri úprave podnájmu bude stanovené, že podnájom vždy zaniká najneskôr zánikom nájmu.

8.2. Nájom bytu

Popri všeobecnej úprave nájomnej zmluvy, bude zákon obsahovať osobitné ustanovenia o nájme bytu. Popri vlastníckom práve rodinných domov a bytov pripadá najväčší význam inštitútu nájmu bytu, ktorý sa uplatňuje vo všetkých formách hromadnej bytovej výstavby bytov a pri existujúcom bytovom fonde, ktorý je vlastníckym právom jednotlivcov, v obecnom, štátnom alebo družstevnom vlastníctve.

Nájom bytu je právny vzťah, ktorý vzniká predovšetkým na základe nájomnej zmluvy medzi prenajímateľom a nájomníkom, na základe ktorého má nájomník právo užívať byt prenechaný mu prenajímateľom na dohodnutú lehotu a má povinnosť platiť nájomné. V prípade nájmu bytov zákon ustanovuje niektoré základné práva a povinnosti pre nájomníka a prenajímateľa. Tieto povinnosti sú súdne vymáhateľné.

Preferovanie ochrany nájomníka pri zániku nájmu bytu v platnej právnej úprave Občianskeho zákonníka, najmä podmienenie zániku nájomného pomeru poskytnutím primeranej bytovej náhrady vedie nielen k obmedzovaniu vlastníckych práv prenajímateľov - vlastníkov domov, ale aj k narastaniu ich finančných problémov a celkovej nemožnosti riešenia bytového problému, najmä mladých rodín. V záujme ochrany prenajímateľov bytov i nájomníkov, ktorí si svedomite plnia svoje povinnosti z nájomných zmlúv a v nemalej miere aj v záujme riešenia nepriaznivej bytovej situácie bude potrebné právne upraviť pôvodné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Osobitne sa bude riešiť poskytnutie bytovej náhrady tým osobám, ktorým sa ruší nájom bytu z dôvodu neplatenia nájomného a úhrady za služby spojené s užívaním bytu a tým osobám, u ktorých nie je záruka riadneho plnenia povinností nájomníkov. Návrh bude vychádzať z novely Občianskeho zákonníka č.261/2001 Z. z.

8.2.1. Zákon na rozdiel od súčasnej úpravy umožní vznik spoločného nájmu družstevného bytu aj medzi inými osobami ako manželmi.

8.2.2. Medzi tzv. odvodené právne dôvody užívania bytu patrí podnájom bytu, ktorý bude upravený v súlade s doterajšou úpravou.

8.3. Nájom obytných miestností v zariadeniach určených na trvalé bývanie sa týka takých zariadení, ako sú slobodárne, podnikové ubytovne, penzióny. Do roku 1991 bola táto úprava zabezpečená inštitútom osobného užívania iných obytných miestností. Toto právo osobného užívania sa zmenilo na nájom. Takýto nájom sa však odlišuje od ubytovacích zmlúv, kde sa poskytuje len prechodné ubytovanie. Navrhovaná práva úprava nájmu obytných miestností v zariadeniach určených na trvalé bývanie bude vychádzať z pôvodnej úpravy Občianskeho zákonníka, ktorý upravoval tento druh nájmu.

8.4. Nájom nebytových priestorov je upravený v osobitnom zákone č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších právnych predpisov. Občiansky zákonník prevezme po určitom spresní doterajšiu úpravu v týmto zákone.

8.5. Podnikateľský nájom hnuteľných vecí sa uplatňuje iba pri nájme hnuteľných vecí (strojov, náradí a pod.). Ide o zmluvu o dočasnom nájme, ktorá bude prevzatá z platného Občianskeho zákonníka.

8.6. Zmluva o nájme dopravného prostriedku je špecifickým typom nájomnej zmluvy. Obsahuje jednak všeobecné prvky klasickej nájomnej zmluvy a jednak špecifické prvky vyplývajúce z obchodných potrieb podnikateľov. Pokiaľ ide o určenie predmetu zmluvného záväzku, tento typ zmluvy možno použiť v prípade nájmu akéhokoľvek dopravného prostriedku spôsobilého na dopravu. Naproti tomu predchádzajúca právna úprava, ktorá bola obsiahnutá v Zákonníku medzinárodného obchodu (zákon č. 101/1963 Zb.) osobitne upravovala len zmluvný vzťah týkajúci sa nájmu lode, prípadne prevádzky námornej lode v námornej preprave.

Určenie nájomného v zmluve o nájme dopravného prostriedku nie je podstatnou náležitosťou, hoci ide o odplatnú zmluvu. Tento druh zmluvy sa často vyskytuje v praxi, a preto sa do návrhu Občianskeho zákonníka prevzala úprava z Obchodného zákonníka.

9. Lízingová zmluva ako osobitná zmluva sa zaradí do návrhu Občianskeho zákonníka podľa vzoru rozšíreného v západných právnych poriadkoch. Lízingová zmluva vznikla na pôde anglického práva a odtiaľ sa rozšírila aj do ostatných západných krajín. V posledných rokoch sa tento typ zmluvy rozšíril aj v slovenskom práve. U nás existuje lízingová zmluva zatiaľ len ako nepomenovaná zmluva podľa § 51 Občianskeho zákonníka, pričom lísingové zmluvy majú u nás rôznorodý obsah. Lízing spočíva v dlhodobom nájme určitej veci s pravidelným splácaním odplaty za lízing, späté s právom alebo povinnosťou kúpiť veci po zaplatení poslednej splátky. V praxi vznikali najmä v súvislosti s právami a povinnosťami spojenými so zaplatením poslednej splátky rôzne pochybnosti, ktoré viedli aj k častým sporom. Pochybnosti vznikali v praxi aj v súvislosti s poškodením predmetu lízingu a s povinnosťou uzavretia poistnej zmluvy o poistení predmetu lízingu, ako aj s nárokom poistnej náhrady. Je preto potrebné lízingovú zmluvu upraviť ako osobitný zmluvný typ, aby aj lízingoví prenajímatelia vedeli, aké sú zákonné následky lízingu.

9.1. Vymedzí sa pojem lízingovej zmluvy. Pojem lízingu sa u nás už natoľko udomácnil, že nie je potrebné hľadať osobitné pojmové vyjadrenie lízingu v slovenskej právnej terminológii.

Zakotvia sa jednotlivé druhy lízingových zmlúv, ktoré majú rôzny obsah. Obsah lízingovej zmluvy treba prispôsobiť účelu sledovanému jednotlivými druhmi lízingovej zmluvy.

Vyjadrí sa, že lízingový nájomník je len užívateľom predmetu lízinguu a vlastnícke právo si zachováva lízingový prenajímateľ. Lízingový nájomník má však všetky povinnosti, ktoré sa týkajú ochrany a údržby predmetu lízingu, ako by bol vlastníkom. Lízingový nájomník znáša aj riziko poškodenia alebo zničenia veci a na krytie tohto rizika sa môže dať poistiť . Pokiaľ z prevádzky vyplýva riziko spôsobenia škody tretím osobám, môže sa dať poistiť, pokiaľ toto poistenie nevyplýva pre určitú prevádzku priamo zo zákona. Upravia sa aj podmienky výpovede a odstúpenie od lísingovej zmluvy.

10. Zmluva o prevádzke dopravného prostriedku

Podľa zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku sa prevádzkovateľ zaväzuje prepraviť náklad určený objednávateľom dopravného prostriedku a na tento účel dopravným prostriedkom vykonať buď jednu, alebo viac vopred určených ciest, alebo v priebehu dohodnutej lehoty vykonať cesty podľa určenia objednávateľa a zároveň sa objednávateľ touto zmluvou zaväzuje zaplatiť odplatu. Zmluva o prevádzke dopravného prostriedku je zmluvou odplatnou.

10.1. Dôležitou náležitosťou dohody je starostlivosť o náklad v priebehu prepravy, ktorá prislúcha objednávateľovi. V zmluve bude však možné dojednať aj iný spôsob zabezpečenia tejto starostlivosti, a to tak, že po prevzatí nákladu prechádza starostlivosť na prevádzkovateľa. Objednávateľovi zostáva právo určiť miesto odoslania a miesto určenia nákladu.

10.2. V prípade, ak zmluvu uzatvára prevádzkovateľ lode, ktorý podľa nej preberá náklad na prepravu, treba aplikovať pre určenie práv a povinností strán primerané ustanovenia, ktoré upravujú zmluvu o preprave, ak to pripúšťa povaha zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku.

11. Príkazná zmluva

Návrh zákona odstráni nepraktickú duplicitu úpravy príkaznej zmluvy (doteraz v Občianskom zákonníku) a mandátnej zmlúv (doteraz v Obchodnom zákonníku).

11.1. Právny vzťah medzi príkazcom a príkazníkom sa zakladá zmluvou. Iba výnimočne je možné, aby vznikol takýto právny vzťah aj bez zmluvy, a to v prípade ustanovenia advokáta z úradnej moci (§ 20 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii), alebo napr. pri nutnej obhajobe podľa Trestného poriadku.

11.2. Predmetom príkaznej zmluvy je činnosť pre iného vo forme obstarania nejakej veci alebo inej činnosti. Obstaranie veci tu treba chápať v zmysle obstarania určitej záležitosti. Činnosť, ku ktorej sa príkazník zaväzuje, môže spočívať v konaní právnom alebo faktickom. V praxi prevažuje objednávanie príkazných zmlúv, predmetom ktorých je právne konanie (uzatváranie zmlúv, obstaranie prác, uskutočnenie právnych úkonov pred súdmi, úradmi, správa majetku a pod.). Najčastejšie pôjde o prípady vykonania určitých susedských výpomocí a drobných služieb medzi fyzickými osobami. Príkazca je povinný poskytnúť príkazníkovi odmenu iba vtedy, ak bola dohodnutá, alebo obvyklá, najmä vzhľadom na povolanie príkazníka. V zákonníku sa preberie koncepcia príkaznej zmluvy tak, ako je upravená v doterajšej právnej úprave, doplnená o niektoré ustanovenia mandátnej zmluvy v Obchodnom zákonníku.

11.3. Zmluva o obstaraní veci. Zmluvu o obstaraní veci sa obstarávateľ zaväzuje objednávateľovi obstarať sám alebo prostredníctvom inej osoby určitú vec za odmenu. Aj v tomto prípade sa obstaraním veci rozumie obstaranie určitej záležitosti napr. liečenia, pohrebu, rekreácie a pod. O uzavretí zmluvy musí obstarávateľ vydať objednávateľovi písomné potvrdenie, v ktorom musí byť uvedený predmet obstarania, jeho cena a lehota obstarania. Ide o potvrdenie o uzavretí zmluvy. Zároveň zákon ustanoví dôvody odstúpenia od zmluvy. Odstúpením sa zmluva ruší a zmluvné strany sa medzi sebou vyporiadajú podľa navrhovaných ustanovení.

11.4. Zmluva o obstaraní predaja veci. Zmluvou o obstaraní predaja veci vzniká objednávateľovi právo, aby obstarávateľ prevzal od neho vec zverenú na predaj, urobil potrebné opatrenia na predaj a v prípade odpredaja veci vzniká objednávateľovi povinnosť zaplatiť obstarávateľovi odmenu.

Na základe tejto zmluvy predáva obstarávateľ vec tretej osobe vlastným menom a z toho vyplýva aj dôsledok ohľadne zodpovednosti za vady predanej veci. Preto je potrebné odlíšiť od zmluvy o obstaraní predaja zmluvu o sprostredkovaní predaja, podľa ktorej sa môže sprostredkovateľ zaviazať záujemcovi obstarať predaj veci. V praxi sa vyskytuje pomerne často zámena týchto dvoch typov zmlúv.

Podmienkou platnosti zmluvy o obstaraní predaja veci je písomná forma. Jej nedodržanie má za následok neplatnosť. Zmluva musí obsahovať najmä predmet predaja, cenu za ktorú sa má predmet predať, odmenu obstarávateľa a poplatok pre prípad odstúpenia od zmluvy pred dohodnutou lehotou určenou na predaj veci. Objednávateľ má právo, aby mu obstarávateľ vyplatil po zrážke odmeny sumu, za ktorú vec predal. Ak obstarávateľ nepredá vec do troch mesiacov odo dňa, keď mu bola vec zverená do predaja, zmluva sa ruší, ak sa medzi zmluvnými stranami nedohodlo inak. Zákon ustanovuje trojmesačnú lehotu, ktorá platí vždy vtedy, ak si zmluvné strany nedohodli inú. Po uplynutí dojednanej lehoty môžu zmluvné strany písomne dojednať nové podmienky predaja napríklad nižšiu cenu. Pri predaji zverenej veci zodpovedá obstarávateľ predaja kupujúcemu za vady predanej veci. Pre túto zodpovednosť platia obdobné ustanovenia týkajúce sa predaja, použitých vecí. V právnom vzťahu je s kupujúcim obstarávateľ, voči ktorému je oprávnený kupujúci uplatňovať aj práva vyplývajúce zo zodpovednosti za vady.

11.5. Zmluva o obstaraní zájazdu. Zmluva o zájazdoch je upravená Smernicou 90/314 EHS z 13. júna 1990 a je v krajinách EÚ rozšírená. Cestovný ruch patrí dnes k významným odvetviam národného hospodárstva a množstvo cestovných kancelárií uzaviera ročne tisícky zmlúv o organizovanom cestovaní. S mnohými zmluvami o obstaraní zájazdu mali cestujúci negatívne skúsenosti nielen so zabezpečovaním všetkých dohovorených služieb, ale často aj so zabezpečením návratu z miesta cestovania v prípade, že cestovná kancelária v priebehu cestovania finančne skrachovala a nebola schopná zabezpečiť návratnú cestu. Ochrana cestujúcich v týchto prípadoch bola hlavným motívom vydania smernice EHS o zmluve o kolektívnych zájazdoch.

Aj v našich podmienkach sú zmluvy o obstaraní zájazdu veľmi rozšírené, zatiaľ však nie sú upravené Občianskym zákonníkom, ale doteraz sa uzavierajú len ako nepomenované zmluvy podľa § 51 Občianskeho zákonníka, resp. ako osobitný druh zmluvy o obstaraní veci. Ochrana cestujúcich si aj u nás vyžaduje, aby tento zmluvný typ bol upravený v novom Občianskom zákonníku ako osobitný, pomenovaný zmluvný typ.

Návrh Občianskeho zákonníka vymedzuje predovšetkým pojem zmluvy o obstaraní zájazdu, jej formu a obsah. Návrh upravuje aj práva a povinnosti vyplývajúce z tejto zmluvy a ustanovuje aj sankcie pre prípad porušenia povinnosti. Aby cestujúci bol chránený pre prípad, že usporiadateľ cesty by si neplnil povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, alebo by nebol v stave ich plniť, ukladá zákon obstarávateľovi uzavrieť poistnú zmluvu pre prípad vzniku zodpovednosti za škodu a ak by bol ohrozený návrat cestujúcich z určeného miesta cestovania, priznáva návrh zákona cestujúcemu priamy nárok na úhradu cestovných trov voči poisťovni.

Návrh bude vychádzať z novej úpravy v zákone č.281 /2001 Z. z.

12. Konanie bez príkazu

Konanie bez príkazu bude vychádzať z platnej úpravy v Občianskom zákonníku. Upraví sa obstaranie cudzej záležitosti, a to za predpokladu, že záležitosť obstaráva ten, kto na to nie je oprávnený a dôvodom takéhoto konania je odvrátenie hroziacej škody. Ide o vedomé konanie za iného. Nárok na náhradu nevyhnutných nákladov konateľovi bez príkazu patrí aj v prípade, ak sa výsledok nedostavil, pokiaľ to nezavinil sám.

Tomu, záležitosť ktorého bola obstaraná, patria výťažky z činnosti konateľa bez príkazu. Z tohto dôvodu je konateľovi bez príkazu uložená povinnosť podať vyúčtovanie a previesť všetko, čo konaním získal.

13. Komisionárska zmluva

Na základe komisionárskej zmluvy uzavretej medzi komisionárom a komitentom vzniká záväzok, podľa ktorého sa komisionár zaväzuje, že pre komitenta zariadi vo vlastnom mene na jeho účet určitú záležitosť, najmä kúpu a predaj a komitent sa zaväzuje zaplatiť mu odplatu.

Komisionárska zmluva bude vychádzať z právnej úpravy v Obchodnom zákonníku.

Obdobne ako pri mandátnej zmluve, obsahom komisionárskej zmluvy je zariadenie záležitosti pre iného na jeho účet. Zásadný rozdiel medzi komisionárskou a mandátnou zmluvou spočíva v tom, že komisionár koná vo vlastnom mene. Zo zmlúv, ktoré uzavrel síce na účet komitenta, ale vo vlastnom mene, je komisionár zaviazaný sám. Vzhľadom na podstatu komisionárskej zmluvy dochádza k osobitnej úprave prechodu vlastníckeho práva k veciam, ktoré nadobudne komisionár pre komitenta.

Dohodnutie odplaty nie je podstatnou náležitosťou komisionárskej zmluvy, aj keď ide o odplatnú zmluvu. Ak sa výška odplaty nedohodne, komisionárovi vzniká nárok na obvyklú odplatu.

Komisionárska zmluva je osobitná zmluva o zariaďovaní záležitostí. Základným typom takej zmluvy je mandátna zmluva a preto sa ustanovenia platné pre všetky zmluvy tohto druhu neopakujú, ale sa odkazuje na úpravu danú pre mandátnu zmluvu.

14. Sponzorská zmluva

Pod vplyvom praxe v krajinách Európskej únie sa aj u nás rozšírili rôzne druhy sponzorských zmlúv. Tieto zmluvy sa u nás rozšírili ako nepomenované zmluvy, pretože doterajšia právna úprava nemala osobitné ustanovenia o sponzorskej zmuve. Rozšírenie tohto zmluvného typu v praxi zdôvodňuje jeho zaradenie do systému pomenovaných zmluvných typov v záväzkovom práve. Tým sa vytvorí právny základ, na ktorom sa môžu v praxi uskutočniť sponzorské zmluvy s prihliadnutím na osobitné podmienky sledované sponzorskou zmluvou v konkrétnom prípade.

14.1. Vymedzí sa pojem sponzorskej zmluvy a upraví sa jej forma a obsah. Či sponzorskú zmluvu môže uzavrieť v konkrétnom prípade aj viac sponzorov spoločne alebo postupne, závisí od dohovoru strán, najmä však od dohovorenej klauzuly výlučnosti . Sponzorskou zmluvou sa sleduje vždy určitý účel a hmotný záujem a z hľadiska predmetu sponzoringu sa rozoznáva medzi športovým, kultúrnym,školským, sociálnym alebo ekologickým sponzoringom .

Upravia sa práva a povinnosti zmluvných strán vyplývajúcich zo sponzorskej zmluvy, možnosti odstúpenia od zmluvy, ako aj majetkové sankcie za porušenie niektorých povinností vyplývajúcich zo sponzorskej zmluvy.

15. Zmluva o ubytovaní

V podstate sa preberie doterajšia úprava z Občianskeho zákonníka.

Obchodný zákonník nepoznal zmluvu o ubytovaní a neupravuje ani obdobný zmluvný typ, z toho vyplýva, že úprava zmluvy o ubytovaní sa použije aj vtedy, ak objednávateľ a ubytovateľ sú podnikateľské subjekty.

16. Zmluva o úschove

Úschova vecí bola pred novelou z roku 1991 upravená v § 296 - 299 v rámci tzv. obstarávateľských služieb. Zmluvu o úschove je potrebné odlíšiť od tzv. úradnej úschovy (zloženie predmetu plnenia do notárskej úschovy).

Zmluvou o úschove vznikne zložiteľovi právo, aby uschovávateľ hnuteľnú vec prevzatú od neho do úschovy a riadne opatroval. Zmluva nevyžaduje žiadnu formu a môže sa uzavrieť aj konkludentne - odovzdaním kabátu v šatni a prevzatím lístka. Podstatnými náležitosťami tejto zmluvy sú dohoda o predmete a lehote úschovy. Z navrhovanej úpravy vyplýva, že zmluva o úschove môže byť bezodplatná. Odmenu za úschovu je zložiteľ povinný zaplatiť vtedy, ak sa tak dohodol, alebo ak to zodpovedá predmetu podnikania. Pokiaľ by zložiteľ nezaplatil dojednanú odmenu, príp. by neuhradil nevyhnutné náklady, ktoré na vec boli vynaložené, môže uschovávateľ uplatniť zádržné právo.

Navrhovaná úprava zmluvy o úschove vychádza z pôvodnej úpravy, ktorá bola v Občianskom zákonníku.

16.1. Zmluva o bankovej úschove. V súlade s platnou úpravou v Obchodnom zákonníku sa prevezme tento osobitný typ úschovy .

16.2. Zmluva o úschove cenných papierov. Ide o osobitný typ zmluvy, v súčasnosti upravený v zákone č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch. Jeho všeobecná úprava bude zaradená do Občianskeho zákonníka.

17. Zmluva o skladovaní

Zmluva o skladovaní bola pôvodne koncipovaná ako relatívny obchod, t.j. skladovateľ mohol túto zmluvu uzavrieť tak podľa Obchodného zákonníka, ako aj podľa Občianskeho zákonníka. V prípade, ak skladovateľ uzavrel zmluvu, ktorá nebola obchodom, bolo treba na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o zmluve o úschove . Zjednotením právnej úpravy tohto druhu zmluvy v novom zákone sa odstráni dvojaká právna úprava.

Na rozdiel od zmluvy o uložení veci zmluva o skladovaní je odplatnou zmluvou. Skladné sa platí odo dňa prevzatia veci skladovateľom. Obdobím, počas ktorého na skladovateľovi leží ťarcha zodpovednosti za prípadnú škodu na veci, ktorá je predmetom skladovania je obdobie od jej prevzatia až do jej vydania ukladateľovi.

Postavenie skladovateľa upevňuje aj zákonom zakotvené záložné právo, ktoré slúži na zabezpečenie jeho nárokov. Podmienkou realizácie tohto záložného práva je, že skladovateľ má predmet skladovania u seba.

Navrhované ustanovenia vychádzajú z pôvodného Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka.

18. Zmluva o preprave

Novela Občianskeho zákonníka z roku 1991 prevzala pri úprave zmluvy o preprave dovtedajšiu úpravu, ktorá existovala v rámci tzv. prepravných služieb. Rozlišujeme zmluvu o preprave osôb a zmluvu o preprave nákladu.

Obchodný zákonník upravoval zmluvu o preprave veci ako aj zmluvný typ - zmluvu o prevádzke dopravného prostriedku. Zjednotením právnej úpravy sa zmluva o preprave použije aj v obchodných stykoch. Občiansky zákonník obsahuje iba všeobecnú úpravu, spoločnú pre všetky druhy dopravy osôb a nákladu.

Činnosť jednotlivých subjektov oprávnených realizovať prepravu upravujú osobitné predpisy, ktoré sa týkajú určitého druhu dopravy (napr. zákon č. 47/1956 Zb. o vnútroštátnej plavbe). Z tohto dôvodu je potrebné pri jednotlivých druhoch dopravy aplikovať ustanovenia osobitných predpisov.

19. Sprostredkovateľská zmluva

Podstatnou časťou zmluvy o sprostredkovaní je vymedzenie určitej zmluvy, ktorej uzavretie má byť sprostredkované a to medzi záujemcom a treťou osobou a taktiež dohoda o zaplatení provízie. Nie je vylúčené, aby sa záväzok sprostredkovateľa týkal aj vytvorenia príležitosti na uzavretie viastranných zmlúv.

Predmetom záväzku sprostredkovateľa je vyvíjanie činnosti, z čoho vyplýva, že zmluva nie je porušená, ak nedôjde k uzavretiu sprostredkovateľskej zmluvy.

Pri úprave tohto zmluvného typu sa vychádzalo z ustanovení Obchodného a Občianskeho zákonníka a došlo k zjednoteniu úpravy.

19.1. Maklérska zmluva. Zákon o poisťovníctve č. 24/1991 Zb. zaviedol osobitných sprostredkovateľov pri uzavieraní poistných zmlúv, tzv. maklérov. Maklérska zmluva však doteraz nebola právne upravená. Preto sa medzi poisťovňami a maklérmi uzavierali iba sprostredkovateľské zmluvy, hoci medzi sprostredkovateľom a maklérom je určitý rozdiel. Kým pri sprostredkovateľskej zmluve ide len o sprostredkovania uzavretia určitej zmluvy, pri maklérskej zmluve ide nielen o sprostredkovanie uzavretia zmluvy, ale aj o hájenie právneho postavenia a ochrany záujmov klienta, v prospech ktorého maklér koná. Nová úprava však sleduje nielen samotné uzavieranie poistných zmlúv, ale poskytuje maklérovi právo v mene klienta urobiť rôzne úkony voči poisťovni, ktoré sú potrebné z hľadiska uplatnenia jeho práv vyplývajúcich z poistných udalostí. Maklér má právo na odplatu, ak táto bola dohodnutá nielen pre prípad uzavretia poistnej zmluvy, ale aj pre prípad plnenia ďalších povinností vyplývajúcich zo vzťahu makléra ku klientovi z maklérskej zmluvy. (V prípade schválenia nového zákona o poisťovníctve sa bude obdobne riešiť aj úprava poisťovacieho agenta.)

20. Zmluva o obchodnom zastúpení

Zmluva o obchodnom zastúpení, na rozdiel od zmluvy o sprostredkovaní, je základom pre opakovanú sprostredkovateľskú, prípadne ďalšiu činnosť obchodného zástupcu zameranú na uzavieranie určitého druhu zmluvy medzi zastúpeným a tretími osobami. Predmetom záväzku obchodného zástupcu je jednak vyhľadávanie záujemcov o uzavretie obchodov vymedzených v zmluve, prípadne samostatné uzavieranie týchto obchodov, ďalej poskytovanie spolupôsobenia pri uskutočňovaní obchodov, ako aj iná činnosť.

Predmet záväzku obchodného zástupcu je iba vyhľadávanie záujemcov o uzavretie dojednaných obchodov podľa pokynov zastúpeného a v jeho záujme. Na právne úkony uskutočňované v mene zastúpeného musí mať obchodný zástupca udelené splnomocnenie, a to v písomnej forme, ak sa splnomocnenie vzťahuje na písomný právny úkon.

V zmluve o obchodnom zastúpení v zmysle navrhovaných ustanovení je možné dojednať ručenie obchodného zástupcu za splnenie povinností s treťou stranou (osobou). Pokiaľ ručenie nie je výslovne dohodnuté, obchodný zástupca za záväzky dlžníka neručí a ani inak nezodpovedá.

Zároveň sa upravuje rozsah nárokov obchodného zástupcu vyplývajúcich z výkonu jeho činnosti (provízia, úhrada nákladov).

Pri výhradnom obchodnom zastúpení ukladá zákon zastúpenému i zástupcovi určité povinnosti a zákazy, ktorých porušenie môže viesť k vzniku nároku na náhradu škody. Pokiaľ sa strany nedohodnú inak, zmluva o obchodnom zastúpení má povahu nevýhradného zastúpenia. Tento druh obchodného zastúpenia poskytuje zastúpenému možnosť využívať aj služby iných obchodných zástupcov v rovnakej oblasti obchodného zastúpenia. Z povahy nevýhradného obchodného zastúpenia vyplýva, že zastúpený môže poveriť viacerých obchodných zástupcov aj pre tú istú územnú oblasť.

Navrhované ustanovenia vychádzajú z ustanovení § 652 a nasl., ktoré obsahovali úpravu obchodného zastúpenia v Obchodnom zákonníku, vrátane nevýhradného obchodného zastúpenia a výhradného obchodného zastúpenia.

21. Poistná zmluva

Po novele Občianskeho zákonníka z roku 1991 je poistenie upravené pre všetky typy a druhy poistenia, ako aj pre všetky subjekty (právnické a fyzické osoby, vrátane podnikateľských) iba v Občianskom zákonníku.

Úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku je iba rámcová. Jednotliví poisťovatelia vydávajú podrobnejšie podmienky poistenia v tzv. všeobecných poistných podmienkach.

Poistnou udalosťou sa poistiteľ zaväzuje poskytnúť plnenie, ak nastane náhodná udalosť bližšie určená v zmluve a fyzická a právnická osoba sa zaväzuje platiť poistné.

Vzhľadom na dlhodobosť vzťahov a ich zložitosť sa poistná zmluva musí uzavrieť písomne, inak je neplatná.

Predmetom úpravy sú vzájomné vzťahy účastníkov poistenia, ktorými sú najmä poistiteľ, ktorý sa poistnou zmluvou zaväzuje poskytnúť poistné plnenie a poistník, čiže osoba, ktorá s poistiteľom túto zmluvu uzavrela a je povinná platiť poistné. Okrem týchto hlavných účastníkov je potrebné upraviť aj vzťahy s ďalšími účastníkmi poistenia, a to najmä s tzv. oprávnenými osobami, t.j. takými, ktorým z poistenia vzniká právo na poistné plnenie, alebo aj s akýmikoľvek inými fyzickými osobami a právnickými osobami.

Úprava poistnej zmluvy by mala prispôsobiť podmienkam, ktoré by odrážali súčasný vývojový trend v poisťovníctve a súčasne by mala reagovať na pripravovaný vstup Slovenskej republiky do Európskej únie tým, že ustanovenia smerníc týkajúce sa poistnej zmluvy budú prenesené do nášho právneho poriadku. Chýbajúca úprava týchto novovznikajúcich alebo meniacich sa právnych vzťahov vedie k tomu, že ich všeobecná úprava je nahradzovaná úpravou poisťovní v poistných podmienkach. Týmto dochádza k rôznorodosti zmluvných úprav.

Z týchto dôvodov je potrebné podrobnejšie vymedziť náležitosti poistnej zmluvy, členenie poistenia podľa druhov na životné poistenie a neživotné poistenie, podrobnosti pri uzavieraní poistnej zmluvy, práva a povinnosti účastníkov poistenia, poistenie cudzieho rizika, poistné, následky porušenia povinností, prerušenie poistenia, zánik poistenia

Cieľom bude okrem iného aj dosiahnutie kompatibility právnej úpravy v tejto oblasti s právnou úpravou Európskej únie. Aj keď samotná úpravu poistnej zmluvy nieje v rámci EÚ upravená špeciálnou smernicou, je len otázka času, kedy bude aj táto oblasť v rámci EÚ zjednotená. To si však vyžaduje nielen jednotný trh, ale aj poistné riziko, ktoré má častokrát medzinárodný charakter. V smerniciach týkajúcich sa vykonávanie životného poistenia ako aj neživotného poistenia sú však ustanovenia, ktoré je nevyhnutné zapracovať do úpravy poistnej zmluvy. Ide najmä o vymedzenie pojmu „slobodné poskytovanie služieb“, niektoré ustanovenia týkajúce sa sprostredkovania poistenia, spolupoistenia, poistenia právnej ochrany, ustanovenia týkajúce sa poistenia veľkých rizík, práva platného pre poistné zmluvy v životnom poistení a neživotnom poistení a poistenia v rámci poskytovania služieb.

22. Zmluva o kontrolnej činnosti

Zmluvou o kontrolnej činnosti sa zakladá záväzkový vzťah medzi objednávateľom a vykonávateľom kontroly, pričom sa vykonávateľ kontroly zaväzuje vydať o prevedenej kontrole osvedčenie.

Účelom zmluvy o kontrolnej činnosti je nestranné zistenie stavu určitej veci, prípadne overenie výsledku určitej činnosti. Výsledkom takejto kontroly je osvedčenie o zistení uvedeného stavu. Môže slúžiť aj ako dôkaz v prípadnom súdnom spore o vadách určitého plnenia alebo o vadách určitého tovaru.

Vykonávateľ kontroly je podľa navrhovaných ustanovení povinný riadne splniť svoj záväzok. Ak kontrolu nevykonal riadne, nemá nárok na zaplatenie odplaty, ani na úhradu vynaložených nákladov. Nevykonanie kontroly v dohodnutej lehote, keď sa mala vykonať je podstatným porušením zmluvnej povinnosti. Objednávateľ je oprávnený odstúpiť od zmluvy a má nárok na náhradu škody, ktorá mu týmto vznikla.

Kontrolná činnosť je rozšírená najmä v medzinárodnom obchode, avšak svoje miesto má aj v oblasti vnútroštátneho obchodu, z tohto dôvodu je jej úprava dôležitá.

23. Zmluva o tichom spoločenstve

Právna úprava tichej spoločnosti, predtým obsiahnutá v štvrtej časti Hospodárskeho zákonníka, sa dostala do Obchodného zákonníka v roku 1991.

Vzhľadom na právnu povahu tichej spoločnosti, ktorá nie je, a napokon ani nikdy nebola obchodnou spoločnosťou, je zaradenie jej úpravy do záväzkovej časti Obchodného zákonníka výstižnejšie ako jej zaradenie v bývalom Hospodárskom zákonníku.

Zmluva o tichom spoločenstve vo svojej podstate predstavuje záväzkovoprávny vzťah medzi podnikateľom a tichým spoločníkom, v rámci ktorého sa tichý spoločník zaväzuje podieľať sa na podnikateľskej činnosti podnikateľa určitým vkladom.

Zmluva o tichom spoločenstve sa v mnohých znakoch podobá zmluve o úvere alebo zmluve o pôžičke. Od týchto zmlúv sa však zásadne odlišuje tým, že tichý spoločník poskytuje svoj vklad za účelom jeho znásobenia, s cieľom podielu na zisku, ale aj s rizikom, že k dosiahnutiu očakávaného zisku nedôjde.

24. Zmluva o bežnom účte

Zmluva o bežnom účte bola v Hospodárskom zákonníku upravená len v súvislosti s tuzemským, najmä bezhotovostným platobným stykom pre organizácie. V Občianskom zákonníku aj v Zákonníku medzinárodného obchodu úprava takejto zmluvy chýbala.

Vedenie bežných účtov v bankách má význam najmä pre bezhotovostný platobný styk, a to tak tuzemský, ako aj medzinárodný.

Zmluvou o bežnom účte sa zaväzuje banka zriadiť do určitej lehoty na určitú menu bežný účet pre majiteľa. Na platnosť tejto zmluvy sa vyžaduje písomná forma.

Banka realizuje uvedené služby podľa písomného rozkazu majiteľa účtu alebo podľa podmienok ustanovených v zmluve. Za písomný príkaz je možné považovať nielen formulár banky vrátane šekov, ale aj bankové karty a technické nosiče dát.

Navrhovaná úprava vychádza zo zásady, že bežné účty sa úročia vždy. Vo svete však existujú, a nie sú výnimkou, bežné účty bezúročné. V zmluvách o vedení účtu sa najčastejšie určuje úročenie po uplynutí kalendárneho roku.

Navrhovaná úprava zmluvy o bežnom účte vychádza z ustanovení § 708 - 719 Obchodného zákonníka.

25. Zmluva o vkladovom účte

Na základe zákona č. 21/1992 Zb. o bankách v znení neskorších predpisov prijímajú tieto inštitúcie vklady od obyvateľstva. Jednou z možností vkladu je príjem peňažných prostriedkov na vkladový účet. Vkladový účet na rozdiel od bežného účtu je výslovne určený na uloženie peňažných prostriedkov v banke, pričom majiteľ vkladového účtu sa na určitú lehotu vzdáva práva využívať peňažné prostriedky na ňom uložené a prenecháva ich na využitie banke. Najbežnejšou formou vkladového účtu je účet termínovaného vkladu.

Ustanovenie o výške úrokov je formulované podobne ako pre bežný účet. K tomu však ako ďalšie kritérium pristupuje dĺžka lehoty viazanosti prostriedkov. Spravidla dlhšia lehota viazanosti znamená aj vyššiu úrokovú sadzbu. Po uplynutí dohodnutej lehoty alebo po účinnosti výpovede je banka povinná používať prostriedky na vkladovom účte podľa dispozície majiteľa účtu. Ak majiteľ účtu vypovie len časť vkladu, banka mu uvoľní len túto časť, ostatné prostriedky ostanú na vkladovom účte naďalej viazané podľa zmluvných podmienok. Takéto riešenie sa javí ako najpraktickejšie, najmä ak ide o väčšiu sumu peňazí a ak majiteľ účtu zostáva naďalej klientom banky.

Zároveň sa ustanovuje, že ak banka poskytuje za vklad nejaké iné majetkové výhody, má vkladateľ nárok na tieto výhody, ak si to dohodol v zmluve.

25.1. Vklady na vkladných knižkách

Najbežnejšou formou občianskoprávneho vzťahu medzi fyzickou osobou a bankou, ktorá prijíma vklady, je vklad na vkladnej knižke. Vkladná knižka nie je cenným papierom, je len potvrdením o výške vkladu, jeho zmenách a konkrétnom stave. Delenie vkladných knižiek nadobudlo osobitný význam prijatím zákona č. 118/1996 Z. z. o ochrane vkladov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého sa ochrana neposkytuje anonymným vkladom. Za takýto vklad treba považovať vklad na vkladnej knižke na doručiteľa.

Ustanovenie o zániku vkladu zo zmluvného vzťahu v dôsledku uplynutia lehoty (20 rokov) platí za predpokladu, že vkladateľ s vkladom po túto lehotu nenakladal, ani nepredložil vkladnú knižku na doplnenie záznamov. Po uplynutí tejto lehoty začína plynúť premlčacia lehota.

V rámci rozšírenia poskytovania jednorázového vkladu, ktorý je výhodnejšie úročený, vznikla potreba upraviť aj problematiku vkladových listov, ktoré sú cennými papiermi a zároveň sú potvrdením o uložení čiastky peňažných prostriedkov.

Rešpektovať sa bude Smernica č. 91/308 EHS o predchádzaní zneužitiu finančného systému k praniu špinavých peňazí, neumožní sa existencia vkladných knižiek na doručiteľa. Stanoví sa povinnosť finančných a úverových inštitúcii vyžadovať identifikáciu klientov pri finančných transakciách presahujúcich určitú hranicu.

25.2. Z ustanovenia o ďalších formách vkladov je zrejmá voľnosť zmluvných strán dohodnúť si i iné formy vkladov.

26. Zmluva o akreditíve

Dôležitým nástrojom na uskutočnenie platieb v medzinárodnom aj vnútroštátnom obchode je akreditív. Pomerne spoľahlivú ochranu záujmov účastníkov kúpnej zmluvy, ale aj iných obchodných kontraktov poskytuje najmä dokumentárny akreditív. Osobitný význam má pre predávajúceho pri kúpnej zmluve. Hlavným účelom, pre ktorý sa inštitút akreditívu vytvoril v medzinárodnom obchode bolo zabezpečiť záujem predávajúceho, aby mu kupujúci zaplatil dohodnutú kúpnu cenu skôr, než stratí kontrolu, teda možnosť disponovania s tovarom, ktorý je predmetom kúpy.

Akreditív má osobitný význam pri nadväzovaní obchodných stykov s novými partnermi, keď ešte nie je overená ich obchodná hodnovernosť a solventnosť. Dokumentárny akreditív sa donedávna vyskytoval iba v medzinárodnom platobnom styku úzkeho okruhu subjektov oprávnených na medzinárodný obchod (obdobie monopolu zahraničného obchodu).

Základom na vytvorenie akreditívu je vzťah, z ktorého vyplýva dôvod na uzavretie zmluvy o akreditíve, vzťah medzi príkazcom a oprávneným (napr. vzťah z kúpnej zmluvy, ak sa má kúpna cena platiť cez akreditív). Tento vzťah je len podnetom na uzavretie zmluvy o otvorení akreditívu, vzťah príkazcu k banke a záväzok banky z akreditívu je od neho celkom nezávislý.

Akreditív môže byť odvolateľný alebo neodvolateľný. Podľa úpravy v navrhovaných ustanoveniach je akreditív neodvolateľný, pokiaľ v ňom odvolateľnosť nie je výslovne vyjadrená.

Dokumentárny akreditív v praxi prevažuje. Pri týchto akreditívoch je podmienkou na poskytnutie plnenia predloženie dokumentov uvedených v akreditívnej listine. Banka skúma predložené dokumenty iba po vonkajšej stránke a z hľadiska úplného súladu s akreditívnou listinou.

Pre iné než dokumentárne akreditívy sa výslovne odkazuje na úpravu platnú pre dokumentárne inkaso, teda na to, že všetky doklady skúma banka iba z hľadiska úplného súladu s akreditívnymi podmienkami a že záväzok nemá nijakú priamu súvislosť so splnením alebo nesplnením dôvodu, ktorý k otvoreniu akreditívu viedol.

Navrhované ustanovenia vychádzajú z pôvodnej úpravy akreditívu v platnom právnom poriadku.

27. Zmluva o inkase

V obchodnom styku medzi podnikateľmi je niekoľko spôsobov platenia. Jedným z nich je bankové inkaso. V obchode je možné dojednať dva typy zmlúv a to zmluvu o inkase a zmluvu o bankovom dokumentárnom inkase, ktorá sa používa v medzinárodnom platobnom styku.

Zmluva o inkase je zmluvou o bankovom obchode a vždy ide o obchodnú zmluvu. Úprava, ktorá bola pôvodne v Obchodnom zákonníku, nadväzovala na úpravu, ktorá bola obsiahnutá v Zákonníku medzinárodného obchodu.

Návrh bude charakterizovať zmluvu o inkase ako záväzok banky obstarať prijatie plnenia určitej peňažnej pohľadávky pre príkazcu, alebo obstarať iný inkasný úkon (najčastejšie ním bude akceptácia zmenky, resp. obstaranie akceptácie zmenky).

Banka vykonáva v zmysle svojho záväzku inkasný úkon, nezodpovedá za skutočný výsledok inkasného úkonu. Predmetom tohto úkonu môžu byť peniaze alebo cenné papiere, ktoré banka musí odovzdať príkazcovi.

Dokumentárne inkaso je v praxi prevažujúce, preto je tento druh inkasa uvedený osobitne a rozlišuje sa aj v Jednotných pravidlách pre inkaso vydaných Medzinárodnou obchodnou komorou. Dokumentárne inkaso sa viaže na možnosť dojednať v kúpnej zmluve, že kúpna cena bude zaplatená pri odovzdaní tovaru alebo dokladov, ktoré umožňujú kupujúcemu nakladať s tovarom. Až na niektoré výnimky v praxi ide o vydanie dokladov týkajúcich sa dodávky tovaru. Ide vždy o obchodnú faktúru a takmer vždy o doklady svedčiace o odoslaní tovaru prostredníctvom dopravcu, z ktorých náložný list a konosament v námornej preprave patria medzi doklady oprávňujúce nakladať s tovarom. Dokumenty, ktoré sú uvedené v zmluve musí banka prevziať a opatrovať ich s odbornou starostlivosťou.

Zmluva o inkase je špeciálny typ mandátnej zmluvy, čo je dôvodom odkazu na úpravu mandátnej zmluvy v tej časti, ktorá neupravuje práva a povinnosti inak.

28. Cestovný šek

Cestovný šek je osobitný druh cenného papiera a i keď v názve z dôvodu tradície je použitý názov "šek", nepôjde o šek podľa úpravy zmenkového a šekového zákona č. 191/1950 Zb., lebo v priebehu vývoja sa cestovný šek natoľko odlíšil od bežných šekov, že jeho úprava je samostatná.

Cestovný šek je cenným papierom, ktorý môže byť vystavený len na meno a je spravidla formulovaný ako sľub zaplatiť určitú sumu.

Vystaviteľom šeku sú spravidla banky, ale tieto šeky môžu vydávať aj iné subjekty. Povinnosť vyplatiť príslušnú sumu po predložení cestovného šeku je viazaná na splnenie podmienok určených na vystavenie. Výpočet náležitostí, ktoré musí cestovný šek obsahovať nie je totožný s náležitosťami šeku podľa zmenkového a šekového zákona. Vzhľadom na využívanie cestovného šeku na zabezpečenie potrieb pri cestovaní býva bežne vystavený na inú než slovenskú menu.

Vylúčenie predpisov, ktoré upravujú zmenky a šeky vytvára z cestovného šeku osobitný a samostatný platobný dokument.

29. Licenčná zmluva

Zákon na rozdiel od doterajšej úpravy v Obchodnom zákonníku nebude upravovať licenčnú zmluvu len na predmety priemyselného vlastníctva, ale upraví licenčnú zmluvu pre všetky predmety duševného vlastníctva.

Predmetom tejto zmluvy je poskytnutie práva na využívanie alebo používanie predmetov duševného vlastníctva. Zákon bude rozlišovať predmety priemyselného vlastníctva, na ktoré sa udeľuje ochrana rozhodnutím Úradu priemyselného vlastníctva SR. U týchto licenčných zmlúv sa ich účinnosť voči tretím osobám bude viazať na ich registráciu na uvedenom úrade.

Zákon bude rozlišovať medzi výlučnou a nevýlučnou licenciou.

29.1. Franšízová zmluva. Zákon vo všeobecnosti bude charakterizovať aj franšízovú zmluvu ako špecifický typ licenčnej zmluvy, ktorou sa poskytuje za odplatu celý komplex práv patriacich do duševného vlastníctva za účelom prevádzakovania určitého podniku.

30. Spoločenská zmluva. Zákon upraví všeobecne spoločenskú zmluvu ako osobitný typ zmluvy, na základe ktorej za zakladajú predovšetkým obchodné spoločnosti.Zákon nebude upravovať podrobnosti a obsah týchto zmlúv. Ich zaradenie do Občianskeho zákonníka má význam, že sa na tieto zmluvy budú vzťahovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch.

Podmienkou platnosti zmluvy bude jej písomná forma. To sa bude vzťahovať aj na zmluvu o združení, kde sa doteraz len nedopatrením takáto podmienka platnosti nezakotvila.

30.1. Zmluva o združení. Zmluva o združení je osobitným typom spoločenskej zmluvy, ktorá môže byť dvoj alebo viacstranná. Zmluvou o združení nevzniká nový právny subjekt, ale zakladá sa záväzkovoprávny vzťah medzi jej účastníkmi. Z tohto dôvodu právne úkony za združenie je oprávnený robiť každý z účastníkov samostatne s tým, že úkony, ktoré sa vykonali na základe tejto zmluvy zaväzujú aj ostatných členov.

Zmluvou o združení sa upravujú vnútorné vzťahy medzi účastníkmi, a to najmä spôsob konania.

Pojmovým znakom tejto zmluvy a zároveň aj jej predmetom je stanovenie určitého účelu, ktorý je spoločný pre všetkých účastníkov. Túto zmluvu možno charakterizovať ako zmluvu otvorenú, nakoľko umožňuje, aby k účastníkom zmluvy pristúpili aj noví účastníci. Pokiaľ ide o formu zmluvy, Občiansky zákonník nepredpisuje písomnú formu.

Pri úprave tejto zmluvy sa vychádzalo z pôvodnej úpravy v Občianskom zákonníku.

31. Zmluva o finančnej výpomoci. Finančnú výpomoc podľa navrhovaných ustanovení je treba chápať ako opakujúce sa plnenie. Zmluvou o finančnej výpomoci sa subjekt zaväzuje, že inému doživotne alebo na inak určenú lehotu alebo lehotu neurčeného trvania bude vyplácať určitý dôchodok (rentu).

Dôvodom uzavretia tejto zmluvy bude hmotné zabezpečenie určitej osoby, napr. počas lehoty prípravy na povolanie a pod. Takúto zmluvu môžu uzavrieť osoby právnické aj osoby fyzické, pričom oprávnenou osobou môže byť iba fyzická osoba (poberateľ dôchodku).

Zmluva o finančnej výpomoci musí byť uzavretá písomne, inak je neplatná.

Právo na vyplácanie finančnej výpomoci je osobným právom viažucim sa na poberateľa finančnej výpomoci, a toto právo nie je možné previesť na iného. Z osobnej povahy finančnej výpomoci vyplýva, že nárok zaniká smrťou oprávneného a neprechádza na jeho dedičov. Na dedičov prechádza iba dávka splatná ku dátumu jeho smrti ako pohľadávka.

32. Stávka a hra. Právnu úpravu hier a stávok obsahoval Občiansky zákonník z roku 1950 a táto úprava sa prebrala aj do súčasného návrhu. Do novely z roku 1991 boli stávky a hry upravené v rámci zodpovednosti za neoprávnený majetkový prospech. Na základe tejto úpravy sa nepovažovalo prijatie plnenia z výhry a stávky za neoprávnený majetkový prospech, ale tieto plnenia boli považované za tzv. "naturálne obligácie", ktoré nebolo možné vymáhať súdnou cestou.

Pokiaľ ide o výhry z lotérií, ktoré prevádzkujú štátne výherné podniky a ktoré sú úradne povolené, sú súdne vymáhateľné a podliehajú premlčaniu. Úprava takýchto stávok a lotérií je v osobitnom zákone o lotériách a iných podobných hrách, preto je Občiansky zákonník normou lex generalis.

33. Verejná súťaž, verejný prísľub

Verejná súťaž bola pred novelou z roku 1991 upravená v Občianskom zákonníku, avšak verejný prísľub nie. Občiansky zákonník z roku 1950 upravoval iba inštitút verejného prisľúbenia, pričom verejná súťaž sa považovala za jeden z druhov verejného prisľúbenia. Pred novelou Občianskeho zákonníka z roku 1991, t.j. do 31. 12. 1991 bola verejná súťaž upravená aj v Hospodárskom zákonníku, ktorý upravoval inštitút tzv. "užšej súťaže".

Pokiaľ ide o obchodnú verejnú súťaž, prevezme sa po spresnení doterajšia právna úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku.

34. Sľub odškodnenia. Sľub odškodnenia sa vyskytuje najmä v praxi medzinárodného obchodu, v súvislosti so stratou cenných papierov reprezentujúcich tovar (náložný list v železničnej preprave, konosament v námornej preprave). Sľub odškodnenia sa používa aj pri strate zmenky alebo šeku. Takýto sľub možno dať aj vystaviteľovi zmenky a šeku, ktorý vystaví novú listinu namiesto stratenej.

Úprava sľubu odškodnenia vychádza z ustanovení § 725 - 728 Obchodného zákonníka.

35. Osobitné ustanovenia pre záväzkové vzťahy v medzinárodnom obchode. V tejto časti budú vymedzené niektoré osobitné práva a povinnosti subjektov, ktoré vystupujú v medzinárodných obchodných vzťahoch. Navrhovaná úprava bude vychádzať z ustanovení § 729 - 756 Obchodného zákonníka, ktorý upravoval zmluvu o viazaných obchodoch, zmluvu o výhradnom predaji, úpravu medzinárodných zvyklostí, menovú doložku. Táto právna úprava v plnom rozsahu postačovala pre právnu prax a z tohto dôvodu je potrebné ju zaradiť do ustanovení Občianskeho zákonníka.

 

Tretia hlava

Záväzky zo zodpovednosti za škodu a z bezdôvodného obohatenia

1. Siedma časť návrhu Občianskeho zákonníka upravuje osobitnú časť záväzkového práva, v ktorej záväzkovoprávne vzťahy vznikajú na základe protiprávnych úkonov. Zodpovednostné vzťahy vznikajú ako dôsledok porušenia právnych povinností. Zodpovednostné vzťahy boli už aj doteraz upravené v osobitnej časti Občianskeho zákonníka. Ustanovenia o zodpovednosti za škodu patria v doterajšom Občianskom zákonníku k najlepšie prepracovaným častiam, ktoré vychádzali zo správnych teoretických základov a obstáli aj s prísnymi kritériami, platnými pre úpravu týchto vzťahov v západných úpravách. To však neznamená, že na nich niet čo zlepšovať. V návrhu nového Občianskeho zákonníka bude potrebné niektoré všeobecné otázky precíznejšie upraviť. Pokiaľ ide o jednotlivé prípady zodpovednosti, vychádza aj návrh nového Občianskeho zákonníka z toho, že základným princípom zodpovednosti za škody je princíp subjektívnej zodpovednosti, pri ktorej sa zavinenie škodcu predpokladá (prezumcia zavinenia), pričom škodca má možnosť sa vyviniť (exculpovať). Je to princíp, ktorý je zameraný na ochranu poškodeného. Jednotlivé ďalšie prípady zodpovednosti vychádzajú väčšinou z princípu objektívnej zodpovednosti, pri ktorej škodca zodpovedá bez ohľadu na svoje zavinenie, pričom však má možnosť v zákonom stanovených prípadoch sa oslobodiť od zodpovednosti (liberácia). To zodpovedá celkovému trendu v západných úpravách, kde sa ťažisko úpravy zodpovednosti prenáša do sféry objektívnej zodpovednosti. V systéme jednotlivých prípadov zodpovednosti pribudli ďalšie skutkové podstaty, ktoré sú dnes na západe upravené buď smernicami EHS a EÚ alebo medzinárodnými zmluvami. Ide najmä o zodpovednosť za škodu spôsobenú vadnými výrobkami, o zodpovednosť za škody spôsobené atómovou energiou a o zodpovednosť za škody spôsobené na zdraví občanov pri teroristických útokoch. Do novej právnej úpravy boli zahrnuté aj ustanovenia o zodpovednosti za škody spôsobené nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, ktoré boli doteraz upravené osobitným zákonom (zák. č. 58/1969 Zb.). Do novej úpravy občianskoprávnej zodpovednosti bola prevzatá aj osobitná úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením zmluvných povinností v obchodnom styku, ktorá bola upravená v Obchodnom zákonníku (§ 373 - 386). Pokiaľ ide o povinnosť náhrady škody, vychádza nová úprava už zo zásad, ktoré boli prijaté pri novelizácii Občianskeho zákonníka v roku 1991, podľa ktorých sa nahradzuje nielen tzv. skutočná škoda, ale aj to, čo poškodenému ušlo (tzv. ušlý zisk). Aj táto zásada je zameraná na ochranu poškodeného. Pokiaľ ide o zodpovednosť za škody spôsobené na zdraví, je doterajšia úprava nedostatočná, najmä vo veci stanovenia výšky bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa. Tieto náhrady sa určovali zásadne podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolestí a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení ďalších vyhlášok, ktoré boli pripravené pre oblasť pracovnoprávnej zodpovednosti a stanovovali veľmi nízke náhrady, ktoré nezodpovedali stupňu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú fyzická osoba utrpela v dôsledku protiprávneho zásahu do jeho telesnej integrity. Súdy síce mali možnosť tieto náhrady zvyšovať, ale zvýšenia boli v konkrétnych prípadoch pod vplyvom uvedenej vyhlášky často nepatrné. V západných úpravách určovanie náhrady za bolestné a za sťaženie spoločenského uplatnenia je výlučne v kompetencii súdov, bez akejkoľvek nadväznosti na úpravu v nejakej vyhláške. Určovanie uvedených náhrad podľa tabuliek upravených vo vyhláške je napokon aj protiústavné, pretože podľa Ústavy možno ukladať povinnosti len zákonom a nie nižšími právnymi predpismi.

1.1. Zákon vyrieši aj zodpovednosť za škodu spôsobenú zvieraťom, stavbou, pádom veci nebezpečne postavenej , jej vyhodením alebo vyliatím.

1.2. Zákon bude vychádzať zo zásady subjektívnej zodpovednosti s prezumovaným zavinením z nedbanlivosti. Rozdiel medzi podnikateľom a nepodnikateľom bude v konštrukcii ich prezumovanej nedbanlivosti. Pri konaní osoby, ktorá nie je podnikateľom bude jej nedbanlivosť daná v takom porušení starostlivosti a opatrnosti, akú možno požadovať od každého človeka s priemernými vlastnosťami. Naopak, u podnikateľov bude za nedbalosť považované to, čo nebude vyhovovať (nebude v súlade) požiadavkám kladeným na osobitné znalosti, schopnosti alebo starostlivosť tej ktorej profesie (odboru činnosti). To isté bude platiť aj pre osoby, ktoré podniknú konanie, ku ktorému sú potrebné osobitné znalosti, schopnosti alebo mimoriadna starostlivosť.

2. Spoločné ustanovenia o zodpovednosti za škodu

Zákon bude obsahovať niektoré spresnenia oproti doterajšej úprave. Predovšetkým upraví, v čom spočíva zodpovednosť za škodu, čo treba považovať za škodu a kto zodpovedá za náhodu . V ďalších ustanoveniach sa upravuje podrobnejšie, kto je subjektom zodpovednosti. V rámci tejto otázky upravuje návrh aj zodpovednosť za škodu spôsobenú inými osobami. Ako všeobecné ustanovenie bude zakotvená zásada, podľa ktorej fyzické a právnické osoby zodpovedajú za škodu, ktorá bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby za škodu takto spôsobenú nezodpovedajú priamo poškodenému; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov tým nie je dotknutá. Doteraz bola táto zásada upravená iba pri všeobecnej zodpovednosti (§ 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka z roku 1964). U ostatných zodpovednostných skutkových podstát takáto úprava chýbala a prax si tu vypomáhala analógiu. V súvislosti s určením subjektu zodpovednosti návrh upravuje aj vzťah poškodenému k poisťovni, ak škodca bol poistený pre prípad zodpovednosti za škodu. Zákon upraví, kedy poškodený má priamy nárok na náhradu škody voči poisťovni. Upraví sa aj vzťah nároku na náhradu škody voči škodcovi k nároku na náhradu škody, ktorý má poškodený voči poisťovni, ak bol jeho majetok poistený. Zákon upraví vzťah nároku na náhradu škody spôsobenej na zdraví voči škodcovi k nároku na poistné plnenie, ak poškodený bol poistený pre prípad spôsobenia škody na zdraví.

2.1. Prevencia. Ustanovenia o predchádzaní škodám (o prevencii) budú prevzaté z doterajšej úpravy. Takisto sa prevezmú ustanovenia o okolnostiach vylučujúcich zodpovednosť . Novým bude ustanovenie o uplatnení nároku na náhradu škody, ktoré upravuje aj otázku dôkazného bremena.

3. Subjektívna zodpovednosť

V úvode bolo povedané, že základným princípom zodpovednosti je subjektívna zodpovednosť spočívajúca na zavinení . To však neznamená, že je to čo do počtu prípadov zodpovednosti prevládajúcim princípom. U jednotlivých konkrétnych prípadov zodpovednosti prevládajú v praxi prípady objektívnej zodpovednosti (prípady zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie).

Návrh vymedzuje jednotlivé formy zavinenia, úmysel , nedbanlivosť a hrubú nedbanlivosť . Doteraz takéto vymedzenia v Občianskom zákonníku chýbali a prax si vypomáhala vymedzením týchto pojmov v Trestnom zákone.

Všeobecná zodpovednosť za zavinené spôsobenie škody bola prevzatá z doterajšej úpravy v § 420 Občianskeho zákonníka z roku 1964. Medzi prípady subjektívnej zodpovednosti zaraďuje návrh aj spôsobenie škody v rozpore s dobrými mravmi, spôsobenie škody vecou alebo ovládateľnou prírodnou silou , zodpovednosť chovateľa zvieraťa za škodu spôsobenú zvieraťom , zodpovednosť vlastníka stavby za škodu spôsobenú zrútením stavby alebo oddelením časti stavby, zodpovednosť za škody spôsobené rozširovaním určitých skutočností, ktoré sú spôsobilé ohroziť alebo znížiť dôveryhodnosť určitej osoby a zodpovednosť za škodu spôsobenú tými, ktorí nemôžu posúdiť následky svojho konania .Okrem prvého a posledného prípadu, ktoré boli prevzaté z doterajšej úpravy, ide v ostatných prípadoch o nové skutkové podstaty, ktoré v doterajšej úprave chýbali, hoci v praxi sa časti vyskytovali.

4. Objektívna zodpovednosť

Návrh Občianskeho zákonníka upraví v oddieli pojem objektívnej zodpovednosti, t.j. zodpovednosti za škodu bez ohľadu na zavinenie. Okrem toho vymedzuje aj pojem možnosti oslobodenia sa z objektívnej zodpovednosti (liberácia). V ďalších ustanoveniach sa rozvádzajú jednotlivé prípady objektívnej zodpovednosti a podrobnejšie sa upravujú podmienky, za ktorých sa za určitú škodu objektívne zodpovedá. Väčšina týchto ustanovení bola prevzatá z doterajšej právnej úpravy, kde sa v praxi osvedčili.

4.1. Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou

bude prevzatá z doterajšieho znenia § 420a Občianskeho zákonníka v znení novely z roku 1991. Táto zodpovednosť má za prvoradý účel chrániť fyzické osoby a životné prostredie proti nepriaznivým vplyvom na toto prostredia.

4.2. Zodpovednosť za škody pri porušení zmluvy a záväzkov vzniknutých v oblasti obchodných stykov bude prevzatá z §§ 373 - 377 Obchodného zákonníka, ktorý z hľadiska zabezpečenia statočnosti obchodovania a plnenia záväzkov z obchodných zmlúv spájal s prípadným porušením zmluvných povinností prísnejšiu formu zodpovednosti, formu objektívnej zodpovednosti, než v prípade porušenia zmluvných povinností z bežných občianskoprávnych zmlúv, kde platí miernejší princíp subjektívnej zodpovednosti.

4.3. Zodpovednosť za škodu spôsobenú vadným výrobkom bude do návrhu Občianskeho zákonníka zaradená v rámci aproximácie práva podľa Smerníc Rady Európy 85/374 EEC z 25. júla 1985 o zodpovednosti za vadné výrobky. Táto zodpovednosť bude upravená v súlade s prijatým zákonom č. 294/1999 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom.

4.4. Zodpovednosť za škodu spôsobenú na prevzatej veci bude prevzatá bez zmeny z terajšieho Občianskeho zákonníka, pretože sa v praxi osvedčila.

4.4.1. Uplatní sa pravidlo zodpovednosti pri použití prístroja a podobných vecí pri poskytovaní rôznych služieb vrátene zdravotníckych, sociálnych či hygienických.

4.5. Z doterajšieho Občianskeho zákonníka budú prevzaté ustanovenia o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri poskytovaní služieb vrátane zdravotníckych, o zodpovednosti za škodu spôsobenú na vnesených a odložených veciach, o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov a o zodpovednosti za škodu spôsobenú zvlášť nebezpečnou prevádzkou.

4.6. Zodpovednosť za škodu spôsobenú jadrovou udalosťou bude do návrhu Občianskeho zákonníka ako osobitná zodpovednosť zaradená pod priamym vplyvom Viedenského dohovoru o občianskoprávnej zodpovednosti za škody spôsobené jadrovou udalosťou, ktorý vo vzťahu k Slovenskej republike nadobudol platnosť 7. júna 1995 (pozri oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 7O/1996 Z. z. a Spoločný protokol k aplikácii Viedenského dohovoru a Parížskeho dohovoru, ktorý vo vzťahu k Slovenskej republike nadobudol platnosť taktiež 7. júna 1995 - pozri Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 71/1996). Zodpovednosť za škodu spôsobenú jadrovou udalosťou upraví návrh zákona ako objektívnu zodpovednosť dokonca nielen bez ohľadu na prípadne zavinenie, ale aj bez ohľadu na to, či pri prevádzke došlo k porušeniu právnych predpisov . Návrh zákona upravuje pojem jadrovej škody a čo treba považovať za jadrovú udalosť. Návrh zákona upravuje aj otázku, kto je subjektom tejto zodpovednosti a kedy prevádzkovateľ výnimočne nezodpovedá za škodu a za ktoré škody prevádzkovateľ nezodpovedá. Zákon upraví rozsah zodpovednosti prevádzkovateľa atómového zariadenia a prepravcu jadrových materiálov v súlade so zásadami platnými podľa citovaných medzinárodných dohôd, ktorými je Slovenská republika viazaná. Podľa čl. V. Viedenského dohovoru rozsah náhrady škody činí minimálne 5 miliónov USD. Pri usmrtení osoby priznáva návrh zákona niektorým pozostalým určitú finančnú náhradu za stratu subjektu, ktorý mal voči ním vyživovaciu povinnosť jednorázové odškodné .

Zákon uloží prevádzkovateľovi aj povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu o poistení zodpovednosti. Keďže najmä pri väčších jadrových haváriách treba počítať s tým, že prevádzkovateľ nebude mať dostatok finančných prostriedkov na náhradu škody, počíta zákon so subsidiárnou povinnosťou štátu zaplatiť zvyšok náhrady škody.

4.7. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe a treste ako aj zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom boli doteraz upravené v osobitnom zákone č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Pri kodifikácii Občianskeho zákonníka je vhodné a účelné, aby sa aj táto osobitná zodpovednosť začlenila do návrhu nového Občianskeho zákonníka. Doterajšia úprava bola iba s menšími zmenami prevzatá do nového návrhu.

4.8. Zodpovednosť za škodu spôsobenú násilnou trestnou činnosťou na zdraví fyzických osôb upraví návrh zákona osobitne v súlade s Európskym dohovorom o odškodnení obetí násilných trestných činov, ktorý bol prijatý v Štrasburgu 24. novembra 1983. Návrh vychádza z toho, že za škodu spôsobenú násilnou trestnou činnosťou zodpovedá predovšetkým ten, kto sa dopustil násilného trestného činu. Ak sa páchateľ, ktorý násilnou trestnou činnosťou spôsobil inému ujmu na zdraví alebo na živote nezistí, alebo keď sa zistí, ale nie je schopný poskytnúť náhradu škody, vzniká poškodenému nárok na náhradu škody voči štátu. Nárok na náhradu škody vzniká len vtedy voči štátu, ak sa násilná trestná činnosť, ktorou bola spôsobená škoda, konala na území Slovenskej republiky, Toto ustanovenie vychádza z toho, že štát má povinnosť chrániť život a zdravie svojich občanov a ostatných osôb zdržiavajúcich sa na území Slovenskej republiky pred násilnými trestnými činmi a ich následkami, pokiaľ sám páchateľ nenahradí škodu. Táto povinnosť štátu sa vzťahuje len na škody spôsobené násilnou trestnou činnosťou na zdraví alebo živote, nevzťahuje sa teda na náhradu materiálnych škôd. V období, keď sa rozmáha hromadná zločinnosť, a keď nie je možné zistiť vždy páchateľov, nadobúda aj táto nová úprava osobitný význam.

Občiansky zákonník počíta s tým, že k vykonaniu týchto ustanovení sa prijme osobitná úprava.

4.9. Ako osobitná objektívna zodpovednosť bude upravená zodpovednosť za škodu na zverených hodnotách vrátane zodpovednosti za vnesené a odložené veci.

5. Do zákona bode začlenený osobitný oddiel upravujúci delikty nekalej súťaže a ich zodpovednostné následky. Prevezme sa úprava z Obchodného zákonníka.

5.1. Zakotví sa právo súdu neuznať alebo znížiť povinnosť k náhrade škody tomu súťažiteľovi, ktorý sa dopustil nekalej súťaže nevedomky, ak sú preto dôvody hodné osobitného zreteľa.

6. Spôsob a rozsah náhrady škody. Spôsob a rozsah náhrady škody bude v podstate prevzatý z doterajšej právnej úpravy v Občianskom zákonníku. Zmeny tu nastali len pokiaľ ide o určenie rozsahu bolestného a náhrady za spoločenské uplatnenie a pokiaľ ide o jednorázové odškodné za stratu živiteľa rodiny.

6.1. Už bolo spomenuté, že doteraz platné určovanie bolestného podľa tabuliek uvedených vo vyhláške č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov nezodpovedá dnešným podmienkam odškodňovania, pretože pôvodné tabuľky boli vypracované skôr na prospech zamestnávateľa než zamestnanca, pretože táto vyhláška bola robená predovšetkým pre odškodňovanie pracovných úrazov. Okrem toho vyhláška nemá čo určovať rozsah odškodňovania a tým aj povinnosti škodcu, ktoré majú byť v súlade s Ústavou určené iba zákonom. Návrh Občianskeho zákonníka odstraňuje tieto nedostatky tým, že ustanovuje, že výšku bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia určí súd voľnou úvahou, najmä podľa intenzity zásahu do telesnej integrity a podľa zhodnotenia celkových dočasných a trvalých následkov. Zákon zároveň upraví, z čoho vychádza súd pri určení výšky bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Pri poškodení zdravia sa poškodenému prizná aj nárok na odškodnenie za následné diagnostikovanie a za, to že s poškodeným sa terapeuticky pracovalo.

6.2. Pri usmrtení poškodeného doteraz platný Občiansky zákonník počítal iba s presne vypočítanými nárokmi, ktoré sa prevezmú. S jednorázovým odškodnením v prípade usmrtenia Občiansky zákonník výslovne nepočítal, hoci Zákonník práce takýto nárok priznáva. Tento nedostatok terajšej úpravy odstraňuje návrh tým, že ustanovuje, že manželovi usmrteného a každému jeho maloletému dieťaťu, voči ktorému mal usmrtený vyživovaciu povinnosť, prislúcha v prípade usmrtenia nárok na jednorázové odškodnenie vo výške dvadsaťnásobku minimálnej mzdy. Jednorázové odškodné bude prislúchať aj obom rodičom maloletého dieťaťa, ak dieťa bolo usmrtené protiprávnym úkonom. Toto jednorázové odškodné môže byť zvýšené viacnásobne, najmä ak išlo o jediné dieťa a rodičia vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav nie sú schopní splodiť ďalšie dieťa. V oboch prípadoch pôjde o vyváženie bolestí, ktoré osoby uvedené v oboch odsekoch utrpeli v dôsledku usmrtenia im najbližšej osoby.

6.3. Pokiaľ ide o škodu, jej poňatie sa rozšíri a zákon umožní poškodenému domáhať sa prostredníctvom satisfakcie aj náhrady nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť za nemajetkovú ujmu bude objektívna. Stanovenie výšky sa ponechá na rozhodovaciu úvahu súdu, aby mohol zohľadniť všetky okolnosti a nájsť riešenie, ktoré je spravodlivé.

Primeranosť relutárnej satisfakcie bude viazaná predovšetkým na okolnosti, za ktorých škodca konal a na to, do akej miery mohol vzhľadom na svoje postavenie, na okolnosti prípadu predvídať následky svojho konania a ako sa choval aj sám poškodený.

6.4. Zakotví sa nevyvrátiteľná domnienka solidarity škodcov, ktorí sú podnikateľmi. U nepodnikateľov bude môcť súd rozhodnúť v odôvodnených prípadoch, že sa solidarita neuplatní.

6.5. Moderačné právo súdu vo vzťahu k náhrade škody nebude možné použiť u podnikateľov. Výnimka sa stanoví v súvislosti s nekalou súťažou.

 

Bezdôvodné obohatenie

Návrh Občianskeho zákonníka prevezme ustanovenia doteraz platného Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení, ktoré bolo novým spôsobom upravené v novele Občianskeho zákonníka z roku 1990 (zákon č. 509/1990). Osobitne netreba tieto ustanovenia zdôvodňovať.

 

Šiesta časť

D e d i č s k é  p r á v o

1. Dedičské právo tvorí významnú súčasť občianskeho práva a aj preto je z hľadiska systematiky začlenené do samostatnej časti.

Dedičské právo upravuje predovšetkým prechod majetku poručiteľa na jeho dedičov. Podľa práva platného do roku 1950, ako aj podľa rímskeho práva bol dedič vždy univerzálnym sukcesorom poručiteľa, dedenie bolo vždy univerzálnou sukcesiou po poručiteľovi. Dedič preberal dedičstvo ako celok, na neho prechádzali poručiteľove práva a záväzky.

Platné právo nepozná pojem dediča jednotlivej veci alebo práva, poznalo iba odkaz jednotlivej veci alebo práva. Návrh Občianskeho zákonníka, v časti dedičské právo, bude vychádzať z iného chápania a pripustí, aby sa dedičstvo medzi spoludedičov rozdelilo nielen pomernými dielmi, ale aj podľa jednotlivých vecí a práv.

Posilní sa sloboda zriaďovateľa závetu. Upraví sa prednosť závetného dediča pred zákonným. Upraví sa, že ak odpadne niektorý zo závetných dedičov, prirastie jeho podiel ostatným závetným dedičom. Dedenie zo závetu bude upravené pred dedením zo zákona, aby sa aj touto systematikou zdôraznila prednosť dedenia zo závetu pred dedením zo zákona.

Pre prípad, že predmetom pozostalosti bude podnik, obchodný podiel alebo akcie bude na správu podniku menovaný správca za účelom jeho plynulej prevádzky

a prehľadnosti o osobe oprávnenej konať vo všetkých veciach podniku.

1.1. Aj podľa platného práva sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa, od tohto okamihu môžu dedičia s dedičstvom nakladať. Neobnoví sa teda inštitút ležiacej pozostalosti.

Dediť je možné zo zákona, zo závetu, alebo z oboch týchto dôvodov. Ak dedičstvo nenadobudne žiaden z dedičov (zákonných alebo testamentárnych), pripadne obci ako odúmrť. Zo zákona môžu dediť iba fyzické osoby, ktoré majú spôsobilosť na práva a povinnosti; z testamentu (závetu) aj právnické osoby, vrátane štátu. Dedič bude môcť v zmysle novej úpravy dedičstvo odmietnuť alebo sa ho vzdať. Odmietnutie dedičstva upravoval doteraz platný Občiansky zákonník, avšak novým inštitútom by malo byť vzdanie sa dedičstva.

1.2. Odmietnutie dedičstva sa realizuje formou ústneho vyhlásenia na súde, u notára alebo písomným vyhlásením zaslaným na príslušný úrad. Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva nemožno odvolať.

Ak dedič dedičstvo odmietne, hľadí sa na neho, ako keby sa poručiteľovej smrti nebol dožil.

1.3. Predmetom dedenia bude všetok majetok, ktorý ku dňu smrti patrí poručiteľovi. V niektorých krajinách sa rozlišuje pozostalosť a dedičstvo, pričom pozostalosťou je majetok, ktorý je spôsobilý prejsť na dedičov (resp. na štát v dôsledku odúmrte) a dedičstvo je majetok, ktorý nadobudol (prijal) dedič. Vzhľadom na to, že dedičstvo sa nadobúda smrťou, tak oba tieto inštitúty splývajú a nemajú praktický význam.

2. Dedičská nespôsobilosť. Zákonník vymedzí dôvody, pre ktoré sa osoba nestáva dedičom a hľadí sa na ňu, ako keby sa poručiteľovej smrti nedožila. Zároveň sa ustanovia dôvody, kedy sa dedič pôvodne nespôsobilý dediť stáva riadnym dedičom, a to vtedy, ak poručiteľ dedičovi odpustí činy, pre ktoré by inak nededil. Z dedenia by mala byť vylúčená aj osoba, ktorá sa dopustila konania, ktoré vykazuje znaky úmyselného trestného činu(nebude teda potrebné odsúdenie za takýto trestný čin).

3. Vydedenie. Dôležitým inštitútom v rámci dedičského práva je inštitút vydedenia. Vydedenie je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorý musí spĺňať náležitosti ustanovené zákonom, ktorými sú existencia konkrétneho dôvodu taxatívne ustanoveného v zákone a vyhotovenie listiny o vydedení.

4. V zákonníku sa prevezme doteraz platná koncepcia zodpovednosti dediča za dlhy poručiteľa. Zároveň sa bude riešiť situácia, ak dedičstvo pripadne štátu ako odúmrť.

5. Dedenie zo závetu. Občiansky zákonník nemal v časti o dedičskom práve výslovné ustanovenie o tom, kto môže urobiť závet. Tento nedostatok bude odstránený a zároveň sa budú bližšie špecifikovať formy závetu.

5.1. V závete sa bude môcť určiť aj vykonávateľ závetu, t.j. osoba, ktorá, ak túto funkciu prijme, bude dbať, aby poručiteľova závet bola naplnená.

5.2. Obsahom závetu je predovšetkým ustanovenie dediča (dedičov) a náhradných dedičov, ak by dedič nemohol dediť z iného dôvodu. Závet je úkonom mortis causa a nie je možné predpokladať, či ustanovený dedič bude môcť byť dedičom zo závetu po úmrtí poručiteľa.

5.3. Zákonník zakotví pre manželov možnosť zriadiť spoločný závet.

5.4.Občiansky zákonník nepoznal odkaz (legát). Občiansky zákonník z r. 1950 upravoval tento inštitút v § 537. Odkazom sa rozumelo nadobudnutie určitej jednotlivej veci z majetku dedičstva. Ten, v prospech koho poručiteľ zanechal odkaz, nezodpovedal za dlhy poručiteľa. Takáto koncepcia inštitútu odkazu bude prevzatá do zákonníka.

5.5. Závet musí rešpektovať zákonný nárok neopomenuteľného dediča, a to neplnoletého v plnej výške a plnoletého v jednej polovici.

5.6. Nanovo bude upravený inštitút náhradníctva a to tak, že poručiteľ pre prípad, že ten, koho určil v záveti za dediča dedičstvo nenadobudne, povolá na jeho miesto dediča iného (náhradníka).

5.7. Po spresnení sa v ostatných veciach prevezme doterajšia úprava dedenia zo závetu. Zachová sa možnosť zriadenia závetu vlastnou rukou, cudzou rukou a vo forme notárskej zápisnice.

6. Dedením zo zákona v zmysle navrhovaných ustanovení rozumieme prechod majetku poručiteľa na osoby určené zákonom. Hľadisko ustanovenia týchto osôb je určované stupňom ich príbuzenstva, prípadne iným blízkym vzťahom k poručiteľovi a tiež vzťahom k jeho domácnosti, alebo odkázanosťou na jeho výživu.

6.1. V dedení zo zákona sa odráža zameranie dedičského práva na upevňovanie rodinných a manželských vzťahov. Ide o osoby, ktoré za poručiteľovho života spravidla s ním spoločne žili, a preto je správne, aby poručiteľov majetok prešiel predovšetkým na nich.

6.2. V kodifikovanom znení Občianskeho zákonníka sa zachováva pôvodná koncepcia rozdelenia dedičov do štyroch skupín, ktoré sú navzájom v pomere subsidiarity a špecifikujú sa dedičia, ktorí nastupujú dediť pri uplatnení tzv. reprezentácie práva.

6.3. Dedenie zo zákona je z hľadiska upevňovania rodinných vzťahov najvhodnejším spôsobom prechodu majetku zomrelého na osoby, ktoré boli poručiteľovi najbližšie. Pritom sa vychádza z toho, že v konkrétnom prípade mohol mať poručiteľ blízky vzťah aj k iným osobám, než sa vo všeobecnosti predpokladá, že im chcel zanechať majetok. Pri dedení zo zákona sú podiely jednotlivých zákonných dedičov určené vzťahom, aký je zvyčajne medzi poručiteľom a blízkymi osobami. Navrhované ustanovenia však pripúšťajú možnosť, aby poručiteľ určil vzhľadom na konkrétne vzťahy v rodine iný pomer podielu medzi jednotlivými, jemu blízkymi osobami, resp. aby niektoré blízke osoby vylúčil z dedenia.

7. Pri potvrdení dedičstva a vyporiadaní dedičov sa bude vychádzať z možnosti ukončiť dedičské konanie pred notárom a to formou vydania osvedčenia o dedičstve v súlade s platnou úpravou.

8. Ochrana oprávneného dediča. V navrhovanej úprave sa bude riešiť situácia, ako sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, ako ten, kto dedičstvo nadobudol. Dedič, ktorý takto nadobudol dedičstvo, je zo zákona povinný vydať ho oprávnenému dedičovi a zároveň má právo na úhradu nákladov, ktoré vynaložil na majetok z dedičstva a na úžitky. Ak však konal s vedomím, že nie je oprávneným dedičom, patria mu iba nevyhnutné náklady.

8.1. Budú sa chrániť tretie osoby, ktoré dobromyseľne nadobudli majetok od nepravého dediča a tieto osoby majú také práva, ako keby boli dedičstvo nadobudli od oprávneného. Tie isté princípy platia aj vtedy, ak dedičstvo pripadlo štátu ako odúmrť.

 

S i e d m a  č a s ť

Prechodné záverečné a zrušovacie ustanovenia

1. V tejto časti sa upravia prechodné a záverečné ustanovenia a táto časť sa dotkne najmä problematiky zabezpečenia kontinuity doteraz realizovaných právnych vzťahov podľa Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších právnych predpisov.

2. Vzhľadom na úpravu v navrhnutom znení Občianskeho zákonníka, bude potrebné zrušiť právne normy, ktorých ustanovenia tvoria súčasť návrhu, alebo sa stávajú právne irelevantnými.

3. Navrhne sa účinnosť Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na rozsiahlosť zákonníka je potrebné určiť aj primeranú lehotu od schválenia zákona po jeho účinnosť, ktorá by nemala byť kratšia ako šesť mesiacov.