O D Ô V O D N E N I E

Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 240/1990 Zb. v znení vyhlášky č. 44/1991 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnej pomoci, platí od 1.júla 1990. Jej účinnosť sa podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 180/1991 Zb. vzťahuje aj na odmeny a náhrady za poskytovanie právnej pomoci komerčnými právnikmi.

Počas viac ako takmer deväťročného používania tohto právneho predpisu došlo k viacerým pohybom v oblasti cien tovarov, služieb a pod., ktorých výsledkom je všeobecné zvýšenie ich úrovne oproti stavu v roku 1990 – roku prijatia vyhlášky. V porovnaní so smermi a dynamikou cenového vývoja za posledné roky (stav inflácie pre rok 1991 – 61,2%, pre rok 1992 – 10,0%, pre rok 1993 – 23,2%, pre rok 1994 – 13,4%, pre rok 1995 – 9,9%, pre rok 1996 – 5,8%, pre rok 1997 – 6,1 %) sa javí už súčasná koncepcia a výška odmeňovania úkonov právnych služieb ako prekonaná a neadekvátna súčasným trhovým pomerom.

Spôsob tvorby a rozsahu odmien za poskytované právne služby je v evidentnom rozpore s platnými cenovými reláciami a vyžaduje si preto zásadnú revíziu a prispôsobenie aktuálnym cenovým a trhovým požiadavkám. Týka sa to najmä výšky hodinových a tarifných odmien, ako aj odmien za obhajobu v trestnom a správnom konaní.

Cieľom návrhu, ktorý je predložený do legislatívneho procesu, je riešiť komplexným spôsobom úpravu otvorených a stále sa prehlbujúcich cenových problémov s platnými trhovými podmienkami a medzinárodnými štandardami honorovania právnych služieb. Neriešenie a trvalé odkladanie otázky materiálneho postavenia právnických profesií by sa bez účinnej korekcie realizovanej v budúcnosti mohlo prejaviť na kvalite poskytovania právnej pomoci, a to predovšetkým pri zastupovaní a obhajobe vo veciach starostlivosti o maloletých, vo veciach osvojenia, pestúnskej starostlivosti, spôsobilosti na právne úkony, ale i vo veciach právnej pomoci pri obhajobe v trestnom konaní, či už na základe zastúpenia “ex offo” alebo zmluvného zastupovania.

Ďalším prínosom návrhu predloženého do legislatívneho procesu je zjednotenie právnej úpravy určovania výšky odmien za vykonané právne služby advokátom vzhľadom na plánované zlúčenie profesie komerčných právnikov s profesiou advokátov. Po začlenení členskej základne komerčných právnikov sa budú zástupcovia zlúčenej členskej základne podieľať spoločne na aktívnom ovplyvňovaní procesov delegovaných do právomoci Slovenskej advokátskej komory v §3 vyhlášky (určovanie podmienok poskytovania bezplatnej právnej pomoci) a v § 19 ods.3 (určovanie paušálnej sumy za miestne cestovné a telekomunikácie).

Nemenej dôležitý je aj tretí okruh otázok, ktoré sa týkajú liberalizácie mechanizmu zmluvného odmeňovania. Nemenný a nepružný zmluvný systém odmeňovania právnej pomoci už dlhšiu dobu nevyhovuje duchu článku 55 Ústavy Slovenskej republiky a nezabezpečuje fungovanie sociálne orientovanej trhovej ekonomiky, kam trh poskytovania právnych služieb jednoznačne a bezovšetkých pochybností patrí.

Z uvedených dôvodov ako aj na základe podnetov stavovských organizácií v oblasti aplikácie práva, a to najmä Slovenskej advokátskej komory, s prihliadnutím na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky pristúpilo k vypracovaniu predloženého návrhu vyhlášky.

Pokiaľ ide o dopad na štátny rozpočet, iba vo vzťahu k výdavkom týkajúcich sa niektorých úkonov právnych služieb v prípadoch nutnej obhajoby podľa § 36 Trestného poriadku, keď trovy právneho zastúpenia hradí v súlade s § 151 ods.2 Trestného poriadku štát, dochádza k nárastu nárokov na štátny rozpočet. Tento čiastkový negatívny vplyv však bude vyvážený zvýšenými daňovými odvodmi advokátov (daň z príjmu a daň z pridanej hodnoty) z titulu nárastu odmien za právne služby. Tiež na tomto mieste je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že vzhľadom na obvyklú procesnú zložitosť trestno-právnych vecí a jej časové hľadiská, sa dopad na štátny rozpočet prejaví najskôr koncom roku 2001 a v rokoch nasledujúcich.

Predložený návrh vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky ako aj s platnými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Právo Európskej Únie túto oblasť upravuje iba pre príslušníkov členských krajín v konaní pred Európskym súdnym dvorom. Návrh vyhlášky je tiež v súlade s dohovormi Rady Európy, najmä s článkom 6 ods.2 písm. c) Dohovoru Rady Európy o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Poskytovanie právnej pomoci podľa článku 47 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj podľa iných medzinárodnoprávnych dokumentov (napr. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach zo 16.12.1966, Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a iné) je protiváhou starej zásady rímskeho práva, ktorá hovorí o tom, že "neznalosť zákona neospravedlňuje". Ak by Slovenská republika v duchu uvedených právnych dokumentov nezabezpečila na svojom území konkrétnu realizáciu práva na právnu pomoc, nesplnila by medzinárodno-právne záväzky.

Vlastný nárok na poskytnutie právnej pomoci štátom musí byť doplnený aj povinnosťou pre žiadateľa zaplatiť za takto poskytnutú právnu pomoc primeranú úhradu. V príslušných zákonoch, ktoré vykonávajú toto ústavné právo jednotlivca, sa priznáva poskytovateľovi práva (najmä notári, súdni exekútori, daňoví poradcovia, patentoví zástupcovia a v neposlednej rade tiež advokáti) nárok na odmenu.

Na druhej strane ani táto vyhláška nemôže udeliť zastupujúcemu advokátovi, tzv. substitútovi právo (§ 12 ods.1 zákona o advokácii) požadovať od štátu odmenu a náhradu hotových výdavkov, pretože chýba podstatná náležitosť a to, že tento advokát musí byť obvinenému ustanovený. V danom prípade sa jedná iba o vnútorný vzťah medzi ustanoveným obhajcom a substitútom, akým spôsobom si vysporiadajú vzájomné pohľadávky za ním vykonané úkony právnych služieb v zastúpení za ustanoveného obhajcu. Z uvedeného je zrejmé, že právo na odmenu a náhradu hotových výdavkov, ktoré sa určí podľa tejto vyhlášky, má iba ustanovený obhajca.

V odseku 1 sa bližšie vymedzuje rozsah subjektov, ktoré v praxi bežne realizujú neobmedzené poskytovanie právnych služieb. Iné osoby (ako napr. patentový zástupca, daňový poradca, resp. zamestnanec alebo odborová organizácia zastupujúca svojich členov pred súdmi a ani správca konkurznej podstaty) sa nemôžu na mechanizmus tvorby odmeny dovolávať.

V odseku 3 sa výslovne uvádza, že až okamihom, keď je poskytovateľ právnych služieb poverený alebo ustanovený, vzniká mu nárok postupovať pri určovaní výšky odmeny podľa tejto vyhlášky.

Nejednotná právna terminológia používaná v zákone č.132/1990 Zb. o advokácii (používa sa termín plnomocenstvo alebo zmluva o poskytovaní právnej pomoci) viedla predkladateľa k nutnosti použiť "zastrešujúci" právny pojem : poverenie.

Odsek 4 jednoznačne určuje, že výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je mesačná hodnota minimálnej mzdy. Tento mechanizmus sa použije všade tam, kde sa na výpočtový základ text výslovne odvoláva. Nepoužije sa napr. v § 13 ods.1 a § 13 ods.5, ktoré sú stanovené pevnými sumami alebo percentuálnou sadzbou.

Návrh vyhlášky si za svoj hlavný cieľ kladie vytvorenie účinného mechanizmu na kreovanie výšky odmeny, ktorá patrí advokátovi za jeho vykonanú činnosť. Ak ponecháme stranou zriedkavo sa vyskytujúce prípady bezodplatne poskytnutej právnej pomoci, javí sa ako najvhodnejšia postupnosť dohodnutej zmluvnej odmeny a ďalej zákonom striktne určenej odmeny, ktorá sa odvíja od tradične zaužívanej advokátskej tarify (postupne sa tento nástroj využíval v Nariadení ministra spravodlivosti č. 194/1950 Sb., v Nariadení ministra spravodlivosti č. 115/1951 Sb. a tiež vo vyhláške ministra spravodlivosti č. 50/1965 Sb.).

Návrh vyhlášky tradične uprednostňuje dohodu advokáta s klientom, lebo ich vzájomný vzťah sa predovšetkým vytvára na vzájomnej dôvere. Na druhej strane predkladateľ chce chrániť tak klienta pred zneužívaním kvalifikovaného postavenia právnika, tak aj advokáta pred princípom všeobecného zákazu odmietnuť poskytnutie právnej pomoci. Na druhej strane odmietnutie právnych služieb na základe argumentácie, ktorá sa zakladá na odmietavom stanovisku klienta k výške odmeny (viď § 15 ods.1 a 2 zákona o advokácii) je neprípustné.

Náhrady hotových výdavkov a náhrady za premeškaný čas, ktoré sú bližšie upravené v § 18 až 20 návrhu vyhlášky, nie sú súčasťou odmeny. Naopak, sú samostatne nárokovateľnou vecou, ktorá má aj samostatný režim svojej tvorby ako aj úhrady (nevzťahuje sa na nich režim preddavkov).

Právo na poskytnutie právnej pomoci bezplatne majú podľa § 19 ods.3 zákona o advokácii iba občania Slovenskej republiky, u ktorých je to odôvodnené ich majetkovými pomermi. Pre právnu oblasť civilného konania je problematika upravená v § 30 ods.2 a § 138 ods.3 OSP. Pre iné oblasti si komora ustanoví podmienky, pri splnení ktorých advokát poskytne právnu pomoc bezplatne.

Pokiaľ advokát bezdôvodne odmietne poskytnúť bezplatne právnu pomoc, je to dôvod na začatie kárneho konania. Nie je možné argumentovať tou skutočnosťou, že sa jedná o nútenú prácu, ktorá je zakázaná multilaterálnymi Dohovormi Medzinárodnej organizácie práce. V tomto prípade sa jedná o "sociálne" motivovanú pomoc spoločnosti a na výskyt uvedeného javu bol každý uchádzač o poskytovanie právnych služieb pred vstupom do advokácie upozornený. Obdobné závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. spor Van der Mussele v. Belgicko v roku 1983.

Vo všeobecnosti platí, že medzi náhradu hotových výdavkov v žiadnom prípade nespadá náhrada miezd administratívneho personálu advokáta, popr. výkon advokátskeho koncipienta. Na toto všetko sa vzťahuje odmena advokáta.

Zmluvná odmena sa tradične rozčleňuje na tri druhy, ktoré sa v minulosti v uvedenej oblasti najviac osvedčili. V prípade hodinovej sadzby sa pripúšťa nielen uplatnenie základnej hodinovej sadzby, ale aj dohodnutá (zvýšená hodinová sadzba). Vlastná hodnota hodinovej sadzby sa určuje ako zlomok z výpočtového základu ustanoveného v § 1 odseku 4.

Kombinácia uvedených druhov odmien sa pripúšťa iba v prípade, ak sa jednotlivé druhy vzájomne nevylučujú. Napríklad za vyhotovenie kúpnej zmluvy nie je možné požadovať podielovú odmenu.

Osobitné ustanovenia o hodinovej sadzbe vyzdvihuje jej dôležitosť. Advokát má právo viazať svoje sadzby na hodiny alebo menšie časové jednotky (štvrťhodiny). Predchádza sa tým nedorozumeniam v prípadoch, ak by boli napr. za časové jednotky navrhnuté dni, týždne, resp. mesiace, ktoré sú predovšetkým určené na použitie v prípade paušálnej odmeny podľa § 8 a nasl.

Klient je advokátom informovaný o predpokladanom časovom rozsahu prác spojených s účelným poskytovaním právnej pomoci. Na žiadosť klienta mu musí advokát predložiť v čase vyúčtovania odmeny harmonogram vykonaných úkonov právnych služieb. Je to kontrolné oprávnenie, ktorým si klient overuje, či sa odmena zakladá na správnych údajoch.

Návrh zvyšuje základnú sadzbu z pôvodnej hodnoty 2OO Sk na jednu štvrtinu výpočtového základu.

Paušálna odmena je určená na poskytovanie právnych služieb počas dlhšieho obdobia, nie za hodiny alebo štvrťhodiny, ako je tomu v prípade hodinovej odmeny. ide najmä o poskytovanie právnych služieb v časovom období vymedzenom počtom dní, týždňov, mesiacov, alebo rokov. Nič nebráni klientovi, aby požiadal o poskytovanie právnych služieb na neurčité obdobie. uvedená dohoda sa stane súčasťou zmluvy o poskytovaní právnych služieb.

Nakoľko ide o veľké časové úseky, je potrebné riešiť aj situáciu, keď advokát nemôže naďalej právnu pomoc poskytovať (napr. z dôvodu pozastavenia činnosti, dlhodobej choroby, vyčiarknutia zo zoznamu advokátov a pod.). Uvedený prípad rieši ustanovenie § 9, ktoré je založené na pomernom princípe.

Podielová odmena je striktne obmedzená iba na poskytovanie právnych služieb v procesných veciach s tým, že druhou podmienkou pre poskytnutie podielovej odmeny je neistý výsledok vo veci. O existencii tejto neistoty (prvok zvýšeného rizika) však musí advokát klienta poučiť a súčasne mu objasniť, v čom spočíva uvedené zvýšené riziko vybavenia veci. Tieto skutočnosti odlišujú podielovú odmenu od hodinovej odmeny, resp. paušálnej odmeny.

Nakoľko ide o potenciálne neisté prípady, je opodstatnené, že je potrebné riešiť aj prípady čiastočného úspechu vo veci, resp. neúspechu vo veci. Ak advokát nezabezpečil klientovi ani čiastočný úspech prejednávanej veci, znáša advokát tiež časť rizika a to tým, že má právo žiadať od klienta iba náhradu hotových výdavkov.

Druhým a najpravdepodobnejšie najčastejším mechanizmom výpočtu odmeny advokáta v praxi je tarifná odmena. Princíp, na ktorom je tento mechanizmus založený, je jednoduchý. Celá oblasť právneho poriadku Slovenskej republiky, v ktorej dochádza k poskytovaniu právnych služieb, je podrobená hĺbkovej analýze a oceneniu každej čiastkovej operácie (hovoríme o sadzbe tarifnej odmeny), ktorá sa môže vyskytnúť. Pomocou metódy postupných krokov sú jednotlivé vykonané čiastkové operácie, tzn. samotné vykonané úkony právnych služieb, sumarizované. Vytvára sa lineárny súčtový reťazec, ktorého možným ukončením je alebo dosiahnutie želateľného právneho účinku, alebo konečné rozhodnutie vo veci.

Výnimkou z tohto matematického modelu je správa majetku, kedy sa tarifná odmena stanovuje ročnou hodnotou. Takáto správa majetku prichádza do úvahy pri dedičskom konaní alebo v prípade zmluvne dohodnutých činností (napr. dlhodobá neprítomnosť vlastníka). Naopak odmena správcu konkurznej podstaty, ktorá vyplýva z príslušných ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. je upravená v inom právnom predpise. Nakoľko sa odmena odvíja od výšky ročného príjmu, je splatná až po jej zistení dôveryhodným spôsobom.

V odseku 1 došlo k trojnásobnému navýšeniu sadzieb, ktoré upravovala pôvodná vyhláška.

V odseku 2 došlo k rozšíreniu pôvodného trojnásobku na päťnásobok ročného plnenia. Model sa osvedčil v prípade notárov.

V odseku 5 došlo k upresneniu právnych služieb vo veciach správy majetku klienta, ktorých úprava je založená na percentuálnej sadzbe.

Odsek 8 reaguje na náročnosť konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Je to konanie, kde zastúpenie klienta je v zmysle zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii ústavného súdu povinné. Ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby sa rovná výpočtovému základu.

Oblasť poskytovania právnej pomoci advokátmi v trestnom konaní je založená na prevažujúcom princípe nutnej obhajoby uskutočňovanej podľa § 36 Trestného poriadku, ktorej trovy znáša štát. Napriek možnosti využitia existujúceho regresného nároku voči právoplatne odsúdenému podľa § 152 ods.1 Trestného poriadku, je možné vo všeobecnosti povedať, že Ministerstvo spravodlivosti iba s ťažkosťami je schopné získať od odsúdených trovy trestného konania, medzi ktoré patrí aj odmena a hotové výdavky uhradené ustanovenému obhájcovi štátom. V súčasnosti je to položka, ktorá ročne predstavuje čiastku cca 20 miliónov a vzťahuje sa na veľké množstvo prípadov. Nárast tarifných sadzieb je jedinou cestou pre zabezpečenie vysoko odborného prístupu štátu v oblasti ochrany základných ľudských práv.

V odseku 2 sa riešia odchýlky vo výpočtu tarifnej odmeny pri znižovaní trestnej sadzby odňatia slobody u mladistvých. Tieto sú irelevantné pre určovanie výšky odmeny advokáta, lebo činnosť advokáta je zameraná na ochranu mladistvého páchateľa.

V prípade obhajoby trestného činu podľa § 42 ods.1 Trestného zákona u obzvlášť nebezpečného recidivistu sa na zvýšenie trestnej sadzby musí prihliadať. Odmena advokáta sa musí posudzovať podľa trestnej sadzby toho trestného činu, ktorý je predmetom trestného konania. Závažnosť úkonov advokáta a tým aj vyššia odmena je odstupňovaná podľa stupňa spoločenskej nebezpečnosti spáchaného trestného činu, pričom sa vychádza z typového stupňa spoločenskej nebezpečnosti odstupňovaného podľa výšky trestnej sadzby odňatia slobody. O čo spoločensky nebezpečnejší čin ide, o to významnejšia je úloha advokáta pri obhajobe obvineného a o to závažnejšie sú aj jeho úkony a v závislosti od toho má byť aj vyššia odmena. Vyššia spoločenská nebezpečnosť trestného činu spáchaného obzvlášť nebezpečným recidivistom je typovo vyjadrená aj vo zvýšenej trestnej sadzbe odňatia slobody.

Navrhnutý postup sa snaží odstrániť pochybnosti v rozhodovaní okresných súdov, ktoré v konečnom dôsledku musel riešiť až Najvyšší súd SR.

V odseku 1 tohto ustanovenia sa určujú úkony právnych služieb, za vykonanie ktorých prislúcha advokátovi plná výška sadzby. Táto skutočnosť je odôvodnená tým, že ide o úkony vykonané vo veci samej, alebo o úkony, ktoré sú pre vedenie alebo smerovanie konania veľmi dôležité.

Prevzatím a prípravou zastúpenia sa rozumie jeden úkon. Obsahuje v sebe aj analýzu prípadu vo vzťahu k jeho opodstatnenosti (či nie je vopred neúčelné), dĺžke vybavenia veci (stanovenie rozsahu hodín) a tiež k jeho obtiažnosti (najmä charakteristika protistrany s možnosti očakávania podania opravných prostriedkov na základe doterajších skúseností), resp. zhodnotenie a upozornenie klienta na neistotu úspechu vo veci. Na základe týchto úvah sa potom odvíja aj stanovenie časovej špecifikácie prác a druhu odmeny. Nie je možné toto štádium označiť ako vypracovanie právneho rozboru veci, lebo právny veci je úkon právnej služby, ktorý nemôže byť vyžadovaný ako súčasť vybavenia veci, ale je samostatnou objednávkou klienta (ako napr. výklad určitých ustanovení alebo celého právneho predpisu).

Návrh vyhlášky pod písmenom d) vymenúva úkony právnych služieb, ktoré spočívajú v účasti, resp. v konaní obhajcu v trestných veciach pred orgánmi činnými v trestnom konaní v rôznych jeho štádiách v prípravnom konaní a v konaní pred súdom (hlavné pojednávanie, verejné zasadnutie), ktoré sú najbližšie svojou povahou i účelom a pre priznanie odmeny za niektorý z týchto úkonov platia aj rovnaké pravidlá. Vyplýva to z uvedeného časového hľadiska rozhodného pre priznanie odmeny, podľa ktorého odmena obhajcovi patrí za každé začaté dve hodiny jeho účasti, resp. jeho konania pred orgánom činným v trestnom konaní.

Jedným úkonom právnej služby, ktorý je uvedený pod písmenom d) napr. celková účasť obhajcu pri všetkých vyšetrovacích úkonoch, sa rozumie celkový počet úkonov, ktoré boli vykonané v jednom dni. V prípade, že bolo vykonaných viac vyšetrovacích úkonov (napr. výsluchy svedkov, poškodeného a konfrontácie) v priebehu toho istého dňa, ktoré na seba bezprostredne nadväzovali, na tom istom mieste a advokát ako obhajca sa na nich zúčastnil, je potrebné určiť čistý čas ich trvania po odpočítaní času potrebného na nariadené prestávky a uznať za výkon právnej služby každé začaté dve hodiny takto zisteného času.

Ďalej pod písmenom d) sa pod pojmom “ čas konania” rozumie čistý čas strávený advokátom bez prerušenia v súvislosti s prejednávaním veci pred súdom alebo iným orgánom až do jeho odročenia. V prípade, že pojednávanie pred súdom (najmä v trestných veciach) bude vytýčené a vykonané počas viacerých dní, a pritom bolo iba prerušené a nie odročené, je potrebné pri určovaní výšky odmeny advokáta čistý čas konania bez prestávok zrátať a obdobne, ako v hore citovanom prípade uznať za úkon právnej služby každé začaté dve hodiny takto zisteného času. Takýto postup nie je možný v prípade, pokiaľ by konanie bolo na konci každého dňa odročované.

V odseku 2 tohto ustanovenia sa určujú úkony právnych služieb, za vykonanie ktorých prislúcha advokátovi čiastočná, tzn. polovičná výška sadzby. Táto skutočnosť je odôvodnená tým, že sa jedná o úkony, ktoré súvisia s úkonmi vo veci samej a sú svojim charakterom úkonmi pomocnými.

V odseku 3 tohto ustanovenia sa určujú úkony právnych služieb, za vykonanie ktorých prislúcha advokátovi čiastočná, tzn. štvrtinová výška sadzby. Táto skutočnosť je odôvodnená tým, že sa jedná iba o doplnkové úkony, ktoré spadajú charakterom do oblasti súdneho konania.

Právne služby poskytované advokátom sa vzťahujú na celú oblasť právneho poriadku Slovenskej republiky. Je veľmi obtiažne presne a vyčerpávajúcim spôsobom vymedziť všetky možné úkony, právnych služieb, ktoré môže bežný život nastoliť. Z tohto dôvodu je odsek 4 určený na definovanie kritérií potrebných na oceňovanie úkonov, ktoré alebo neboli zahrnuté pod ustanovenia predchádzajúcich odsekov 1, 2 a 3 alebo sa vďaka búrlivému rozvoju právneho poriadku SR stanú v budúcnosti jeho súčasťou. Jedná sa najmä o veľmi širokú oblasť správneho práva a nadväzujúceho správneho konania a osobitných postupov ústredných orgánov štátnej správy, ktoré sa nie vždy opierajú o Správny poriadok.

Zmena tarifných sadzieb je vo všeobecnosti neprípustná. V ustanovení § 17 sú však definované výnimky z tohto pravidla.

Zníženie tarifnej odmeny opätovne slúži na ochranu klienta. Ako spojovací článok pôsobí ustanovenie § 21, ktoré ustanovuje kritéria pre rozhodovanie o znížení tarifnej odmeny. Hranicou, ktorá obmedzuje zníženie tarifnej odmeny, je 50% pôvodnej hodnoty.

Naopak v odseku 3 sa dáva advokátovi možnosť voľnej úvahy, či využije alebo nevyužije svoje právo zvýšiť tarifnú odmenu až na trojnásobok. Toto zvýšenie nie je nárokovateľné v súdnom a inom konaní (viď § 22 ods.1 návrhu vyhlášky). Advokát si toto oprávnenie nemôže uplatniť podľa § 22 ods. 2 ani voči štátu.

Tiež sa v uvedenom odseku dôsledne terminologicky rozlišuje medzinárodné právo od práva cudzieho, ktoré sa môže vyskytovať napr. vo význame právneho poriadku Českej republiky.

Uvedené ustanovenie demonštratívne uvádza, kedy a čo sa môže nárokovať ako náhrada hotových výdavkov. Právny zástupca má nárok na náhradu, tzn. že v tomto prípade nie je možné žiadať od klienta zálohu na výdavky, lebo až vtedy

1. ak sú výdavky vynaložené advokátom a
2. ak sú horeuvedené výdavky účelné

vzniká advokátovi nárok na ich úhradu.

V prípade dohodnutia zmluvnej odmeny môže advokát navrhnúť paušálne určenie všetkých alebo niektorých výdavkov. Klient potom nemôže žiadať ich preukázanie ani vyúčtovanie. Stanovenie presnej výšky je závislé od praktických skúseností advokáta .

Na výšku náhrady cestovných výdavkov sa vzťahujú právne predpisy o náhradách cestovných výdavkov. Všeobecným predpisom upravujúcim náhradu cestovných výdavkov je zákon č.119/1992 Zb. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov. Ten neustanovuje akým dopravným prostriedkom, resp. spôsobom majú byť cesty vykonané. Spôsob dopravy určuje zamestnávateľ (§ 3 cit.zákona), ktorý sa môže so zamestnancom dohodnúť, že zamestnanec pri pracovnej ceste použije motorové vozidlo. Takto špecifikovaný postup je možné použiť aj na vzťah advokáta s klientom.

Z uvedeného vyplýva, že advokát si môže voči klientovi uplatniť nárok na náhradu výdavkov (a tie nie sú malé, lebo v súčasnosti zastupovanie klienta z Bratislavy na Ústavnom súde v Košiciach "stojí" klienta na cestovných náhradách v priemere cca 3.700,- Sk) za použitie cestného motorového vozidla len za predpokladu, že sa s klientom vopred, resp. dodatočne o použití vozidla dohodol.

Pri určovaní náhrad trov konania však súd vychádza zo znenia § 142 ods.1 OSP a musí aplikovať zásadu účelnosti a priznať môže iba náhradu tých výdavkov, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Advokát sa môže s klientom dohodnúť o akomkoľvek spôsobe dopravy. Na druhej strane náklady s tým spojené môže súd vo forme náhrady trov konania priznať len vtedy, ak je zvolený spôsob dopravy s prihliadnutím na okolnosti účelný.

Toto ustanovenie obsahuje všeobecnú interpretačnú formuláciu (všeobecná interpretácia je formulovaná v ustanovení § 3 návrhu) pre poskytovanie právnych služieb bezplatne. Advokát zhodnotí situáciu klienta, najmä vzhľadom na dostupné informácie o jeho majetkových a sociálnych pomeroch (napr. zo spisového materiálu, predchádzajúcich prípadov, miestnych informácií) a vo vzťahu k povahe veci, ohľadne ktorej sa má poskytnúť právna služba (bližšie podmienky by mohli upraviť stavovské predpisy Komory), sa rozhodne, či poskytne alebo neposkytne bezplatnú pomoc. Klient v procesných veciach sa nemusí spoliehať na dobrodenie zo strany advokáta, ale môže sa priamo obrátiť na súd, ktorý po preverení jeho majetkovej situácie postupom upraveným v § 30 ods.2 OSP mu pridelí na zastupovanie advokáta.

Najmä v súdnom konaní, súd pri určovaní výšky trov právneho zastúpenia bude vychádzať iba z hodnoty tarifnej odmeny (§ 10 až § 15) s tým, že akceptuje iba jej znižovanie. Tzn. že súd nebude brať do úvahy zmluvné odmeny, navýšenie tarifnej odmeny až na trojnásobok v prípade použitia cudzieho práva, cudzieho jazyka a pod.. Advokát je zaťažený povinnosťou upozorniť klienta na bežný postup súdu.

Zmenený prístup k právnym službám pre právnické osoby zaviedla novela č. 371/1997 Z.z. zákona o dani z pridanej hodnoty, keď zaradila medzi služby podliehajúce sadzbe dane 23% aj právne služby poskytované podnikateľským subjektom, a naopak právne služby poskytované občanom, sú zaťažené 6% sadzbou DPH. Ministerstvo spravodlivosti sa domnieva, že najvhodnejším riešením uvedeného stavu, je zaviazanie neúspešného účastníka na zaplatenie nielen odmeny ale aj (v prípade advokáta – platiteľa DPH) navýšiť odmenu o hodnotu dane.

Súčasná “proexportne” orientovaná ekonomika Slovenskej republiky, veľký nárast zahraničného cestovania (pracovné cesty, súkromné, študijné a rekreačné pobyty) a výkon práce v zahraničí so sebou prinášajú vznik sporov s medzinárodným prvkom. Navrhovaná právna úprava umožňuje dohodu so zahraničným klientom založenú na zmluvnej odmene odmene vo výške, ktorá je obvyklá v jeho domovskej krajine. Táto výnimka, ktorá mení ustanovenia o nemenne určenej zmluvnej odmene, ssa javí v súčasnosti ako naďalej užitočná. V súlade s OSP je ponechaná možnosť dohody o tom, že odmena advokáta sa zaplatí v cudzej mene. Podmienkou je, aby to umožňovalo znenie devízových predpisov. Nakoľko ide o dohodu, nie je možné toto ustanovenie aplikovať na náklady konania podľa § 22 ods. 1.

Odo dňa účinnosti vyhlášky sa bude pri oceňovaní jednotlivých úkonov právnych služieb uskutočnených po účinnosti tejto vyhlášky postupovať iba podľa nového znenia. Nie je možné zabezpečiť pre konania, ktoré sa do účinnosti vyhlášky neukončia, aby sa postupovalo v nich podľa predchádzajúcej právnej úpravy a v nových podľa navrhovanej právnej úpravy.

Na odstraňovanie nepresností pri výpočte odmeny je v návrhu zabudovaný systém zaokrúhľovania.

Účinnosť vyhlášky sa navrhuje k 1. januáru 2002.