Návrh zákona o rozhodcovskom konaní sa predkladá na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 703 z 13. septembra 2000.

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 218/1996 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa ukázal ako neefektívny a príliš reštriktívny. Dôkazom nutnosti ho zmeniť je najmä malé množstvo rozhodcovských sporov, ktoré sa podľa neho riešili, či už ide o vnútroštátne alebo medzinárodné obchodné spory. Nedostatkom platného zákona o rozhodcovskom konaní je najmä

• úzky rozsah arbitrovateľných vecí,
• nedostatočná voľnosť strán pri voľbe štruktúry arbitráže,
• nevytvára štandardné pravidlá na riešenie nečinnosti,
• chýba úprava voľby hmotného práva.

Predkladaný návrh zákona o rozhodcovskom konaní sa do značnej miery odvíja od Modelového zákona UNCITRAL o rozhodcovskom konaní v medzinárodnom obchodnom styku. Komisia, ktorá bola vytvorená za účelom prípravy návrhu nového zákona, sa však neobmedzila len na odporúčania, vyjadrené v modelovom zákone, ale zobrala zreteľ i na moderné právne úpravy komerčnej arbitráže v iných štátoch, najmä členských štátoch Európskej únie. Novým zákonom sa odstraňujú problémy, ktoré viedli k malému využívaniu rozhodcovského konania, najmä:

1. Podstatne sa rozširuje rozsah arbitrovateľných vecí, predovšetkým umožnením podriadiť rozhodcovskému konaniu aj občianskoprávne spory s určitými, taxatívne vymedzenými výnimkami. Umožní sa tak účastníkom právnych vzťahov zvoliť si, či určitý spor, ktorý medzi nimi vznikne, budú riešiť pred súdom alebo pred rozhodcami. Súdy tak nebudú zaťažované spormi, ktoré budú riešiť rozhodcovské orgány. Vyjasnením toho, či sú určité veci arbitrovateľné, sa zvýši príťažlivosť arbitráže pre jej neformálnosť, finančnú výhodnosť a rýchlosť.
2. Inštitút rozhodcovského konania sa liberalizuje natoľko, aby mohol byť častejšie využívaný domácimi, ako aj zahraničnými subjektami. Zreteľným spôsobom sa upravujú komplexné postupy na vytvorenie rozhodcovského súdu a podanie námietok proti rozhodcom.
3. Vymedzujú sa jasné mechanizmy na vynútenie rozhodcovských zmlúv a rozsudkov.
4. Zavádza sa nový inštitút preskúmania rozhodcovského rozsudku, ktorý predstavuje významnú možnosť dosiahnutia zmeny rozhodcovského rozsudku mimo občianskeho súdneho konania, čím sa taktiež značným spôsobom zníži zaťaženosť súdov.

Úloha súdov sa obmedzí len na prevenciu zásahov do práva na spravodlivý proces, avšak bez toho, aby neprimerane zasahovali do autonómie strán alebo rozhodovacieho procesu rozhodcovského súdu. Jasne sa stanovujú dôvody pre preskúmanie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom.

Zámerom predloženého návrhu zákona je zaradiť rozhodcovské konanie na také miesto, aké mu v skutočnosti patrí, aby mohlo plniť svoje prioritné poslanie, t. j. mimosúdne riešiť spory, a tým skutočne odbremeniť všeobecné súdy od sporov, ktoré sa v rozhodcovskom konaní, k spokojnosti sporových strán, dajú vyriešiť. Riešenie sporov formou rozhodcovského konania ako alternatívnej možnosti k súdnemu konaniu má totiž nesporne veľa výhod. Sú nimi najmä:

• pružnejšie a rýchlejšie konanie, 
• úspora nákladov konania,
• jednoduchosť a flexibilita postupov,
• dôvernosť a súkromný charakter,
• špecializácia prostredníctvom rozhodcov, ktorí sú odborníkmi v danom odvetví,
• možnosť ustanoviť za rozhodcov skúsených právnikov.

Práve tieto potencionálne výhody viedli k rozvoju alternatívneho riešenia sporov vo viacerých krajinách. V nedávnych rokoch prijali nové, resp. novelizovali zákony o rozhodcovskom konaní napr. Veľká Británia, Nemecko, Švajčiarsko, Holandsko. Kľúčovou udalosťou bolo prijatie Modelového zákona Komisie OSN pre medzinárodné obchodné právo o medzinárodnej komerčnej arbitráži (UNCITRAL) v roku 1985, ktorý predstavuje moderný prístup ku komerčnej arbitráži. Nové zákony o rozhodcovskom konaní postavené na Modelovom zákone UNCITRAL prijalo od roku 1985 už viac než 40 krajín, napr. Škótsko, Maďarsko, Rusko, Ukrajina, Singapur. Modelový zákon sa dokonca prijímal s určitými úpravami aj ako zákon upravujúci nielen medzinárodnú, ale aj domácu komerčnú arbitráž. Medzi krajiny, ktoré si osvojili takýto postup patria napr. Nemecko, Kanada, Mexiko, Nový Zéland. Slovenská republika sa rozhodla pre prijatie Modelového zákona UNCITRAL s určitými úpravami, a to aj pre oblasť domácej, aj pre oblasť medzinárodnej arbitráže. Pri príprave predkladaného návrhu zákona sa vychádzalo tiež zo súhrnnej správy zo stretnutia zástupcov Ministerstva spravodlivosti SR a zástupcov Americkej právnickej komory, Central and East European Law Initiative v auguste 2000 a podrobného komentára k Modelovému zákonu UNCITRAL, vypracovaného touto komorou. Počas rokovaní boli niektoré konkrétne problémy konzultované s poradcom z tejto komory. Vychádzalo sa samozrejme i z platného právneho stavu v Slovenskej republike, najmä z Dohovoru o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí, uzavretého v Ženeve v roku 1961, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 74/1959 Zb. a Európskeho dohovoru o medzinárodnej obchodnej arbitráži, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky ako vyhláška ministra zahraničných vecí č. 176/1964 Zb.

Návrh zákona nemá vplyv na štátny rozpočet Slovenskej republiky a nemá nárok na pracovné sily, ani na organizačné zabezpečenie.

Predložený návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s inými zákonmi, ako aj s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Návrh zákona bol predložený aj na rokovanie Rady hospodárskej a sociálnej dohody Slovenskej republiky .

1. Navrhovateľ zákona: vláda Slovenskej republiky.
2. Názov návrhu zákona: návrh zákona o rozhodcovskom konaní.
3. Problematika predloženého návrhu zákona je upravená v primárnom práve Európskej únie. Ide o ustanovenia článku 6 ods. 1 a 2 Zmluvy o Európskej únii. Následne sa na návrh vzťahuje článok 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
4. Návrh zákona svojou problematikou nepatrí medzi prioritné oblasti aproximácie práva uvedené v čl. 70 Európskej dohody o pridružení a svojou problematikou nepatrí ani medzi priority odporúčané v Bielej knihe.
5. Ustanovenie článku 6 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii zakotvuje do komunitárneho práva zásady slobody, demokracie, rešpektovanie ľudských práv a základných slobôd, zásadu právneho štátu, ktoré sú spoločné členským štátom. Nasledovný odsek 2 upravuje vzťah Spoločenstiev k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z novembra 1950. Problematiku konania a rozhodovania v uvedenom Dohovore upravuje článok 6, ktorý zabezpečuje každej dotknutej osobe právo na spravodlivé a verejné prerokovanie svojej veci, uskutočnené v primeranej lehote nezávislým a nestranným tribunálom/súdom zriadeným zákonom.
6. Návrh zákona má úplný stupeň kompatibility s právnou normou Európskej únie uvedenou v bode 3.

Pozitívnym spôsobom sa vymedzuje predmet úpravy návrhu zákona o rozhodcovskom konaní (ďalej len “návrh”), ktorým sú majetkové spory, ktoré vzniknú alebo už vznikli nielen z tuzemských, ale aj medzinárodných záväzkových vzťahov. Oproti predchádzajúcemu zákonu č. 218/1996 Z. z., ktorý sa v praxi málo využíval, sa rozširuje okruh sporov, ktoré môžu účastníci konania riešiť v rozhodcovskom konaní, z obchodných i na občianskoprávne. Predmetom právnej úpravy tohto návrhu je i uznanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí, tuzemských i cudzích, ak miesto výkonu rozhodcovského rozhodnutia je v Slovenskej republike. Táto úprava je zakotvená v Ôsmej časti návrhu.

Vzhľadom na zachovanie princípu teritoriálnej pôsobnosti zákona sa týmto návrhom spravujú spory, len ak je miesto rozhodcovského konania alebo konania o uznanie a výkon cudzích rozhodcovských rozhodnutí na území Slovenskej republiky. Nemožno však obmedziť rozhodnutie účastníkov konania zvoliť si tento návrh pre rozhodcovské konanie v cudzine, ak to pripúšťa právny poriadok štátu, na území ktorého sa rozhodcovské konanie uskutoční.

Zároveň sa však v odseku 2 obmedzuje možnosť zmluvných strán podrobiť rozhodcovskému konaniu len tie spory, ktoré možno ukončiť súdnym zmierom. Rozhodujúcimi sú tu ustanovenia § 67 a 99 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorých možno súdnym zmierom ukončiť spor “ak to pripúšťa povaha veci”.

V odseku 3 sa negatívne určuje, ktoré spory nemôžu byť predmetom konania z dôvodu osobitného významu veci samej. Ide o vznik, zmenu a zánik vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, kde sa vyžaduje zápis práv k nehnuteľnostiam a ich zmien v katastri nehnuteľností a rozhodcovský rozsudok nie je právnou skutočnosťou na zápis. Ďalej sú v písmene b) z rozhodcovského konania vyňaté tzv. štatusové spory podľa § 80 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, kde je osobitný spoločenský záujem na tom, aby o nich rozhodoval všeobecný súd v občianskom súdnom konaní. Spory, súvisiace s výkonom rozhodnutí alebo súvisiace s konkurzným a vyrovnávacím konaním, sú bezprostredne zviazané s týmito konaniami, v ktorých autoritatívne rozhoduje všeobecný súd. Z hľadiska ich hladkého priebehu nie je možné zveriť rozhodovanie sporov, vzniknutých počas trvania konania a s ním nejakým spôsobom prepojených, rozhodcovskému súdu.

Dohoda rodičov o úprave práv a povinností k dieťaťu, ktorá pre svoju platnosť potrebuje schválenie súdu podľa § 26 ods. 2 zákona č. 94/1963 Zb. o rodine ani dohoda o styku rodičov s dieťaťom a o výžive a výchove maloletého dieťaťa podľa § 27 ods. 1 uvedeného zákona nemajú povahu súdneho zmieru podľa § 99 Občianskeho súdneho poriadku a preto podľa odseku 2 tohto ustanovenia o nich nemožno rozhodovať v rozhodcovskom konaní. Obdobne podľa § 50 Zákona o rodine súd upraví pomery rodičov k maloletému dieťaťu, ak rodičia nežijú spolu. Majetkové práva maloletého dieťaťa sú teda z rozhodcovského konania vylúčené.

Podľa odseku 4 aj v prípade, že miesto rozhodcovského konania ešte nebolo určené, a teda nie je daná právomoc súdu Slovenskej republiky podľa Občianskeho súdneho poriadku, môže súd ustanoviť rozhodcu podľa § 8 ods. 2 na žiadosť zmluvnej strany, ak sa zmluvné strany nedohodli na osobe rozhodcu alebo postupe jeho dodatočného ustanovenia. Obdobne môže súd v Slovenskej republike rozhodnúť o zániku funkcie rozhodcu podľa § 10 ods. 4, ak aspoň jeden z účastníkov konania má sídlo alebo miesto výkonu podnikateľskej činnosti alebo trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. 

V § 2 je upravený vzťah konania pred rozhodcovským orgánom a konania na všeobecnom súde. Ak bude spor, ktorý môže byť predmetom rozhodcovského konania, už predmetom konania na súde (v prvom stupni, v odvolacom konaní), môžu sa jeho účastníci dohodnúť na rozhodnutí sporu v rozhodcovskom konaní. Takúto dohodu môžu uzatvoriť pred súdom do zápisnice alebo i mimo súdu. Dohoda musí mať náležitosti rozhodcovskej zmluvy podľa tohto návrhu. Dohoda bude mať potom účinky späťvzatia návrhu na začatie súdneho konania podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku bez ohľadu na to, či bude uzatvorená pred súdom alebo mimosúdne. Výslovne sa ustanovuje, že takáto dohoda bude mať zároveň účinky súhlasu odporcu s takýmto späťvzatím návrhu na začatie občianskeho súdneho konania alebo odvolania. Dodatok vyplýva z požiadavky praxe, aby súd nemusel osobitne žiadať odporcu o súhlas. Inak by podľa § 96 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku konanie nemohol zastaviť. Z povahy dvojstranného právneho úkonu “dohody” je zrejmé, že i odporca s takýmto späťvzatím súhlasí.

Niektorá zo zmluvných strán ako účastník rozhodcovského konania môže podať návrh na všeobecný súd na vydanie predbežného opatrenia. Takýto návrh nebude v zmysle odseku 2 v rozpore rozhodcovským konaním. Je tým vyjadrený princíp, zakotvený v čl. 9 Modelového zákona UNCITRAL, že akékoľvek predbežné opatrenia, ktoré môžu súdy vydať podľa procesných noriem, sú kompatibilné s rozhodcovskou zmluvou. Vydanie predbežného opatrenia súdom však Modelový zákon a tiež tento návrh správne pripúšťa len pred začatím rozhodcovského konania. V opačnom prípade by totiž došlo k situácii, že po začatí rozhodcovského konania by bola daná právomoc dvoch rôznych orgánov na rozhodovanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Ak by účastník konania nebol úspešný na jednom orgáne, podal by ho účastník na druhý orgán.

Aj v prípade, že miesto rozhodcovského konania nebolo zmluvnými stranami dojednané v zmluve, nebol dohodnutý ani spôsob jeho určenia, ani sa o ňom nedohodli dodatočne, resp. miesto, kde sa má rozhodcovské konanie uskutočniť, je mimo územia Slovenskej republiky (teda nie je zachovaná zásada teritoriality), môže sa uplatniť § 2 ods. 2 a § 27 návrhu:

• súd v Slovenskej republike môže na návrh zmluvnej strany alebo účastníka konania v cudzine vydať predbežné opatrenie, ak ho možno vykonať na území Slovenskej republiky (napr. veci, s ktorými sa má zakázať nakladanie, sú na území Slovenskej republiky; peňažná suma alebo vec sa má zložiť do úschovy na súde na území Slovenskej republiky),
• rozhodcovský súd v cudzine môže vykonať dokazovanie v Slovenskej republike, resp. môže dožiadať súd v Slovenskej republike o vykonanie výsluchu. V  zmysle § 27 ods. 3 návrhu je súd povinný vyhovieť aj takémuto dožiadaniu, ak vykonanie úkonu neodporuje zákonu a na súd bol zložený preddavok na trovy dôkazu.

Definuje sa rozhodcovská zmluva ako dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú vo vopred určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Zmluvnými stranami takejto dohody môžu byť fyzické osoby, právnické osoby alebo i štát. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že rozhodcovská zmluva nebude zaväzovať ich právnych nástupcov. Takáto dohoda musí byť súčasťou rozhodcovskej zmluvy a musí z nej výslovne vyplývať vôľa strán. Ak sa zmluvné strany nedohodnú, platí ustanovenie odseku 3 a rozhodcovská zmluva bude zaväzovať i právnych nástupcov zmluvných strán. 

Rozhodcovská zmluva môže byť uzavretá dvoma spôsobmi. Ako samostatná zmluva alebo ako rozhodcovská doložka k zmluve, ktoré musia spĺňať náležitosti podľa § 3 a § 4 ods. 2.

Formálnou náležitosťou rozhodcovskej zmluvy je jej písomná forma. Podľa všeobecných ustanovení o zmluvách v Občianskom zákonníku sa vyžaduje, aby aj akékoľvek zmeny alebo doplnenia rozhodcovskej zmluvy, ktoré si zmluvné strany medzi sebou dohodli, mali písomnú formu. Ustanovujú sa alternatívne spôsoby, kedy je písomná forma zachovaná. Rozhodcovská zmluva môže byť obsiahnutá aj v inom, nezmluvnom dokumente. Môže byť uzavretá vzájomnou korešpondenciou (listom, telefaxovou správou, e-mailovou správou), pričom návrh (oferta) a akceptácia nemusia byť obsiahnuté na tej istej listine. Rozhodcovská zmluva môže byť obsiahnutá aj na skladiskovom alebo tovarovom náložnom liste, čo je bežný spôsob uzatvárania rozhodcovských zmlúv v iných štátoch.

Umožňuje sa konvalidácia písomnej formy tým, že zmluvné strany vyhlásia do zápisnice pred rozhodcom, že svoj spor podrobujú rozhodcovskému konaniu. Takéto vyhlásenie však môžu urobiť najneskôr do začatia konania o podstate sporu, t.j. o veci samej.

Niektoré národné legislatívy a prax niektorých štátov poznajú a uznávajú ústne rozhodcovské zmluvy. Čl. 7 ods. 2 Newyorskej konvencie z roku 1958, z ktorej Modelový zákon UNCITRAL, a teda aj tento návrh vychádza, vyžaduje písomnú formu rozhodcovskej zmluvy. 

Odsek 1 reaguje na situáciu, kedy zmluvné strany uzatvárajú rozhodcovskú zmluvu podľa iného právneho poriadku, než je právny poriadok Slovenskej republiky a zároveň v rozhodcovskej zmluve vyjadrujú svoju vôľu podriadiť svoj spor rozhodovaniu slovenského rozhodcovského súdu. Miesto konania sa nachádza podľa § 1 ods. 1 tohto návrhu na území Slovenskej republiky s výnimkou podľa § 1 ods. 4 tohto návrhu. V takomto prípade však rozhodcovský súd, ktorý rozhoduje o svojej právomoci rozhodovať spor, posudzuje formálne náležitosti a platnosť zmluvy podľa právneho poriadku, podľa ktorého bola zmluva uzavretá. Písomná forma rozhodcovskej zmluvy musí byť zachovaná, i keby sa podľa právneho poriadku, podľa ktorého bola rozhodcovská zmluva uzavretá, takáto forma nevyžadovala. Obdobne i prípustnosť predmetu rozhodcovskej zmluvy ako budúceho predmetu rozhodcovského konania sa bude posudzovať podľa § 1 ods. 1, 2 a 3 tohto návrhu. Inak by vznikol dôvod na podanie žaloby podľa § 40 písm. a) alebo pre odmietnutie výkonu cudzieho rozhodcovského rozhodnutia vydaného na základe takejto rozhodcovskej zmluvy v cudzine súdom na území Slovenskej republiky podľa § 50 tohto návrhu.

Neplatnosť zmluvy sa vzťahuje aj na rozhodcovskú doložku, ktorá je jej súčasťou, len vtedy, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje na túto doložku. Inak je rozhodcovská doložka platná, i keď je zmluva, v ktorej je obsiahnutá, neplatná. Obdobne pri odstúpení od zmluvy sa odstúpenie netýka rozhodcovskej doložky, ktorá je v zmluve obsiahnutá. Zmluvné strany sa však môžu dohodnúť v odstúpení od zmluvy, že sa odstúpenie vzťahuje i na rozhodcovskú doložku. 

Zakotvujú sa predpoklady na výkon funkcie rozhodcu. Rozhodcom môže byť len plnoletá fyzická osoba, plne spôsobilá na právne úkony, na ktorej sa zmluvné strany rozhodcovskej zmluvy dohodli. Ustanovenie určitej osoby do funkcie rozhodcu môže byť obmedzené týmto návrhom zákona alebo osobitným zákonom (napr. konflikt záujmov, vylúčenie z dôvodu výkonu určitej funkcie v orgánoch štátnej moci).

Zmluvné strany si môžu podľa odseku 2 vzájomnou dohodou vybrať fyzickú osobu alebo právnickú osobu, ktorá ustanoví jediného rozhodcu alebo predsedajúceho rozhodcu a ktorá bude rozhodovať o námietkach zaujatosti rozhodcu. Pre označenie tejto osoby ďalej v návrhu sa zavádza legislatívna skratka “vybratá osoba”. Ak zmluvné strany vybratú osobu neurčia, rozhoduje v uvedených veciach na návrh niektorého účastníka všeobecný súd podľa § 8 ods. 2 tohto návrhu. V danom prípade bude podľa § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vecne príslušný okresný súd.

Vybratá fyzická osoba alebo fyzická osoba, ktorá koná v mene vybratej právnickej osoby musí byť plnoletá, spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu a jej vybratie nesmie vylučovať osobitný zákon alebo tento návrh.

Ak sa zmluvné strany dohodli na tom, že rozhodcu ustanoví vybratá osoba alebo všeobecný súd, musia tieto subjekty pri výbere rozhodcu prihliadať na kvalifikáciu, ktorú zmluvné strany podľa dohody od rozhodcu vyžadujú a zabezpečiť ustanovenie nezávislého a nestranného rozhodcu. Kvalifikáciu požadovanou od rozhodcu sa rozumejú požiadavky, ktoré si zmluvné strany zakotvili do rozhodcovskej zmluvy pre rozhodcu, ktorý ešte nebol určený, ale bližšie si vymedzili okruh osôb profesijnými alebo inými kritériami (napr. ekonóm, stavebný inžinier, statik, právnik, lekár apod.)

Funkciu rozhodcu môže vykonávať pri splnení ostatných podmienok aj notár. Ustanovenie odseku 3 je potrebné z dôvodu, že podľa § 2 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení zákona č. 232/1995 Z. z. môže notár vykonávať len notársku činnosť podľa § 3 ods. 1 a ďalšiu činnosť podľa uvedeného zákona. Podľa § 3 ods. 2 Notárskeho poriadku môže notár vykonávať aj ďalšiu činnosť, ak tak ustanoví osobitný zákon. Tým nie je vylúčená možnosť, aby túto činnosť vykonávali aj predstavitelia iných právnických profesií (napr. advokáti, komerční právnici). U týchto ostatných právnických zamestnaní však právne predpisy nevyžadujú osobitné zákonné splnomocnenie na výkon činnosti rozhodcu. 

Definuje sa pojem rozhodcovský súd, ktorý je tvorený jedným rozhodcom alebo viacerými rozhodcami podľa dohody zmluvných strán. Tie sa však musia dohodnúť vždy na nepárnom počte rozhodcov. Táto požiadavka sa zavádza z dôvodu, aby nedošlo k rovnosti počtu hlasov pri hlasovaní o výroku rozsudku. V prípade absencie dohody zmluvných strán o počte rozhodcov v spore zo zákona rozhodujú traja rozhodcovia. Pravdepodobné je, že ak nebol určený počet rozhodcov, ktorí majú spor rozhodovať, nebude upravený v rozhodcovskej zmluve ani spôsob ich ustanovenia do funkcie. V takomto prípade sa rozhodcovia ustanovia podľa § 8 ods. 2 písm. a). 

Rozhodcu možno ustanoviť v zásade dvoma spôsobmi. Jednak dohodou o konkrétnej fyzickej osobe (fyzických osobách) alebo o tom, akým spôsobom bude rozhodca (rozhodcovia) ustanovený v prípade sporu medzi zmluvnými stranami.

V odseku 2 sa rieši situácia, kedy sa zmluvné strany nedohodli na konkrétnej osobe rozhodcu (rozhodcov), ani na postupe, akým ich ustanovia. Základom úspechu rozhodcovského konania je dosiahnuť dohodu aspoň o počte rozhodcov. Bez konsenzu v otázke počtu rozhodcov, ktorí majú spor rozhodnúť by sa riešenie sporu skomplikovalo. Návrh pamätá aj na takúto situáciu a podľa § 7 ods. 3 návrhu budú v takomto prípade rozhodovať spor ex lege traja rozhodcovia.

Ak sa účastníci dohodli o počte rozhodcov alebo ak budú rozhodovať spor traja rozhodcovia podľa § 7 ods. 3, ustanoví každá zmluvná strana polovicu počtu rozhodcov najbližšieho nižšieho párneho čísla k počtu rozhodcov, ktorí budú v spore rozhodovať a títo rozhodcovia potom ustanovia nepárneho člena, ktorý plní zároveň funkciu predsedajúceho rozhodcu. V prípade, že niektorá zo zmluvných strán neustanoví rozhodcu v lehote 15 dní odo dňa, kedy ju druhá zmluvná strana o to požiadala alebo ak ustanovení rozhodcovia neustanovia z akéhokoľvek dôvodu predsedajúceho rozhodcu do 30 dní od svojho ustanovenia do funkcie, môže zmluvná strana požiadať o ustanovenie rozhodcov vybratú osobu alebo súd. Ak vybratá osoba nekoná, môže sa zmluvná strana obrátiť priamo na súd so žiadosťou o ustanovenie rozhodcu (rozhodcov).

Ak sa zmluvné strany dohodli na jednom rozhodcovi, tohto ustanoví na návrh niektorej zo zmluvných strán osoba, ktorú zmluvné strany ustanovením rozhodcu v rozhodcovskej zmluve poverili (tzv. vybratá osoba) alebo okresný súd, ak vybratá osoba nebola určená. Obdobne, ak vybratá osoba neustanoví rozhodcu, môže sa zmluvná strana obrátiť na súd, aby tento ustanovil rozhodcu.

Ustanovenie rieši situácie, ku ktorým by však v praxi rozhodcovského konania malo dochádzať čo najmenej. Predovšetkým, zmluvné strany by si mali už v rozhodcovskej zmluve zakotviť mechanizmus ustanovovania rozhodcu (rozhodcov) alebo priamo ustanoviť za rozhodcov konkrétne osoby, ak majú skutočný záujem na rýchlom, hospodárnom a pre obe strany prospešnom vyriešení sporu v rozhodcovskom konaní. Úlohou odseku 2 je vyriešiť situácie, keď zmluvné strany vyslovene “zabudnú” na zakotvenie tohto mechanizmu do rozhodcovskej zmluvy. Možnosťou napraviť tento nedostatok je však i doplnenie zmluvy ešte pred podaním žaloby.

Nikoho nemožno nútiť, aby prevzal funkciu rozhodcu. Preto sa v odseku 3 zavádza povinnosť rozhodcu písomne potvrdiť, že funkciu prijíma. Zmluvné strany nemôžu obmedziť alebo vylúčiť právo ustanoveného rozhodcu funkciu neprijať.

V odseku 4 sa ukladá povinnosť rozhodcovi zachovať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, ktoré sa dozvedel pri výkone svojej funkcie. Tejto povinnosti ho môže zbaviť zmluvná strana alebo postupom podľa osobitného predpisu. 

V záujme zachovania zásady nestrannosti a nezávislosti rozhodcu v konaní je tento povinný oznámiť zmluvným stranám všetko, čo sa týka jeho osoby a mohlo by mať negatívny vplyv na zachovanie uvedených zásad konania. Túto povinnosť má rozhodca od okamihu, kedy ho zmluvné strany oslovili so žiadosťou o prijatie funkcie rozhodcu až do vynesenia rozhodcovského rozsudku. Ak však zmluvné strany o týchto okolnostiach vedeli, či už od rozhodcu priamo alebo ešte pred uzavretím dohody o rozhodcovi, nemôžu námietku zaujatosti rozhodcu uplatniť.

Ak zmluvné strany nezakotvia do rozhodcovskej zmluvy alebo dodatočne nedohodnú postup, ako budú podávať námietku zaujatosti rozhodcu, môže rozhodcovský súd pokračovať v rozhodcovskom konaní, vykonávať dokazovanie, žiadať o vypracúvanie znaleckých posudkov, dožiadavať súdy o vykonanie dokazovania apod. Nemôže však vydať rozhodcovský rozsudok vo veci samej. Účelom navrhovanej úpravy je, aby sa nenarušovala jedna zo základných výhod rozhodcovského konania – rýchlosť konania a na strane druhej sa zabraňuje, aby rozhodca, u ktorého sú dané dôvody na vylúčenie pre zaujatosť, vydal rozhodcovský rozsudok. Dôvody na vylúčenie rozhodcu, ak by tento napriek tomu konal a vydal rozhodcovský rozsudok, by potom boli dôvodom na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 písm. f).

Právna úprava podávania námietok voči rozhodcovi v odseku 4 je dispozitívna a zmluvné strany sa môžu dojednať odchylným spôsobom. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že po podaní námietky zaujatosti rozhodcu sa preruší rozhodcovské konanie až do rozhodnutia o námietke. Ak takúto dohodu neuzatvoria, môže sa v rozhodcovskom konaní pokračovať a rozhodcovský súd môže vydať rozhodcovský rozsudok. Ak sa však zmluvné strany nedohodli inak a ustanovili osobu (tzv. vybratá osoba), ktorá ustanovila rozhodcu, je táto osoba povinná rozhodovať o námietkach zaujatosti rozhodcu. Ak nie je vybratá osoba určená alebo nerozhodne o námietke, rozhoduje na žiadosť zmluvnej strany okresný súd. Vznesenie námietky zaujatosti rozhodcu sa považuje za súhlas s odvolaním rozhodcu u tej zmluvnej strany, ktorá námietku vzniesla. So súhlasom i druhej zmluvnej strany môže byť rozhodca odvolaný podľa § 10 ods. 3 návrhu bez toho, aby o námietke musel rozhodnúť vybratá osoba alebo súd.

Ak vybratá osoba alebo miestne príslušný okresný súd rozhodne o námietke zaujatosti rozhodcu, je toto rozhodnutie konečné a nemožno sa proti nemu odvolať. 

Podľa návrhu dochádza k zániku funkcie rozhodcu vzdaním sa svojej funkcie rozhodcom, len ak s tým zmluvné stany súhlasia alebo vznikne konflikt záujmov pri výkone inej funkcie podľa osobitného zákona. Pri písomnom súhlase s ustanovením za rozhodcu si preto rozhodca musí byť vedomý toho, že je povinný doviesť rozhodcovské konanie až do konca, teda napr. vydať rozhodcovský rozsudok.

Odvolaním z funkcie môžu rozhodcu zmluvné strany, ak sa na tom dohodnú. Takúto dohodu však môžu zmluvné strany uzavrieť, len ak je rozhodca naďalej nespôsobilý pre výkon svojej funkcie (dlhodobá choroba, postihnutie poruchou myslenia alebo vnímania, ktorá ho však nerobí nespôsobilým na právne úkony) alebo nekoná bez zbytočného odkladu po tom, čo ho na to zmluvné strany vyzvali.

Všeobecný súd alebo vybratá osoba môže na návrh niektorej zo zmluvných strán rozhodnúť o zániku funkcie rozhodcu, ak sa tento nevzdá svojej funkcie, hoci nastali dôvody konfliktu záujmov pri výkone určitej funkcie alebo sa zmluvné strany nedokážu dohodnúť na odvolaní rozhodcu, hoci sa stal nespôsobilým pre výkon svojej funkcie alebo nekoná bez zbytočného odkladu. Vzhľadom na urgentnosť veci a s cieľom znížiť riziko a dôsledky zdržiavacej taktiky, účastník rozhodcovského konania môže dosiahnuť nápravu vo veľmi krátkom čase, pričom proti rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

K zániku funkcie rozhodcu dochádza i rozhodnutím súdu o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti rozhodcu na právne úkony alebo jeho smrťou. 

V prípade, že dôjde k zániku funkcie jedného alebo viacerých rozhodcov z niektorého z dôvodov podľa § 10, ustanoví sa náhradný rozhodca podľa § 8 ods. 2 alebo podľa odchylnej dohody zmluvných strán. 

Odsekom 1 sa umožňuje právnickým osobám (zriaďovateľom) zriadiť a na svoje vlastné náklady udržiavať stály rozhodcovský súd. Možnosť zriadiť stály rozhodcovský súd je daná všetkým právnickým osobám priamo týmto návrhom. Nie je účelné, aby pre zriadenie každého stáleho rozhodcovského súdu bolo potrebné vydávať osobitnú právnu úpravu alebo novelizovať platné právne predpisy.

Zároveň sa zriaďovateľovi v odsekoch 2 a 3 ukladá povinnosť vydať štatút a rokovací poriadok a zverejniť v Obchodnom vestníku v návrhu taxatívne vymedzené skutočnosti. Tieto interné predpisy odlišujú konania pred stálymi rozhodcovskými súdmi od ad hoc arbitráže, pretože určujú presné procesné pravidlá rozhodcovského konania. Účastníci rozhodcovského konania pred stálym rozhodcovským súdom tak nemusia v rozhodcovskej zmluve upravovať riešenie situácií, ktoré si podľa tohto návrhu môžu upravovať odchylne od jeho ustanovení a prenášajú značnú časť zodpovednosti za zdarný priebeh konania na stály rozhodcovský súd.

Zmluvným stranám sa odsekom 4 poskytuje možnosť predložiť svoj už vzniknutý spor určitému stálemu rozhodcovskému súdu. Z definície rozhodcovskej zmluvy v § 3 vyplýva, že zmluvné strany sa môžu dohodnúť na predložení určitému stálemu rozhodcovskému súdu i takého sporu, ktorý vznikne z občianskoprávnych a obchodných vzťahov medzi zmluvnými stranami v budúcnosti. Svojou dohodou podrobiť spor rozhodovaniu stáleho rozhodcovského súdu sa však zmluvné strany podriaďujú štatútu a rokovaciemu poriadku tohto stáleho rozhodcovského súdu. Vzťahujú sa na nich tieto predpisy, platné v čase začatia rozhodcovského konania. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že v prípade, ak počas rozhodcovského konania dôjde k zmene štatútu alebo rokovacieho poriadku, bude sa na nich vzťahovať tento nový štatút alebo rokovací poriadok. Ide však o výnimku, ktorá musí byť zakotvená priamo v rozhodcovskej zmluve.  

V záujme prehľadnosti spôsobu kreovania a organizácie stáleho rozhodcovského súdu sú uvedené náležitosti, ktoré musia byť obligatórnou súčasťou štatútu stáleho rozhodcovského súdu. Štatút musí takisto určiť, či konkrétny stály rozhodcovský súd rieši všetky spory, ktoré možno podriadiť rozhodcovskému konaniu podľa § 1 tohto návrhu alebo sa špecializuje len na určitý okruh sporov, resp. určitý okruh vopred určených subjektov. Stály rozhodcovský súd môže v štatúte vymedziť i osobitné kvalifikačné predpoklady a podmienky, ktoré musí spĺňať záujemca o zápis do zoznamu rozhodcov. Táto skutočnosť súvisí s možnou špecializáciou konkrétneho stáleho rozhodcovského súdu na určitý okruh sporov. Výpočet náležitostí štatútu je však len demonštratívny a stály rozhodcovský súd si môže do štatútu zakotviť i iné skutočnosti. 

Rokovací poriadok stáleho rozhodcovského súdu musí obsahovať procesné ustanovenia o rozhodcovskom konaní, spôsob, kým a v akom pomere budú uhradené náklady spojené s rozhodcovským konaním, pravidlá, podľa ktorých sa bude postupovať pri uzatváraní zmieru medzi účastníkmi rozhodcovského konania a ďalšie náležitosti, ktoré majú zabezpečiť ochranu záujmov účastníkov rozhodcovského konania.

V prípade, že určité časti konania nebudú rokovacím poriadkom upravené, použijú sa podporne ustanovenia tohto návrhu a prostredníctvom § 51 tohto návrhu i ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Rokovací poriadok však môže upravovať jednotlivé záležitosti odlišne len v prípadoch dispozitívnej právnej úpravy v tomto návrhu. Ak je určité ustanovenie kogentné, nemôže sa od neho rokovací poriadok odchýliť.  

Po splnení podmienok, stanovených stálym rozhodcovským súdom v štatúte podľa § 13 písm. c) tohto návrhu, bude fyzická osoba zapísaná do zoznamu rozhodcov príslušného stáleho rozhodcovského súdu. Tento zoznam je verejný a vedie a uverejňuje ho v Obchodnom vestníku spolu s aktualizáciami príslušný stály rozhodcovský súd.

Do zoznamu, ktorý vedie stály rozhodcovský súd sa zapíšu podľa odseku 2 fyzické osoby, ktoré sú plnoleté, spôsobilé na právne úkony a výkon funkcie rozhodcu u nich nie je vylúčený osobitným predpisom a ak spĺňajú i podmienky, ktoré pre zápis do svojho zoznamu ustanovil stály rozhodcovský súd vo svojom štatúte podľa § 13 písmeno c) tohto návrhu.

Odsek 3 stanovuje náležitosti zápisu osoby do zoznamu. Zapíše sa meno, priezvisko, bydlisko a zamestnanie rozhodcu a tiež osobitné podmienky, ktoré rozhodca spĺňa.

Zmluvným stranám sa odsekom 4 poskytuje možnosť zvoliť si za rozhodcu aj osobu, ktorá nie je vedená v zozname rozhodcov príslušného stáleho rozhodcovského súdu a napriek tomu bude rozhodca postupovať podľa štatútu a rokovacieho poriadku stáleho rozhodcovského súdu, ktorý si zmluvné strany zvolili pre rozhodnutie sporu. 

Vymedzuje sa právny rámec spravodlivého a efektívneho postupu rozhodcovského konania. Garantuje sa sloboda strán dohodnúť sa na postupe, ktorým sa bude riadiť súd pri rozhodcovskom konaní, v súlade s niekoľkými obligatórnymi procesnými ustanoveniami.

V odseku 1 sa ustanovuje začiatok rozhodcovského konania v závislosti od ustanovenia rozhodcu (rozhodcov) a od doručenia návrhu určitému rozhodcovi. Pritom je potrebné či bol rozhodca už ustanovený, či bol ustanovený jeden alebo viacero rozhodcov, prípadne, či bol pre riešenie sporu určený stály rozhodcovský súd. Ak rozhodcovský súd alebo aspoň dvaja rozhodcovia ešte neboli ustanovení, začína sa rozhodcovské konanie podľa písmena a) prijatím žaloby druhou zmluvnou stranou.

V odseku 2 sa následne deklaruje skutočnosť, že začatím rozhodcovského konania sa zmluvné strany rozhodcovskej zmluvy stávajú účastníkmi rozhodcovského konania. Vzhľadom na to, že pojmy žalobca a žalovaný nie sú definované ani v Občianskom súdnom poriadku, definujú sa tieto pojmy pre účely návrhu. 

Zakotvuje sa zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Nikomu nemožno brániť ani ho obmedzovať v uplatňovaní jeho práv a účinnej ochrany. Tá spočíva najmä vo využívaní procesných ustanovení, ako sú: právo na žalobnú odpoveď a na podanie vzájomnej žaloby, právo podávať v konaní námietky, právo navrhnúť dôkaz a trvať na jeho vykonaní atď.  

Rozhodcovské konanie sa začína na základe návrhu (žaloby) niektorej zo zmluvných strán (žalobca). V odseku 1 sa ustanovujú náležitosti žaloby. Osobitný význam majú identifikačné údaje účastníkov rozhodcovského konania alebo ich zástupcov, aby nedošlo k ich zámene za iné osoby. V žalobe je potrebné uviesť meno a priezvisko žalobcu a žalovaného a ich bydlisko, ak ide o fyzické osoby - nepodnikateľov. Ak je niektorý z účastníkov podnikateľom, je potrebné uviesť obchodné meno, pri fyzických osobách tiež bydlisko a miesto podnikania, pri právnických osobách tiež sídlo, identifikačné číslo a právnu formu právnickej osoby.

Okrem uvedenia obligatórnych náležitostí je však potrebné, aby žalobca k žalobe pripojil i ďalšie listiny, ktoré môžu mať vplyv na rýchly a úspešný priebeh rozhodcovského konania. Významnou je najmä kópia rozhodcovskej zmluvy, kde rozhodcovský súd skúma, či spĺňa náležitosti podľa § 3 až 5. Ďalej je potrebný súhlas rozhodcu so svojim ustanovením do funkcie, ak už bol ustanovený a významné sú tiež listinné dôkazy, ktoré podporujú žalobcove tvrdenia.

Pre prípad, že žaloba neobsahuje všetky náležitosti, uvedené v odseku 1, môže ju žalobca podľa odseku 3 doplniť alebo k nej priložiť potrebné listiny v lehote, na ktorej sa účastníci vopred dohodli alebo ktorú určil rozhodcovský súd, ak bol ustanovený.

Žalovaný môže na tvrdenia žalobcu reagovať prostredníctvom žalobnej odpovede, ktorú musí zaslať v lehote, na ktorej sa vopred dohodli alebo ktorú určil rozhodcovský súd (či už v rokovacom poriadku alebo ad hoc), ak bol ustanovený. Žalobná odpoveď sa zasiela rozhodcovskému súdu alebo druhému účastníkovi rozhodcovského konania – žalobcovi, ak rozhodcovský súd ešte nebol vytvorený. Žalovaný sa v žalobnej odpovedi môže vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré tvrdí žalobca v žalobe. Aj žalobná odpoveď môže byť doplnená žalovaným obdobne ako žaloba žalobcom.

V odseku 5 sa umožňujú zmeny a doplnenia žaloby a žalobnej odpovede, ak túto možnosť účastníci vopred vzájomnou dohodou nevylúčili. Z dôvodu odstránenia rizika neúmerného predlžovania rozhodcovského konania a tým zmarenia jeho účelu však môže rozhodcovský súd rozhodnúť, že zmena alebo doplnenie je neprípustné a to v prípade, že podanie bolo vzhľadom na vývoj konania oneskorené a nebolo dostatočne odôvodnené.

Účastníkom rozhodcovského konania sa v odseku 6 dáva možnosť, aby si v zmluve dohodli vzájomné podmienky ohľadne platenia preddavku trov rozhodcovského konania. Štandartný prístup bežne používaných schém rozhodcovského konania v zahraničí je vyžadovať od oboch strán rozdelenie nákladov už od začiatku. Aby však boli aspoň čiastočne pokryté trovy v prípade, že sa účastníci na pomernom rozdelení úhrady preddavku na trovy rozhodcovského konania alebo niektorý z nich pomernú časť preddavku neuhradil, môže rozhodcovský súd požadované zloženie preddavku na úhradu trov od žalobcu. O jeho výške a spôsobe splatenia rozhodne rozhodcovský súd. Ak účastníci alebo žalobca sám neprejavia dostatočný záujem o rýchly a účelný priebeh konania a teda nezložia uvedený preddavok, rozhodcovský súd konanie zastaví. 

Vzhľadom na význam a zmysel rozhodcovského konania sa ustanovujú pre žalobu, podanú na rozhodcovský súd alebo doručenú druhému účastníkovi rozhodcovského konania (ak rozhodcovský súd ešte nebol ustanovený), rovnaké právne účinky ako má podanie žaloby na súd.

Pretože rozhodcovské konanie je alternatívnym riešením sporov, jeho začatím vzniká prekážka litispendencie nielen vo vzťahu k začatiu konania pred všeobecným súdom, ale aj pred iným rozhodcovským súdom. Ide o premietnutie zásady, vyjadrenej v § 83 Občianskeho súdneho poriadku aj do rozhodcovského konania a do vzťahu medzi rozhodcovským konaním a občianskym súdnym konaním. 

Ak v žalobe nie sú zahrnuté niektoré práva, ktoré má žalovaný voči žalobcovi, resp. sa v rozhodcovskom konaní nerozhoduje o právach, ktoré sú spojené so vzťahom, ktorý je predmetom príslušného sporu a patria žalovanému, môže ich uplatniť voči žalobcovi tzv. vzájomnou žalobou. Žalovaný tak môže urobiť len do skončenia ústneho pojednávania, resp. písomného konania, aby sa zamedzilo účelovému predlžovaniu rozhodcovského konania a obnoveniu dokazovania v štádiu tesne pred vynesením rozhodcovského rozsudku.

Obdobne ako v prípade žaloby a žalobnej odpovede môže druhý účastník konania reagovať a použiť účinnú obranu vyjadrením k vzájomnej žalobe. Pritom sa primerane použijú ustanovenia o žalobe i o jej doplnení v určenej lehote. 

Rozhodcovský súd môže rozhodnúť o vlastnej právomoci, vrátane akýchkoľvek námietok vo vzťahu k existencii alebo platnosti rozhodcovskej zmluvy. Za týmto účelom sa rozhodcovská doložka chápe ako zmluva nezávislá na akýchkoľvek ostatných podmienkach právneho vzťahu a rozhodnutie rozhodcovského súdu, že právny vzťah je nulitný alebo neplatný, nebude mať za následok ipso iure neplatnosť rozhodcovskej doložky.

Námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporu však účastník rozhodcovského konania môže uplatniť len do momentu, keď uskutoční prvý úkon vo veci samej. Toto obmedzenie sa zavádza z dôvodu efektívnosti a rýchlosti rozhodcovského konania a zabezpečenia právnej istoty účastníkov rozhodcovského konania. Ak sa však oprávnená námietka týka predmetu sporu, ktorý je podľa ustanovení tohto návrhu alebo podľa právneho poriadku, ktorým sa rozhodcovská zmluva riadi, vylúčený z rozhodcovského konania, nemožno takéto obmedzenie stanoviť. V tomto prípade môže účastník úspešne uplatniť námietku až do skončenia ústneho pojednávania, dokonca až do vydania rozhodcovského rozsudku, ak sa uskutočnilo len písomné konanie.

O odôvodnenosti príčiny, prečo účastník podal námietku oneskorene, rozhoduje podľa odseku 3 rozhodcovský súd. Kritériom je dostatočnosť odôvodnenia príčin omeškania.

Rozhodcovský súd môže o svojej právomoci rozhodovať spor rozhodnúť dvoma spôsobmi: osobitným uznesením ako o predbežnej otázke alebo vydaním rozhodcovského rozsudku. Ak rozhodcovský súd rozhodol o svojej právomoci, odsek 4 upravuje okamžitú kontrolu súdu, aby sa zabránilo nepotrebnému mrhaniu času a peňazí.

Ak sa námietke nedostatku právomoci nevyhovelo a rozhodcovský súd o tom rozhodol predbežným rozhodnutím, môže účastník rozhodcovského konania, ktorého námietke sa nevyhovelo, podať v lehote 30 dní návrh na všeobecný súd, aby rozhodol o námietke. Na zmenšenie rizika a účinkov zdržiavacej taktiky sa navrhujú tri procesné zábezpeky: krátka lehota na podanie návrhu na rozhodnutie o námietke súdu, proti rozhodnutiu súdu sa nepripúšťa odvolanie a dáva sa možnosť úvahy rozhodcovského súdu pokračovať v konaní a vydať rozhodcovský rozsudok.

Ak rozhodcovský súd rozhodne o svojej právomoci vydaním rozhodnutia vo veci samej, teda rozhodcovského rozsudku, je preskúmanie otázky právomoci rozhodcovského súdu možné v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 tohto návrhu. 

Právomoc rozhodcovského súdu nariadiť predbežné opatrenie je daná určitou mierou zrovnoprávnenia rozhodcovského konania s občianskym súdnym konaním, i keď kontrolná právomoc je stále zverená všeobecnému súdu. Predbežné opatrenie možno nariadiť len na návrh účastníka rozhodcovského konania a od navrhovateľa predbežného opatrenia možno neho požadovať v súvislosti s jeho nariadením primeranú zábezpeku. Pri vydaní predbežného opatrenia sa primerane použijú ustanovenia § 74 až 77 Občianskeho súdneho poriadku.

O vykonanie predbežného opatrenia môže účastník rozhodcovského konania, ktorý návrh na vydanie predbežného opatrenia podal, požiadať i všeobecný súd. Pre výkon predbežného opatrenia súdom podľa odseku 2 platí § 274 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku, pretože návrh pripúšťa jeho výkon, čo je podmienka pre vykonateľnosť podľa uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.  

Účastníci rozhodcovského konania sa môžu dohodnúť i na mieste, kde bude rozhodcovské konanie prebiehať. Ak to však neurobia, prichádzajú do úvahy dve možnosti. Buď miesto rozhodcovského konania určí rozhodcovský súd, alebo sa bude spravovať ustanoveniami rokovacieho poriadku príslušného stáleho rozhodcovského súdu. Nie je však vylúčené, aby stály rozhodcovský súd vo svojom rokovacom poriadku pripustil aj určenie miesta pre konkrétne rozhodcovské konanie rozhodnutím ustanoveného rozhodcu (rozhodcov) a tým sa odchýliť od rokovacieho poriadku. Musí sa však dbať na povahu sporu a záujmy účastníkov.

Pretože niektoré úkony rozhodcovského súdu nie je možné alebo účelné uskutočniť na určenom mieste, môže rozhodcovský súd rozhodnúť o ich vykonaní na inom mieste, čím sa však nemení miesto celého rozhodcovského konania. 

Účastníci sa môžu dohodnúť i na tom, v akom jazyku sa rozhodcovské konanie bude viesť. Od toho sa samozrejme bude odvíjať i ustanovenie rozhodcu, ktorý príslušný jazyk ovláda. Voľba jazyka bude mať vplyv i na jazyk všetkých dokumentov predložených rozhodcovskému súdu a jeho rozhodnutí. V prípade predloženia písomného dôkazu, ak nie je v zvolenom jazyku, môže rozhodcovský súd žiadať i úradný preklad do zvoleného jazyka, ak sa neuspokojí s pôvodným znením dokumentu. Nariadenie predloženia úradného prekladu však nie je povinnosťou rozhodcu, ale závisí od jeho vôle. 

Z dôvodu osobitného charakteru rozhodcovského konania a jeho účelu, ktorým je rýchlosť, hospodárnosť a efektívnosť konania sa upravuje i doručovanie písomností v rozhodcovskom konaní. Zakotvuje sa i fikcia doručenia, ak nemožno adresátovi doručiť osobne, do sídla, miesta podnikania alebo trvalého bydliska. Vtedy postačí, ak sa písomnosť doručí doporučenou zásielkou na poslednú adresu, ktorá bola rozhodcovskému súdu alebo druhému účastníkovi rozhodcovského konania známa.

Účastníci rozhodcovského konania sa môžu odchýliť od ustanovení návrhu a určiť si aj iný deň doručenia. Doručovanie súdnych písomností sa však spravuje ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku o doručovaní. 

Účastníci rozhodcovského konania sa môžu dohodnúť na forme rozhodcovského konania, teda či bude prebiehať ústne pojednávanie alebo bude celé konanie písomné. Ak účastníci formu neurčili, rozhodcovský súd rozhoduje o konaní ústneho pojednávania vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania. Nariadiť ústne pojednávanie môže rozhodcovský súd i na návrh niektorého účastníka rozhodcovského konania.

V odseku 2 sa ustanovujú niektoré základné zásady priebehu rozhodcovského konania: neverejnosť, dodržiavanie zásady rýchlosti, hospodárnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Určenie pravidiel priebehu však spočíva na samotných účastníkoch rozhodcovského konania a len podporne o nich rozhoduje rozhodcovský súd. Pri stálom rozhodcovskom súde sa jeho priebeh spravuje pravidlami, určenými v rokovacom poriadku príslušného stáleho rozhodcovského súdu.

V odseku 4 sa účastníkom konania ukladajú povinnosti v súvislosti s priebehom konania, a to: povinnosť aktívnej spolupráce, priama účasť na konaní, resp. prostredníctvom riadne ustanoveného zástupcu, možnosť namietať nedostatky len do skončenia ústneho pojednávania.

Pre plné uplatnenie všetkých práv účastníka rozhodcovského konania sa v odseku 5 ustanovuje povinnosť doručovať účastníkovi všetky dokumenty alebo iné informácie, oznámenia o konaní ústneho pojednávania, zasadania, znalecké posudky a listinné dôkazy v dostatočnom časovom predstihu, aby sa účastník mohol dostatočne pripraviť na svoju obhajobu a na predloženie ďalších dôkazov. Vzhľadom na platnú právnu úpravu a zachovanie možnosti účasti na ústnom pojednávaní i pre účastníka zo vzdialenejších štátov sa pre doručovanie do cudziny zakotvuje, že takáto písomnosť musí byť doručená najmenej 30 dní pred začatím ústneho pojednávania alebo zasadania rozhodcovského súdu. 

Dokazovanie zohráva v rozhodcovskom konaní, obdobne ako v občianskom súdnom konaní, jednu z najvýznamnejších úloh. Rozhodcovský súd vyberá dôkazy z tých, ktoré navrhli účastníci rozhodcovského konania. Posilňuje sa tým kontradiktórnosť rozhodcovského konania. Vychádza sa z postavenia rozhodcovského súdu ako nezávislého arbitra, ktorý sa svojou činnosťou neprikláňa na stranu ani jedného účastníka. Rozhodcovský súd sám nevyvíja iniciatívu pri navrhovaní dôkazov ani nevykonáva dôkazy ex offo.

Rozhodcovský súd nemá možnosť využívať donucovaciu moc štátu pri výsluchu svedkov a znalcov. Preto ich môže vypočuť, len ak sa mu dobrovoľne podriadia. Pri výsluchu však nesmie byť porušená povinnosť zachovávať štátne, obchodné, služobné tajomstvo alebo uznanú, či uloženú povinnosť mlčanlivosti. O výsluch možno požiadať i všeobecný súd. Ani ten však v tomto prípade nemôže svedka alebo znalca k výpovedi nútiť.

Ak sa má dôkaz vykonať dožiadaním na všeobecný súd, možno účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý dôkaz navrhol, uložiť povinnosť zložiť preddavok na trovy dožiadania na príslušnom všeobecnom súde. Ak boli splnené podmienky pre vykonanie dôkazu dožiadaním, požadované týmto návrhom alebo Občianskym súdnym poriadkom, musí všeobecný súd dôkaz vykonať.

Hodnotenie dôkazov rozhodcovským súdom je založené na zásade nestrannosti a nezávislosti. 

Ak je potrebné pre rozhodnutie vo veci samej posúdenie určitých skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, môže rozhodcovský súd ustanoviť znalca, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodnú na niečom inom. Pre uľahčenie práce znalca môže tiež rozhodcovský súd uložiť niektorému z účastníkov povinnosť spolupráce a predkladania dokumentov a informácií, potrebných pre vypracovanie znaleckého posudku. Ak má niektorý z účastníkov pocit, že niektoré časti znaleckého posudku je potrebné vysvetliť alebo doplniť, môže požiadať rozhodcovský súd o prizvanie znalca na ústne pojednávanie. Znalca však k účasti nemožno nútiť. 

Pre účely zákona o rozhodcovskom konaní sa definuje pojem “trovy rozhodcovského konania”. Rozhodcovský súd môže určiť, čo všetko sa rozumie trovami rozhodcovského konania. Ak tak neurobí, alebo ak nie sú trovy definované v rokovacom poriadku stáleho rozhodcovského súdu, zákon demonštratívne vypočítava, čo najmä možno do trov zahrnúť. Definovanie pojmu je dôležité z hľadiska výroku o úhrade trov rozhodcovského konania v rozhodcovskom rozsudku alebo zaplatení preddavku na trovy rozhodcovského konania pred začatím konania účastníkmi alebo žalobcom. 

Ak žaloba nemá všetky náležitosti, uvedené v § 18 ods. 1, rozhodcovský súd po výzve na doplnenie a určení primeranej lehoty, ak účastník ani v nej žalobu nedoplní, rozhodcovské konanie zastaví. Ak však žalovaný nepredloží svoju žalobnú odpoveď v lehote a spôsobom podľa § 18 ods. 4 ani ju nedoplní v  lehote určenej podľa § 18 ods. 3, nie je to prekážkou ďalšieho priebehu rozhodcovského konania. Nevyjadrenie sa k žalobe však nie je uznaním jej opodstatnenosti čo do dôvodu a rozsahu. Nedostavenie sa účastníka na rozhodcovské konanie alebo nepredloženie dôkazov, hoci bol účastník o tom riadne upovedomený alebo na to vyzvaný, nie je takisto prekážkou pokračovania v konaní a vydania konečného rozhodnutia. 

Odseky 1 a 2 sa zaoberajú hmotnoprávnymi otázkami rozhodcovského konania. Transformujú do právneho poriadku Slovenskej republiky čl. 28 Modelového návrha UNCITRAL. Je potrebné však rozlišovať štyri situácie.

V odseku 1 sa zakotvuje, podľa akého práva bude rozhodcovský súd rozhodovať spor, ktorý vznikol z obchodných a občianskoprávnych vzťahov, ak jedným z účastníkov rozhodcovského konania je cudzinec alebo osoba bez štátnej príslušnosti. Vtedy ide o spory s cudzím – medzinárodným prvkom. V tomto prípade rozhodcovský súd bude rozhodovať spor v súlade s takými zákonnými normami, na akých sa strany dohodnú. Toto ustanovenie umožňuje zmluvným stranám rozhodcovskej zmluvy slobodne si vybrať aplikovateľné hmotné právo, ak jednou z nich je cudzinec. Okrem toho, odkázaním na výber “práva štátu” namiesto “zákona” poskytuje tento návrh väčší okruh možností v súvislosti s určením právnych noriem, aplikovateľných na spornú vec. Dohoda sa vzťahuje len na hmotné právo, ak sa účastníci nedohodnú aj o použití noriem procesných alebo kolíznych. V prípade voľby procesných noriem pre rozhodcovské konanie sa však zrejme nepoužije tento návrh, alebo len sčasti podľa dohody účastníkov.

Nie je účelné a z hľadiska zvrchovaného výkonu zákonodarnej moci nad územím Slovenskej republiky ani prípustné, aby štát pripúšťal pre svojich občanov pre rozhodcovské konanie voľbu iného práva ako slovenského. Okrem zachovania záujmov štátu tiež preto, že táto možnosť sa občanom neposkytuje podľa platnej právnej úpravy občianskeho a obchodného práva a procesu v konaní pred všeobecným súdom. V konečnom dôsledku by to mohlo viesť k obchádzaniu platnej právnej úpravy Slovenskej republiky (napr. pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov) prostredníctvom rozhodcovského konania.

V prípade, že účastníci rozhodcovského konania nie sú občanmi toho istého štátu, resp. sa predmet sporu týka viacerých štátov, teda naň možno aplikovať právne normy viacerých štátov a účastníci sa nedohodli na použiteľnom práve, rozhodne o ňom rozhodcovský súd podľa kolíznych noriem Slovenskej republiky.

Pri rozhodovaní však rozhodcovský súd nerozhoduje len podľa použiteľného práva, ale berie do úvahy aj odchylné dojednania účastníkov rozhodcovského konania v rozhodcovskej zmluve (pokiaľ takéto dojednania návrh pripúšťa; najmä v obchodných sporoch), obchodné zvyklosti, vzťahujúce sa na spor, zásady poctivého obchodného styku a dobrých mravov. Rozhodcovský súd berie tieto pramene do úvahy v poradí, v ktorom sú uvedené v odseku 4. Ak teda niektorú otázku neupravuje návrh ani zmluva medzi zmluvnými stranami podľa Obchodného zákonníka, použijú sa obchodné zvyklosti atď. Zásady spravodlivosti ako vyšší princíp a oprávnenie rozhodcovského súdu rozhodovať podľa “equity” (prameňa práva anglo - amerického právneho systému) ako podklad pre rozhodnutie sa však použije len, ak na to účastníci v rozhodcovskej zmluve rozhodcovský súd splnomocnili. 

Aby mohlo byť rozhodcovské rozhodnutie prijaté, je podľa odseku 1 potrebné, aby s ním súhlasila väčšina rozhodcov, ak sa rozhodcovský súd skladá z troch alebo viacerých rozhodcov.

Nie je však vylúčené a nespôsobuje to neplatnosť rozhodcovského rozhodnutia, ak sa niektorý z rozhodcov na hlasovaní z akéhokoľvek dôvodu nezúčastní. Ustanovenie odseku 2 je však dispozitívne a účastníci rozhodcovského konania sa môžu dohodnúť, že na prijatie rozhodcovského rozhodnutia je potrebné, aby sa na hlasovaní zúčastnili všetci rozhodcovia. Tým však nie je dotknuté ustanovenie odseku 1 a za výrok rozhodcovského rozsudku musí vždy hlasovať väčšina všetkých rozhodcov.

Z dôvodu právnej istoty účastníkov rozhodcovského konania sa o hlasovaní a výroku rozhodnutia spisuje zápisnica. Svojim podpisom potvrdzuje predsedajúci rozhodca i ostatní rozhodcovia, že súhlasia s údajmi, uvedenými v zápisnici. Ustanovenie odseku 3 pamätá aj na rôzne situácie, keď rozhodca po hlasovaní odmietne zápisnicu podpísať, po vyhotovení písomnej zápisnice nemôže ju podpísať alebo sa po hlasovaní vzdiali a zápisnicu nepodpíše, pričom z hľadiska rýchlosti priebehu konania nie je možné čakať, kým bude tento rozhodca ochotný alebo schopný zápisnicu podpísať. Toto ustanovenie sa vzťahuje i na rozhodcov, ktorí sa na hlasovaní nezúčastnili, hoci sú naďalej členmi (rozhodcami) príslušného rozhodcovského súdu. V tomto prípade sa v zápisnici uvedie, že tento rozhodca sa hlasovania nezúčastnil a uvedie sa dôvod, prečo tak tomu bolo. To však len v prípade, ak sa účastníci nedohodli podľa odseku 2, že sa na hlasovaní musia zúčastniť všetci rozhodcovia.

Ak niektorý z rozhodcov má pri hlasovaní odlišný názor ako väčšina a neodmieta podpísanie zápisnice, má právo uviesť v nej aj svoj odlišný názor a odôvodniť ho. V takom prípade však zápisnicu musí podpísať.

V záujme rýchleho a hospodárneho priebehu rozhodcovského konania môžu podľa odseku 5 rozhodcovia preniesť oprávnenie vydávať rozhodcovské uznesenia o procesných otázkach v priebehu konania písomným poverením na predsedajúceho rozhodcu. 

Rozhodcovský rozsudok ako výsledok celého rozhodcovského konania sa vydáva vo veci samej a pri ukončení rozhodcovského konania zmierom medzi účastníkmi rozhodcovského konania. V ostatných veciach rozhoduje rozhodcovský súd uznesením podľa § 38 tohto návrhu.

Rozhodcovský súd nemôže vydať rozhodnutie len o niektorých návrhoch a o niektorých nerozhodnúť vôbec, bez ohľadu na to, či návrh bol uplatnených v žalobe, vo vzájomnej žalobe, v návrhoch na ich zmenu alebo dodatočne kedykoľvek počas rozhodcovského konania, ak rozhodcovský súd nerozhodol podľa § 18 ods. 5 tohto návrhu, že zmena alebo doplnenie sú neprípustné. V rozhodcovskom rozsudku však nemožno vyhovieť návrhu, ktorý je v rozpore so zákonom alebo je jeho splnenie nemožné alebo sa vyhovenie návrhu prieči dobrým mravom. 

Pre právoplatnosť rozhodcovského rozsudku sa vyžaduje splnenie určitých formálnych náležitostí.

Predovšetkým, podľa odseku 1 každý rozhodcovský rozsudok musí byť vyhotovený v písomnej forme a podpísaný. Postačuje, aby na rozhodcovskom rozsudku boli podpisy väčšiny všetkých rozhodcov. Musí sa však tiež uviesť, prečo niektorý rozhodca rozsudok nepodpísal (nebol prítomný pri rozhodovaní, hlasoval proti rozsudku alebo sa zdržal hlasovania, odmietol po hlasovaní rozsudok podpísať, pri vyhotovovaní rozsudku nebol prítomný hoci hlasoval za výrok apod.).

V odseku 2 sa ustanovujú minimálne formálne náležitosti rozsudku, ktoré v ňom musia byť uvedené vždy, s výnimkou písm. g), kde sa účastníci rozhodcovského konania ešte pred vynesením rozsudku dohodnú, že výrok netreba odôvodňovať alebo ak rozhodcovský súd zaznamenáva zmier, uzavretý medzi účastníkmi rozhodcovského konania, vo forme rozhodcovského rozsudku o dohodnutých podmienkach.

Odsek 3 je dôležitým ustanovením, ktorého úlohou najmä v medzinárodnej arbitráži je odstrániť právnu neistotu vo veci “národnosti” rozhodcovského rozhodnutia. Napr. ak by sa celé rozhodcovské konanie uskutočnilo v Slovenskej republike a miestom arbitráže by teda podľa § 23 tohto návrhu bola Slovenská republika, ale rozhodcovské rozhodnutie by rozhodcovia podpísali vo Viedni, mohlo by sa bez existencie tohto ustanovenia toto rozhodnutie za rakúske. Ustanovenie sa opiera o čl. 31 ods. 3 Modelového zákona UNCITRAL a čl. 53 anglického zákona – Arbitration Act z roku 1966, ktorý bol prijatý na základe negatívneho precedensu, kedy rozhodcovia, ktorí konanie uskutočňovali v Londýne, vyhotovili a podpísali rozhodcovský rozsudok v Paríži.

V odseku 4 sa následne uvádzajú základné formálne náležitosti výrokovej časti rozhodcovského rozsudku. 

Nadobudnutie právoplatnosti vydaného rozhodcovského rozsudku je viazané na splnenie dvoch podmienok:

• doručenie rozhodcovského rozsudku všetkým účastníkom rozhodcovského konania
• nemožnosť preskúmať rozhodcovský rozsudok podľa § 37
• uplynutím lehoty na podanie návrhu podľa § 37 ods. 2, ak sa účastníci rozhodcovského konania v rozhodcovskej zmluve dohodli na možnosti preskúmania iným rozhodcom (rozhodcami)
• doručením, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli v rozhodcovskej zmluve na možnosti preskúmania rozhodcovského rozsudku iným rozhodcom alebo rozhodcami.

V prípade preskúmania rozhodcovského rozsudku ide o fakultatívny opravný prostriedok, na ktorom sa účastníci môžu dohodnúť. Ak sa však nedohodnú platí, že preskúmanie je vylúčené. 

Pri vyhotovovaní písomného rozhodcovského rozsudku môže dôjsť k rôznym chybám, ktoré vznikli nesprávnym prepisom zo zápisnice o hlasovaní alebo chybami v písaní a počítaní. Tieto však nemajú vplyv na platnosť rozhodcovského rozsudku. Aby nebolo nutné vydávať nový rozhodcovský rozsudok, odsek 1 umožňuje opraviť tieto chyby bez nového hlasovania. Tieto chyby možno opraviť na žiadosť niektorého z účastníkov alebo aj ex offo v lehote do 30 dní od vydania rozhodcovského rozsudku. Z dôvodu potreby informovania všetkých účastníkov o tejto zmene sa im opravený rozhodcovský rozsudok doručí.

Pretože rozhodcovský rozsudok vydáva rozhodcovský súd, je oprávnený aj na jeho interpretáciu. Ak vzniknú určité nejasnosti, môže účastník rozhodcovského konania požiadať rozhodcovský súd o výklad niektorej časti rozhodcovského rozsudku. Lehota je 30 dní a účastníci ju môžu svojou dohodou predĺžiť alebo skrátiť. 

Účastníkom rozhodcovského konania sa umožňuje, aby mohli navrhnúť preskúmanie rozhodcovského rozsudku iným rozhodcom (rozhodcami) ešte predtým, než bude podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku na všeobecný súd. Tento opravný prostriedok však môžu účastníci využiť, len ak sa na jeho použití vopred dohodli v rozhodcovskej zmluve. Lehota na podanie návrhu na preskúmanie rozhodcovského rozsudku je 15 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku tomu účastníkovi, ktorý žiadosť o preskúmanie podáva.

Účelom zavedenia tohto “osobitného opravného prostriedku” je umožniť účastníkom rozhodcovského konania odstrániť nedostatky rozhodcovského konania, ktoré sa vyskytli, zmiernym spôsobom pri preskúmaní rozhodcom (rozhodcami), ktorého si sami vyberú (a teda prejavia dôveru v jeho schopnosti a znalosti). Odbremenia sa tiež súdy, pretože je predpoklad, že pri preskúmaní rozhodcovského rozsudku sa odstránia nedostatky, ktoré niektorý z účastníkov namietal pri vydaní prvého rozhodcovského rozsudku.

Vo veciach, v ktorých rozhodcovský súd nerozhoduje vydaním rozhodcovského rozsudku podľa § 33 tohto návrhu, rozhoduje sa tzv. rozhodcovským uznesením. Ide o rozhodovanie o lehote na doplnenie žaloby alebo žalobnej odpovede po začatí rozhodcovského konania (§ 18 ods. 3), o prípustnosti zmeny alebo doplnenia žaloby alebo žalobnej odpovede v priebehu rozhodcovského konania (§ 18 ods. 5), o právomoci rozhodcovského súdu na rozhodnutie vo veci samej (§ 21 ods. 1), o odpustení zmeškania lehoty na podanie námietky nedostatku právomoci (§ 21 ods. 3), o nevyhovení námietke nedostatku právomoci (§ 21 ods. 4), o predbežnom opatrení (§ 22 ods. 1), o mieste rozhodcovského konania (§ 23), o jazyku rozhodcovského konania (§ 24), o vytýčení hlavného pojednávania alebo písomného konania (§ 26 ods. 1), o odpustení zmeškania lehoty na vykonanie úkonu v rozhodcovskom konaní (§ 26 ods. 4), o ustanovení znalca (§ 28 ods. 1), o zastavení rozhodcovského konania (§ 18 ods. 6, § 21 ods. 1, § 30 ods. 1 a 2 a § 39 ods. 1).

Pri vyhotovovaní a vydávaní rozhodcovského uznesenia sa primerane použijú ustanovenia o rozhodcovskom rozsudku, jeho forme a obsahu. 

Účastníci rozhodcovského konania môžu svoj spor ukončiť aj zmierom v ktoromkoľvek štádiu konania pred vynesením rozhodcovského rozsudku. Ak chcú účastníci rozhodcovského konania zabezpečiť vyššiu právnu istotu vo vzťahu k obsahu zmieru, môžu požiadať rozhodcovský súd, aby zmier bol vyhotovený vo forme rozhodcovského rozsudku “o dohodnutých podmienkach”. Ide o osobitnú formu rozhodcovského rozsudku, ktorý sa nevydáva na základe hlasovania rozhodcov, ani sa v ňom nezaznamenáva výrok rozhodnutia, ale len potvrdzuje obsah zmieru.

Na vyhotovenie a vydanie rozhodcovského rozsudku o dohodnutých podmienkach sa použijú ustanovenia § 31 a 32 o rozhodcovskom rozsudku vo veci samej, pričom právne účinky oboch druhov rozhodcovských rozsudkov sa nelíšia. 

Toto ustanovenie taxatívne vymedzuje dôvody na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku na vecne a miestne príslušný všeobecný súd. Podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku na súd z iných dôvodov, ako sú uvedené v § 40, je vylúčené. Na druhej strane účastníci rozhodcovského konania nemôžu ani zmluvou vylúčiť niektorý dôvod na podanie žaloby, s výnimkou písmena h). Vyplýva to z ustanovenia § 42 tohto návrhu.

Podľa signálov z praxe často dochádza k aplikácii ustanovení platného zákona o rozhodcovskom konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku súdom aj v prípade, že ide o cudzie rozhodcovské rozsudky (rozhodnutia). Niektoré súdy v Slovenskej republike takýmto žalobám aj vyhoveli. To je samozrejme v rozpore s filozofiou systému uznávania cudzích rozhodcovských rozhodnutí. V snahe predísť “znásilňovaniu” ustanovenia aj na konanie o zrušení cudzích rozhodcovských rozhodnutí sa explicitne vyjadruje, že žalobu možno podať len o zrušenie rozhodcovských rozhodnutí vydaných v Slovenskej republike. Ustanovenie § 34 ods. 3 tohto návrhu tým nie je dotknuté.  

V odseku 1 sa ustanovuje lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku na súd. Takúto žalobu môže podať len účastník rozhodcovského konania a to do 30 dní odo dňa, keď mu bol rozhodcovský rozsudok doručený. Ak boli v rozhodcovskom rozsudku opravené chyby v písaní, počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti podľa § 37, prerušuje sa lehota a začína plynúť nová 30 - denná lehota na podanie žaloby odo dňa doručenia opraveného rozhodcovského rozsudku účastníkovi, ktorý žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podáva.

Ak sú dané dôvody na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, návrh rozlišuje subjektívnu a objektívnu lehotu. Subjektívna lehota na podanie žaloby začína plynúť odo dňa, keď sa účastník rozhodcovského konania dozvedel o dôvodoch pre obnovu konania, alebo, ak mu v podaní žaloby bránili určité prekážky, odo dňa, keď mohol dôvod prvý krát uplatniť a je 30 - dňová. Objektívna lehota začína plynúť od doručenia rozhodcovského rozsudku a je 3-ročná. Po uplynutí tejto objektívnej lehoty už účastník nemôže rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou podľa § 39 písm. h) ani v prípade, že sa dozvie o dôvodoch pre obnovu občianskeho súdneho konania podľa § 228 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. 

Účastníci rozhodcovského konania nemôžu ani vzájomnou dohodou vylúčiť použitie niektorého dôvodu, uvedeného v § 40 pre podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku na súd. Výnimkou sú len dôvody pre obnovu konania podľa § 228 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (v spojitosti s § 40 písm. h) tohto návrhu), ktoré môžu účastníci rozhodcovského konania vzájomnou dohodou vylúčiť ako dôvod pre podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

V odseku 1 sa ustanovuje ďalší postup súdu v prípade, že rozhodne o zrušení rozhodcovského rozsudku, pretože je tu daný niektorý z dôvodov podľa § 40 písm. a) až c). V tomto prípade súd pokračuje v konaní s tými istými účastníkmi, ktorí boli ako účastníci označení a v rozsahu, ktorý bol uvedený v návrhu na začatie rozhodcovského konania alebo vo vzájomnej žalobe. Rozhodcovská zmluva sa tak stáva bezpredmetnou a vec bude prejednaná a rozhodnutá v občianskom súdnom konaní.

V prípade zrušenia rozhodcovského rozsudku súdom podľa § 40 písm. d) až i), nemá to vplyv na platnosť rozhodcovskej zmluvy a vec sa prerokuje a rozhodne v rozhodcovskom konaní. V takto obnovenom rozhodcovskom konaní však nemôžu konať a rozhodovať rozhodcovia, ktorí sa zúčastnili na konaní pred podaním žaloby ako rozhodcovia. Spôsob ustanovenia nových rozhodcov sa bude v prípade, že sa účastníci nedohodnú pred súdom do zápisnice alebo mimosúdne v písomnej forme, spravovať ustanoveniami tohto návrhu alebo rozhodcovskej zmluvy. 

V Ôsmej časti návrhu sa upravuje uznanie a výkon tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí podľa Newyorského dohovoru o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí z roku 1958 (vyhláška Ministerstva zahraničných vecí č. 74/1959 Zb.).

Definuje sa tuzemský rozhodcovský rozsudok ako taký rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol vydaný na území Slovenskej republiky alebo miesto rozhodcovského konaní bolo dohodou účastníkov určené v Slovenskej republike podľa § 34 ods. 3 tohto návrhu. Ak sa tento rozhodcovský rozsudok stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku aj vykonateľným podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku.  

Súd môže v konaní o výkon rozhodnutia alebo v exekučnom konaní kontrolovať zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Dôjde k tomu vtedy, keď povinná strana (dlžník) navrhne zastavenie výkonu rozhodnutia alebo exekúcie pre podstatné nedostatky rozhodcovského konania a rozsudku.

Zastavenie konania o výkone rozhodnutia alebo exekučného konania na návrh účastníka konania je možné jednak z dôvodov podľa § 268 Občianskeho súdneho poriadku alebo podľa § 50 Exekučného poriadku.

Ďalej môže súd konania o výkone rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaviť na návrh (odsek 1) alebo aj bez návrhu účastníka konania (odsek 2) z dvoch osobitných dôvodov, uvedených v § 45 ods. 1 tohto návrhu. Táto výnimka pre zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku vyplýva z osobitnej povahy tohto rozsudku a povahy opravného prostriedku, ktorým je žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak rozhodcovský rozsudok má nedostatky, ktoré zakladajú jeho zmätočnosť podľa § 40 písm. a) a b), je to dôvod na zastavenie konania o výkone rozhodnutia alebo exekučného konania súdom. Nie je pritom podstatné, že z týchto dôvody nedošlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku na súde podľa § 40 písm. a) a b) tohto návrhu, pretože môže ísť aj o zastavenie výkonu rozhodnutia alebo exekúcie cudzieho rozhodcovského rozsudku, ktorý podľa § 40 nemožno napadnúť na súde v Slovenskej republike žalobou. Rovnako, ak súd zistí, že plnenie, na ktoré účastníka zaviazal rozhodcovský rozsudok, je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, konania o výkone rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví.

Proti rozhodnutiu súdu o zastavení výkonu rozhodcovského rozsudku alebo exekúcie je vo všetkých prípadoch prípustný opravný prostriedok. 

V odseku 1 sa definuje pre účely návrhu cudzí rozhodcovský rozsudok ako rozhodnutie, ktoré musí spĺňať určité predpoklady:

• ide o rozhodnutie rozhodcovského súdu,
• rozhodlo sa ním v rozhodcovskom konaní vo veci samej,
• bolo vydané na území iného štátu ako Slovenskej republiky.

Pri uznaní a výkone cudzieho rozhodcovského rozsudku sa použijú ustanovenia tohto návrhu a prostredníctvom § 51 tohto návrhu aj ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Súd môže takéto rozhodnutie uznať a vykonať v Slovenskej republike, len ak sú splnené podmienky podľa tohto návrhu.  

Pre uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku je potrebné, aby účastník konania podal súdu písomný návrh a priložil k nemu rovnopis alebo úradne osvedčenú kópiu cudzieho rozhodcovského rozsudku, o ktorého uznanie a výkon sa žiada a tiež rovnopis alebo úradne osvedčenú kópiu rozhodcovskej zmluvy, na základe ktorej cudzí rozhodcovský orgán rozhodcovský rozsudok vydal.

V prípade, že dokumenty, ktoré je potrebné predložiť, nie sú vyhotovené v slovenskom jazyku, je potrebné predložiť aj úradný preklad do slovenského jazyka. Tento zabezpečí na svoje náklady účastník konania, ktorý žiada o uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozhodnutia. 

Účastník konania o uznaní a výkone cudzieho rozhodcovského rozsudku môže požiadať súd v Slovenskej republike, na ktorý bol podaný návrh na uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku, aby odložil jeho vykonateľnosť. Podmienkou je, že tento účastník podal návrh na zrušenie cudzieho rozhodcovského rozsudku na vecne a miestne príslušný súd v cudzine. Túto skutočnosť musí preukázať účastník, ktorý návrh na odloženie vykonateľnosti súdu v Slovenskej republike podal. 

O uznaní cudzieho rozhodcovského rozsudku nevydáva súd osobitné rozhodnutie, ale takýto rozhodcovský rozsudok je uznaný tým, že súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo exekúciu naň prihliada, akoby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok a nariadi výkon tohto cudzieho rozhodcovského rozhodnutia uznesením podľa § 254 Občianskeho súdneho poriadku. Pri výkone takéhoto rozhodnutia sa postupuje i podľa § 43 a 44 tohto návrhu. Pre uskutočnenie výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku sa potom použijú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a príslušné ustanovenia Exekučného poriadku. 

Súd môže v prípade, že sú splnené podmienky podľa odseku 1 odoprieť uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku, ak sú splnené podmienky:

• účastník konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, podal návrh na odoprenie jeho uznania a výkonu v Slovenskej republike,
• účastník konania preukáže súdu príslušnému na výkon rozhodnutia alebo exekúciu existenciu niektorého z taxatívne vymedzených dôvodov, uvedených pod písmenom a) až e).

Dôvody, pre ktoré má súd možnosť odoprieť uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku, sú prebrané z modelového zákona UNCITRAL a sú fakticky zhodné z dôvodmi podľa Newyorského dohovoru o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí z roku 1958 (vyhláška Ministerstva zahraničných vecí č. 74/1959 Zb.). Výpočet týchto dôvodov korešponduje s dôvodmi v moderných európskych úpravách a je štandartným pri uznávaní cudzích rozhodcovských rozhodnutí v mnohých európskych štátoch.

Podľa odseku 2 však súd môže odoprieť uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku i bez návrhu z dvoch dôvodov. Jednak, ak podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nie je možné predmet sporu riešiť vôbec v rozhodcovskom konaní alebo by uznanie a výkon takéhoto cudzieho rozhodcovského rozsudku bolo v rozpore s verejným poriadkom. Existenciu alebo neexistenciu týchto dôvodov skúma súd ex offo.

Z hľadiska právnej istoty účastníkov konania a v snahe obmedziť možnosť podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa odopiera uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku je súd, ktorý toto rozhodnutie vydáva, povinný ho dostatočne odôvodniť. Pokiaľ z odôvodnenia vyplynie dostatočným spôsobom právna nespochybniteľnosť dôvodov, pre ktoré sa uznanie odoprelo, je to predpokladom rýchleho priebehu odvolacieho konania. 

Účelom návrhu nie je postihnúť všetky postupy a spôsoby činnosti rozhodcovských súdov, najmä z dôvodu zachovania zmluvnej slobody medzi stranami rozhodcovskej zmluvy. Ak však zmluvné strany neupravia v rozhodcovskej zmluve alebo dodatočne niektoré otázky, súvisiace s rozhodcovským konaním a neupravuje ich ani tento návrh, použijú sa aj na rozhodcovské konanie primeraným spôsobom ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. 

Úlohou návrhu je ustanoviť rovnaké podmienky všetkých stálych rozhodcovských súdov, teda tých, ktoré už boli zriadené podľa predchádzajúcich právnych predpisov, ale aj tých, ktoré budú zriadené po nadobudnutí účinnosti tohto návrhu. Preto sa v odseku 1 ustanovuje povinnosť pre zriaďovateľov existujúcich stálych rozhodcovských súdov uviesť svoje stanovy a rokovací poriadok do súladu s týmto návrhom a ich úplné znenie zverejniť v Obchodnom vestníku do 6 mesiacov po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

Vzhľadom na potrebu zosúladenia štatútu a rokovacieho poriadku s týmto návrhom sa ustanovuje i sankcia pre prípad, že ich niektorý stály rozhodcovský súd neuvedie do súladu s ustanoveniami tohto návrhu. Zo zákona dochádza k pozastaveniu činnosti takéhoto stáleho rozhodcovského súdu až do dňa, kedy bude upravený rokovací poriadok a štatút zverejnený v Obchodnom vestníku. V tomto medziobdobí nesmie stály rozhodcovský súd vykonávať žiadne úkony v rozhodcovskom konaní, ani vydávať rozhodcovské rozsudky. Prísnosť sankcie je odôvodnená potrebou zosúladenia ich činnosti s ustanoveniami tohto návrhu a negatívnymi skúsenosťami z minulosti, kedy pri nestanovení sankcie subjekty nerešpektovali platnú právnu úpravu a neexistoval mechanizmus na prinútenie k jej dodržiavaniu. 

Vecná a miestna príslušnosť súdov na konanie vo veciach, týkajúcich sa rozhodcovského konania je upravená v Občianskom súdnom poriadku. Súdy vo veciach, týkajúcich sa rozhodcovského konania, rozhodujú vo forme uznesenia, ak nie je v Občianskom súdnom poriadku alebo Exekučnom poriadku stanovené, že rozhodujú rozsudkom.

Ustanovuje sa prednosť medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, pred ustanoveniami tohto návrhu, ak táto medzinárodná zmluva upravuje niektoré otázky odlišne od tohto návrhu. Do úvahy tu pripadajú jednak medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto návrhu a jednak medzinárodné zmluvy, ktoré budú ratifikované až po nadobudnutí jeho účinnosti. 

Ak bol na súd podaný návrh na vyslovenie neplatnosti rozhodcovskej zmluvy alebo bola na súd podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku pred nadobudnutím účinnosti tohto návrhu a konanie sa neskončilo pred nadobudnutím účinnosti tohto návrhu, bude sa podľa odseku 1 v konaní pokračovať a rozsudok bude vydaný podľa doterajších predpisov.

Podľa odseku 2, ak sa rozhodcovská zmluva uzavrela pred nadobudnutím účinnosti tohto návrhu a konanie pred rozhodcovským orgánom v Slovenskej republike sa právoplatne neskončilo, bude sa v rozhodcovskom konaní postupovať a rozhodcovský nález bude vydaný podľa doterajších predpisov. Sankcia, ustanovená v § 52 ods. 2, sa vzťahuje len na zosúladenie štatútu a rokovacieho poriadku s týmto návrhom, ale nevzťahuje sa na postup rozhodcovského orgánu a vydávanie rozhodcovského nálezu podľa rozhodcovských zmlúv, uzavretých pred nadobudnutím účinnosti tohto návrhu.

Ak sa spor začal pred nadobudnutím účinnosti tohto návrhu, náležitosti rozhodcovskej zmluvy sa budú posudzovať a rozhodcovia sa budú vyberať podľa doterajších predpisov aj po nadobudnutí účinnosti tohto návrhu. 

K § 56

Zrušuje sa doteraz platný zákon č. 218/1996 Z. z. o rozhodcovskom konaní ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto návrhu. 

Vzhľadom na zmenu právnej úpravy rozhodcovského konania je potrebné vykonať aj príslušné zmeny v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. 

V taxatívne vymedzených prípadoch, uvedených v § 9 ods. 3 jedenásty bod, bol na konanie a rozhodnutie vo veciach súvisiacich s rozhodcovským konaním vecne príslušným ako súd prvého stupňa krajský súd. Išlo o rozhodnutie neplatnosti rozhodcovskej zmluvy a o zrušenie rozhodcovského nálezu.

Vzhľadom na snahu presunúť všetku prvostupňovú agendu na okresné súdy a vytvoriť tak jednotnú sústavu, v ktorej budú okresné súdy predstavovať prvý stupeň a krajské súdy budú výlučne súdmi odvolacími, sa všetky konania vo veciach týkajúcich sa rozhodcovského konania zverujú do vecnej pôsobnosti okresných súdov podľa § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Ak je teda potrebný zásah súdu do rozhodcovského konania (spory o neexistenciu, neplatnosť alebo zánik rozhodcovskej zmluvy, ustanovenie rozhodcu súdom podľa § 6 ods. 2, § 8 ods. 2 článku I tohto návrhu; rozhodovanie o námietke zaujatosti rozhodcu podľa § 9 ods. 4 článku I tohto návrhu; zánik funkcie rozhodcu podľa § 10 ods. 4 článku I tohto návrhu; ustanovenie náhradného rozhodcu podľa § 11 ods. 2 článku I tohto návrhu; vykonanie predbežného opatrenia podľa § 22 ods. 2 článku I tohto návrhu; dožiadanie podľa § 27 ods. 3 článku I tohto návrhu; výkon rozhodnutia podľa § 44 ods. 1 článku I tohto návrhu ), je vecne príslušným okresný súd.

Rozdelenie pôsobnosti medzi krajské a okresné súdy v minulosti nebolo odôvodnené.  

O neplatnosti rozhodcovskej zmluvy alebo o zrušení rozhodcovských nálezov rozhodoval doteraz krajský súd ako súd prvého stupňa v senáte. Vzhľadom na presun vecnej príslušnosti na okresné súdy sa ustanovenie vypúšťa. 

Doplnenie textu ustanovenia je vyvolané zavedením možnosti vykonať jednotlivé úkony rozhodcovského konania aj dožiadaním súdu, v ktorého obvode sa má úkon vykonať podľa § 27 ods. 2 článku 1 tohto návrhu. V prípade, že bol na dožiadanom súde zložený preddavok na úhradu trov dožiadania a vykonanie úkony, o ktorý bol súd dožiadaný rozhodcovským súdom, neodporuje zákonu, dožiadaný súd je povinný úkon vykonať. 

Ak súd pri nariadení predbežného opatrenia uloží navrhovateľovi, aby v určitej lehote podal návrh na začatie konania, je potrebné, aby bolo zrejmé, že tento návrh môže byť podaný nielen na všeobecný súd, ale tiež na rozhodcovský súd. Zachovajú sa tak účinky predbežného opatrenia a nedôjde k jeho zániku v dôsledku nepodania návrhu v určenej lehote. Ide o spresnenie úmyslu zákonodarcu v súvislosti so zosilnením významu rozhodcovského konania.

Ustanovuje sa osobitná výlučná miestna príslušnosť súdov na konanie vo veciach týkajúcich sa rozhodcovského konania. Pritom je potrebné vyriešiť viacero situácií, ktoré môžu v praxi nastať. Účastníkmi rozhodcovského konania v Slovenskej republike môžu byť jednak dva “tuzemské” subjekty, jeden “tuzemský” subjekt a jeden cudzinec alebo tiež dvaja cudzinci. Okrem toho je potrebné zobrať do úvahy tiež, či bolo už určené miesto rozhodcovského konania, pretože podľa § 1 ods. 4 čl. I tohto návrhu je daná právomoc súdu v Slovenskej republike aj vtedy, ak miesto rozhodcovského konania ešte nebolo určené za predpokladu, že aspoň jeden účastník rozhodcovského konania je “tuzemský” subjekt. “Tuzemským” subjektom je potrebné pritom rozumieť fyzickú osobu, ktorá má bydlisko alebo miesto podnikania v Slovenskej republike alebo sa zdržiava na jej území alebo právnickú osoba so sídlom alebo umiestnením organizačnej zložky na území Slovenskej republiky. “Cudzincom” je fyzická osoba, ktorá nemá miesto podnikania alebo bydlisko na území Slovenskej republiky, ani sa tu nezdržiava alebo právnická osoba, ktorá nemá sídlo ani organizačnú zložku na území Slovenskej republiky.

Ak budú účastníkmi rozhodcovského konania dva “tuzemské” subjekty, je na konanie (napr. ustanovenie rozhodcu alebo jeho odvolanie) podľa prvej vety navrhovaného odseku 2 príslušný okresný súd, v ktorého obvode má bydlisko, miesto podnikania alebo sídlo ten z účastníkov rozhodcovského konania, ktorý podal na príslušný úkon súdu návrh (napr. návrh na ustanovenie rozhodcu). Tento subjekt sa označuje ako navrhovateľ bez ohľadu na jeho procesné postavenie v rozhodcovskom konaní. To totiž nie je rozhodujúce pre jeho postavenie v konaní pre všeobecným súdom. Návrh môžu podať tiež oba subjekty spoločne a vtedy nebude v konaní odporca vôbec.

Obdobne, ak pôjde o rozhodcovské konanie medzi “tuzemským” subjektom a cudzincom a návrh podá “tuzemský” subjekt, určenie miestnej príslušnosti súdu sa určí podľa prvej vety.

Ak sa v rozhodcovskom konaní bude rozhodovať spor medzi jedným “tuzemským” subjektom a cudzincom a návrh v súvislosti s rozhodcovským konaním bude súdu podávať cudzinec, určí sa miestna príslušnosť súdu v Slovenskej republike podľa druhej vety navrhovaného odseku 2 teda podľa bydliska, miesta podnikania alebo zdržiavania sa odporcu – fyzickej osoby alebo sídla alebo umiestnenia organizačnej zložky odporcu – právnickej osoby v  Slovenskej republike. Ak podajú návrh oba subjekty spoločne, určí sa miestna príslušnosť súdu podľa “tuzemského” subjektu.

Najzložitejšia bude situácia v prípade, že obaja účastníci rozhodcovského konania v Slovenskej republike budú cudzincami (čo návrh nevylučuje). Okrem dohody cudzincov v rozhodcovskej zmluve, že ich spory sa budú riešiť podľa slovenského zákona o rozhodcovskom konaní sa vyžaduje, aby určili i konkrétne miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike. Miestna príslušnosť súdu sa bude spravovať miestom, ktoré je v rozhodcovskej zmluve určené ako miesto rozhodcovského konania. Inak nebude daná právomoc súdu v Slovenskej republike a ani dôvod, aby o určitom návrhu v súvislosti s rozhodcovským konaním rozhodol slovenský súd. Bez určenia miesta rozhodcovského konania v Slovenskej republike je vo vzťahu k cudzincovi daná právomoc slovenských súdov podľa § 1 ods. 4 tohto návrhu len ak druhým účastníkom rozhodcovského konania je “tuzemský” subjekt.

Miestne príslušným na konanie o zrušenie slovenského rozhodcovského rozsudku podľa tretej vety navrhovaného odseku 2 je vždy súd, v ktorého obvode sa nachádzalo miesto rozhodcovského konanie, určené podľa § 23 článku I tohto návrhu. Nie je pri tom rozhodujúce, že niektoré úkony sa uskutočnili na inom mieste, resp. že rozhodcovský rozsudok bol podpísaný mimo územia Slovenskej republiky.  

Legislatívno-technické upresnenie, vyplývajúce z označenia konania, ktoré sa začína a vedie na základe rozhodcovskej zmluvy ako rozhodcovské konanie.

Rozšírenie použitia ustanovenia odseku 1 je vyvolané potrebou riešiť situáciu, ak bude podľa § 49 článku I tohto návrhu z dôvodov tam uvedených odmietnuté uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku. Aby nedošlo k denegatio iustitia v spore, ktorého rozhodnutie, vydané v cudzine nemohlo byť z určitého dôvodu uznané, dopĺňa sa do § 106 ods. 1 možnosť, aby súd znovu prejednal vec v občianskom súdnom konaní aj v prípade neuznania cudzieho rozhodcovského rozhodnutia v Slovenskej republike. To však predpokladá podanie návrhu na začatie konania pred súdom. Súd nebude konať ex offo.