zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom 

1.1. Platná právna úprava 

Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom patrí medzi základné ľudské práva, garantované v ústavnom zákone č. 460/1992 Zb. Ústave Slovenskej republiky v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z., ústavného zákona č. 9/1999 Z. z. a ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. (ďalej len „Ústava SR“). Toto právo je zakotvené v Druhej hlave – Základné práva a slobody, Siedmom oddieli – Právo na súdnu a inú právnu ochranu, čl. 46 ods. 3 Ústavy SR: „Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.“ 

Zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „platný zákon o zodpovednosti za škodu“) nadobudol účinnosť 1. júla 1969. Zmeny spoločenských pomerov za obdobie od 1. júla 1969, najmä nový pohľad na zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi, ako aj jurisdikcia Európskeho súdu pre ľudské práva, si vyžaduje legislatívne zmeny platného zákona o zodpovednosti za škodu. Rovnako prijatie zákona č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch) vytvára predpoklady pre zakotvenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi vyšších územných celkov pri výkone štátnej správy, ale i zodpovednosť vyšších územných celkov za škodu, spôsobenú ich orgánmi pri výkone samosprávnych funkcií rozhodnutím týchto orgánov alebo ich nesprávnym úradným postupom. 

Pre Slovenskú republiku je platný a záväzný aj Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolov č. 2, 4, 6 a 7 uverejnený v Zbierke zákonov SR ako Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb. (ďalej len „Dohovor“). Pre Českú a Slovenskú Federatívnu republiku nadobudol Dohovor platnosť 18. marca 1992. Protokol č. 7 nadobudol pre Českú a Slovenskú Federatívnu republiku platnosť 1. júna 1992. Oznámením Ministerstva Zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 102/1999 Z. z. bol uverejnený i Protokol č. 11 k Dohovoru, ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť 1. novembra 1998.

Novelizácia súčasnej právnej úpravy, resp. vypracovanie nového zákona by nebola potrebná v prípade dobromyseľnej a „kreatívnej“ interpretácie a aplikácie existujúcich právnych noriem, vrátane platného zákona o zodpovednosti za škodu a zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov). Účelom týchto zákonov je najmä harmonizovať činnosť súdov pri náprave nedostatkov v konaní štátnych orgánov. Nedostatky pozitívnej právnej úpravy by sa mohli prekonať jej kreatívnou interpretáciou v záujme veci. Najmä v prípadoch, keď štátny orgán alebo súd sám priznal prieťahy v konaní spôsobené protiprávnym alebo nesprávnym postupom orgánu štátu. 

Podľa názoru zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva, vyjadrenom v materiáli „Stanovisko zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva k prieťahom v konaní“, vo viacerých podkladoch zaslaných súdmi sa uznáva, že naozaj došlo k prieťahom v konaní, ktoré nezavinil sťažovateľ ani právna zložitosť veci. Vyčkávať na to, že to isté potvrdí Ústavný súd Slovenskej republiky alebo dokonca Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), je rovnako zbytočné ako i nevýhodné pre Slovenskú republiku. Vec by mohol efektívne vyriešiť dotknutý súd tým, že urýchli vybavenie veci a poskytne sťažovateľovi primerané zadosťučinenie podľa okolností veci a zásad existujúceho case-law ESĽP. 

Na druhej strane, platný zákon o zodpovednosti za škodu nie je v mnohých smeroch možné zosúladiť s požiadavkami praxe i judikatúrou ESĽP jednoduchými „kozmetickými“ úpravami, či legislatívno-technickými upresneniami a odstránením obsolentnej terminológie. Počet zásahov, ktoré sa vyžadujú, je tak veľký, že by spôsobili narušenie štruktúry a koncepcie platného zákona. V mnohých smeroch by menili samotné chápanie zodpovednosti za škodu. Niektoré zásadné a potrebné zmeny platnej právnej úpravy by sa ani nedali dosiahnuť len novelizáciou, pretože platný zákon o zodpovednosti za škodu nepokrýva požadovanú problematiku. Predovšetkým ustanovenia o zodpovednosti obcí a vyšších územných celkov za škodu spôsobenú ich orgánmi pri výkone samosprávnych funkcií nie je možné do platného zákona o zodpovednosti za škodu zapracovať novelizáciou, pretože platný zákon sa touto problematikou vôbec nezaoberá. Vzhľadom na faktickú neexistenciu samosprávy v čase prijímania zákona o zodpovednosti za škodu, tento upravoval len zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú súdmi, štátnymi orgánmi a orgánmi v priamej riadiacej pôsobnosti štátnych orgánov, prípadne orgánmi spoločenských organizácií pri výkone štátnej správy nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Preto sa ako najvhodnejšie javí vypracovanie nového zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

ESĽP berúc do úvahy vyššie uvedené case-law vo vzťahu k podnetu podanému na Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy SR skonštatoval, že konanie na Ústavnom súde SR sa začne, len ak Ústavný súd SR rozhodne po predbežnom preskúmaní podnetu, že ho prijme. Z uvedeného podľa ESĽP vyplýva, že hoci daná osoba mohla podať podnet priamo na Ústavný súd SR, formálne začatie konania záviselo od jeho rozhodnutia a z tohto dôvodu uvedený prostriedok nápravy nevyhovuje požiadavke dostupnosti.

V dôvodovej správe k  čl. 127 novely Ústavy SR č. 90/2001 Z. z. sa uvádza, že „pri ústavnej sťažnosti voči nekonaniu súdneho orgánu alebo iného orgánu verejnej moci záleží na úvahe Ústavného súdu SR, v ktorom okamihu a za akých podmienok bude akceptovať takúto sťažnosť“. I keď dôvodová správa nie je právne záväzným textom a nevyplývajú z nej žiadne obmedzenia alebo povinnosti pre subjekty, ktoré podľa príslušného zákona (ústavného zákona) budú konať a rozhodovať, bude záležať na právnej úprave de lege ferenda v zákone č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, akým spôsobom bude prijímanie a rozhodovanie o ústavných sťažnostiach upravené. Vyššie naznačeným spôsobom by tento prostriedok nezodpovedal case-law ESĽP a nevyhovoval by podmienke dostupnosti.

Otázne zostáva, či sa Ústavný súd SR (vzhľadom na rozsah svojej činnosti) bude môcť zaoberať každou ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy SR, aby boli splnené predpoklady pre uznanie ústavnej sťažnosti ESĽP ako „dostupný“ prostriedok.

Uznesením vlády Slovenskej republiky č. 45 zo 17. januára 2001 bol schválený Plán legislatívnych úloh vlády SR na rok 2001. V bode 9 v mesiaci december 2001 uvedeného plánu bolo uložené ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky predložiť na rokovanie vlády Slovenskej republiky návrh zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej správy.

V bode 13 v mesiaci november 2001 Plánu legislatívnych úloh vlády SR na rok 2001 bolo uložené ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky predložiť na rokovanie vlády Slovenskej republiky v mesiaci november 2001 legislatívny zámer návrhu zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Ministerstvo spravodlivosti SR na základe pripomienok jednotlivých subjektov k Zásadám legislatívneho zámeru zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom rozhodlo, že pripravovaný návrh uvedeného zákona bude obsahovať i právnu úpravu zodpovednosti orgánov samosprávy. Tým sa rozšíri pôsobnosť zákona tak, že bude zahŕňať nielen zodpovednosť orgánov štátu, ale i zodpovednosť orgánov samosprávy.

Úlohy, uložené v bode 9 v mesiaci december 2001 a v bode 13 v mesiaci november 2001 Plánu legislatívnych úloh vlády SR na rok 2001, týkajúce sa zodpovednosti za škodu, budú tak splnené predložením návrhu zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo jeho nesprávnym úradným postupom v nadväznosti na schválenie tohto legislatívneho zámeru.

So zrušením úlohy z Plánu legislatívnych úloh vlády SR na rok 2001, vyplývajúcej z bodu 9 v mesiaci december 2001 vyjadril súhlas i podpredseda vlády pre legislatívu listom zo dňa 12. 6. 2001, číslo 2217/2001 PV/H.

 Vláda SR v bode 21 Záznamu zo 166. rokovania vlády SR dňa 3. júla 2001 zrušila úlohu č. 9 v mesiaci december z Plánu legislatívnych úloh vlády SR na rok 2001 – návrh zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej správy.

4.1. Názov nového zákona

Problematickou oblasťou pri vypracúvaní nového zákona o zodpovednosti za škodu sa stáva už samotný názov nového zákona. Doterajší názov platného zákona o zodpovednosti za škodu sa javí pre nový zákon už ako nevyhovujúci a prekonaný z dôvodu, že predmetom právnej úpravy nového zákona už nebude len zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, ale i zodpovednosť za škodu, ktorú spôsobí orgán územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií.

Okrem týchto skutočností, sporným sa javí i použitie v Pláne legislatívnych úloh vlády SR navrhovaného pojmu „orgán verejnej správy“ alebo pojmu „pri výkone verejnej správy“. V zmysle vyššie citovaného čl. 46 ods. 3 Ústavy SR totiž štát zodpovedá i za škodu spôsobenú rozhodnutím súdu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (nesprávnym súdnym konaním). V tejto súvislosti nemožno hovoriť o „štátnej“ či „verejnej“ správe, pretože sa nejedná o rozhodnutia a úradný postup predsedu príslušného súdu ako orgánu na príslušnom stupni štátnej správy súdov, ale o rozhodnutia a nesprávny postup orgánu jednej z troch zložiek verejnej (štátnej) moci – súdnej moci. Ani zodpovednosť štátu sa tak nevzťahuje len na konanie alebo rozhodovanie orgánov štátnej správy, ale i iných orgánov vystupujúcich z pozície moci.

Z dôvodu obsahovej príbuznosti právnej úpravy a podobnosti subjektov, ktorých sa zodpovednosť bude dotýkať je žiaduce, aby zodpovednosť štátnych orgánov i orgánov samosprávy bola upravená v jednom zákone. Tento sa bude systematicky členiť z hľadiska subjektov zodpovednosti za škodu na časť upravujúcu zodpovednosť štátu za činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v prípadoch, kedy na orgán územnej samosprávy je prenesený výkon štátnej správy a fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone štátnej správy, časť upravujúcu zodpovednosť orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v samostatnej pôsobnosti orgánu územnej samosprávy a spoločné ustanovenia pre všetky orgány verejnej moci v prípadoch, kedy je spoločná právna úprava možná a žiaduca.

Nový zákon bude upravovať z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, dva pomerne odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Druhý okruh bude predstavovať zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Slovenská republika (štát) zodpovedá za podmienok, ktoré budú stanovené v novom zákone, za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Pritom nie je rozhodujúce, ktorý orgán svojím konaním alebo opomenutím škodu spôsobil. Rozlišujúcim prvkom pre vznik zodpovednosti štátu je, že určitý orgán škodu spôsobil pri výkone moci zverenej mu štátom zákonom alebo na základe zákona ako štátnej moci. Môže ísť o výkon moci ústavnej, zákonodarnej, výkonnej alebo súdnej.

Zodpovednosti za škodu sa nemožno zbaviť, teda neexistujú tu pre štát liberačné dôvody. 

Štát, t.j. Slovenská republika zodpovedá v rámci výkonu verejnej (štátnej) moci za škodu spôsobenú:

• súdmi Slovenskej republiky v trestnom konaní a v občianskom súdnom konaní,

• štátnymi orgánmi, konajúcimi v rámci kompetencie, bez ohľadu na to, či ide o orgán ústavnej, zákonodarnej, výkonnej alebo súdnej moci, ako aj bez ohľadu na to, aké postavenie zaujíma štátny orgán v systéme orgánov štátnej správy (správnych orgánov) z hľadiska vzťahov subordinácie a koordinácie,

• štátnymi orgánmi, ak konali nad rámec svojej kompetencie bez vedomia poškodeného subjektu.

Teoreticky štát zodpovedá i za škodu spôsobenú:

• orgánmi cudzieho štátu, vrátane vojenských a policajných jednotiek, ak ich činnosť bola zverená pod rozhodovaciu právomoc Slovenskej republiky,

• orgánov medzinárodnej organizácie, vrátane vojenských jednotiek, ak ich činnosť bola zverená pod rozhodovaciu právomoc Slovenskej republiky. 

Štátnymi orgánmi je potrebné rozumieť i orgány prokuratúry v zmysle čl. 149 až 151 Ústavy SR v nadväznosti na § 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.

Proces decentralizácie štátnej moci, internacionalizácie spoločenských vzťahov, ako aj princíp subsidiarity má za následok, že výkonom verejnej moci budú poverené nielen štátne orgány, ale aj iné domáce, resp. zahraničné subjekty, mimovládne organizácie apod. Zásada, aby štát zodpovedal aj za konanie štátnych orgánov ultra vires (pri prekročení právomocí) je plne akceptovateľná. Opačný postup by mohol viesť k tomu, že štátny orgán sa bude zbavovať zodpovednosti odkazom na svoju nekompetentnosť. Nový zákon by mal túto možnosť predvídať a predchádzať jej vzniku.

Návrh článkov o zodpovednosti štátu za protiprávne konanie, ktorý vypracovala Komisia OSN pre medzinárodné právo navrhuje do vnútroštátnej legislatívy zakotvenie zodpovednosti štátu aj za konanie orgánov povstaleckého alebo podobného hnutia, ak toto hnutie prevzalo a vykonáva verejnú moc na území príslušného štátu (teda Slovenskej republiky). Táto možnosť je skôr len teoretická a nie je potrebné ani žiaduce, aby sa odrazila v novom zákone. Návrh článkov o zodpovednosti štátu za protiprávne konanie bude v blízkej budúcnosti predmetom posúdenia na Valnom zhromaždení OSN. Uvedením i tejto možnosti sa však zohľadňuje aktuálny vývoj medzinárodného práva a nové javy a skutočnosti súvisiace s integráciou v rámci Európy.

Slovenská republika nezodpovedá za škodu v dôsledku protiprávneho konania alebo opomenutia orgánov cudzieho štátu alebo medzinárodných organizácií pôsobiacich na území Slovenskej republiky, ktoré neboli zverené pod jej rozhodovaciu právomoc.

Obdobne podľa Návrhu článkov o zodpovednosti štátu za protiprávne konanie Komisie OSN štát nezodpovedá za konanie alebo opomenutie orgánov povstaleckého alebo podobného hnutia, ktoré neuspelo v úsilí o prevzatie výkonu štátnej moci v danom štáte.

Rozšírenie zodpovednosti štátu na škodu spôsobenú orgánmi obce a vyšších územných celkov

Vzhľadom na už vykonané, ale najmä pripravované presuny výkonu štátnej správy na obce a vyššie územné celky (samosprávne kraje), ako aj v záujme účinnej ochrany práv fyzických a právnických osôb je potrebné rozšírenie pôsobnosti zákona aj na zodpovednosť za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri plnení úloh štátu, ak bol na ne zákonom prenesený výkon štátnej správy. Zabezpečí sa jednotná právna úprava zodpovednosti všetkých orgánov verejnej správy za škodu, ktorú spôsobili svojim nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

K presunu úloh štátu na územnú samosprávu došlo najmä zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. V štruktúre miestnej štátnej správy budú v budúcnosti pôsobiť úrady všeobecnej štátnej správy na úrovni vyššieho územného celku a orgány špecializovanej štátnej správy. Postupne bude zrušená integrovaná štátna správa, ktorá je dnes reprezentovaná okresnými a krajskými úradmi.

Pri výkone štátnej správy prenesenom na samosprávny kraj bude príslušný orgán samosprávneho kraja rozhodovať podľa všeobecných predpisov o správnom konaní. V prípade nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu týchto orgánov za spôsobenú škodu bude voči poškodenému niesť zodpovednosť štát. Nároky štátu voči subjektu (orgánu), ktorý škodu spôsobil a jeho zodpovednosť podľa osobitných predpisov tým nebudú dotknuté.

Štát zodpovedá za činnosť notárov pri výkone niektorých úloh štátnej správy podľa zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Podľa § 9 ods. 1 Notárskeho poriadku vykonáva minister spravodlivosti Slovenskej republiky štátny dohľad nad notárskou činnosťou podľa § 3 ods. 1 Notárskeho poriadku, ktorou sa rozumie spisovanie a vydávanie listín o právnom úkone (§ 46 až 55), osvedčovanie právne významných skutočností (§ 56 až 64) a konania vo veciach notárskych úschov (§ 65 až 73). Štát zodpovedá i za škodu, ktorú notár spôsobil pri vykonávaní úkonov súdneho komisára podľa § 38 a § 175a až 175zd Občianskeho súdneho poriadku.

Štát zodpovedá i za exekučnú činnosť súdnych exekútorov podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov. Exekučnou činnosťou sa podľa § 2 Exekučného poriadku rozumie vykonávanie núteného výkonu rozhodnutia a iných rozhodnutí. Štát zodpovedá za škodu, ktorú exekútor spôsobil nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom pri exekučnej činnosti podľa Tretej a Štvrtej časti Exekučného poriadku (§ 29 až 192).

Slovenská republika nezodpovedá za škodu v dôsledku protiprávneho konania alebo opomenutia iných subjektov na území Slovenskej republiky, vrátane súkromných fyzických a právnických osôb.

4.3.2. Územný samosprávny celok ako subjekt zodpovednosti

Územnú samosprávu upravuje najmä zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a zákon č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch).

V rámci reformy verejnej správy sa zmení inštitucionálne usporiadanie verejnej správy, pričom sa zníži rozsah pôsobenia štátnej správy v území. Verejná správa bude zabezpečovaná „dvojkoľajnosťou“ verejnej správy – štátnou správou a územnou samosprávou. Niektoré kompetencie zostanú rozdelené medzi štátnu správu a samosprávu a výlučné kompetencie bude naďalej vykonávať štátna správa. Územná samospráva bude existovať v súlade s Ústavou SR v dvoch stupňoch. Prvý stupeň bude predstavovať miestna samospráva (obce a mestá) a druhý stupeň samospráva vyššieho územného celku (regionálna samospráva). Zákonom o samosprávnych krajoch bolo schválených 8 vyšších územných celkov, t.j. symetrický model usporiadania verejnej správy s počtom 8 samosprávnych krajov. Tento model bol schválený už v zákone č. 221/1996 Z. z. o územnom a správnom členení SR v znení neskorších predpisov.

Decentralizácia kompetencií i zodpovednosti predpokladá, že na orgány samosprávy sa presunie výkon verejných služieb v oblasti školstva, kultúry, športu, zásobovania, bezpečnosti, zdravotníctva, sociálnej pomoci, územného plánovania, regionálneho plánovania a rozvoja. Presun kompetencií je zabezpečovaný legislatívne (de lege ferenda) návrhom zákona o majetku vyšších územných celkov, novelou zákona o majetku obcí a návrhom zákona o presune pôsobností zo štátnych orgánov na samosprávu. Prvé dva návrhy zákonov už prerokovala a schválila vláda SR a boli predložené na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky. Tretí návrh prerokuje vláda SR v najbližšom období.

Pri výkone samosprávy obce alebo vyššieho územného celku a pri výkone iných funkcií samosprávy bude samosprávny územný celok niesť sám zodpovednosť za škodu, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom jeho orgánov. V tejto súvislosti je však potrebné striktne rozlišovať medzi výkonom štátnej správy, ktorá bola prenesená na orgány samosprávy zákonom a medzi samosprávnymi funkciami a úlohami, zverenými do výlučnej pôsobnosti samosprávneho územného celku a jeho orgánov. Rozdelenie kompetencií medzi štátnu správu a územnú samosprávu, zverenie výkonu niektorých úloh štátnej správy orgánom územnej samosprávy a zakotvenie výlučnej pôsobnosti územnej samosprávy v niektorých veciach závisí od schválenia konečného znenia zákona o presune pôsobností zo štátnych orgánov na samosprávu. Na konanie, v ktorom o právach a povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb bude rozhodovať predseda samosprávneho kraja sa budú (až na výnimky) vzťahovať všeobecné predpisy o správnom konaní. Proti týmto rozhodnutiam bude možné podať opravný prostriedok na súde (§ 22 ods. 1 a 2 zákona o samosprávnych krajoch).

Aj samosprávny územný celok bude (obdobne ako štát) niesť zodpovednosť za konanie svojich orgánov ultra vires (pri prekročení právomocí územnej samosprávy). Opačný prístup k zodpovednosti za škodu by rovnako mohol viesť zbavovaniu sa zodpovednosti samosprávou odkazom na nekompetentnosť orgánu, ktorý takto škodu spôsobil. Nový zákon by mal predvídať aj túto možnosť a predchádzať jej vzniku.

Zodpovednosti za škodu sa nemožno zbaviť, teda neexistujú tu pre samosprávny územný celok liberačné dôvody.

4.4. Vznik zodpovednosti

4.4.1. Všeobecne o vzniku zodpovednosti

Zodpovednosť štátu pri výkone verejnej moci vzniká, ak:

• konanie alebo opomenutie v rámci výkonu verejnej moci, ktorým bola spôsobená škoda, je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná,

• toto konanie alebo opomenutie sa považuje za konanie Slovenskej republiky podľa právneho poriadku Slovenskej republiky alebo podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Obdobne bude samosprávny územný celok zodpovedať za konanie alebo opomenutie uvedené pod písmenom a), ak bude možné ho považovať za konanie samosprávneho územného celku podľa právneho poriadku Slovenskej republiky alebo podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Škoda môže totiž vzniknúť nielen na základe aktívnej činnosti, ale aj na základe opomenutia splniť právom uloženú alebo ustanovenú povinnosť alebo záväzok. Z hľadiska konania pred ESĽP je tiež dôležité, aby sa za protiprávne konanie alebo opomenutie považoval nesprávny úradný postup alebo nečinnosť v rámci výkonu verejnej moci vyvolávajúca neprimeranú dĺžku konania pred vnútroštátnymi súdmi a inými orgánmi.

Štát zodpovedá za škodu, ktorá vznikla v trestnom konaní, v občianskom súdnom konaní a v správnom konaní.

4.4.2. Rozhodnutie

Nezákonným rozhodnutím je potrebné rozumieť rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Subjektom, ktorý má právo na náhradu škody je účastník konania, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, z ktorého účastníkovi konania vznikla škoda. Právo na náhradu škody má aj ten, s kým sa nekonalo ako s účastníkom konania, hoci ním mal byť a malo sa s ním ako účastníkom konať. Ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané orgánom územnej samosprávy v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, má právo na náhradu škody ten, komu nezákonným rozhodnutím škoda vznikla. Tento subjekt bude v konaní o náhrade škody vystupovať ako „poškodený“.

Nárok na náhradu škody možno uplatniť, len ak bolo právoplatné rozhodnutie, ktorým sa škoda spôsobila, zrušené alebo zmenené príslušným orgánom.

Nárok na náhradu škody možno priznať, len ak poškodený využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Táto podmienka nemusí byť splnená ak:

Právo na odškodnenie za väzbu podľa platného zákona o zodpovednosti za škodu sa vo viacerých smeroch nekryje s právom na odškodnenie podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Dohovor ustanovuje rovnaký režim odškodnenia bez ohľadu na to, či škoda bola spôsobená zadržaním alebo väzbou. Platný zákon o zodpovednosti za škodu tu však diferencuje. Náhradu škody spôsobenej zadržaním priznáva len vtedy, ak rozhodnutie o zadržaní bolo nezákonné (§ 1 ods. 1 platného zákona o zodpovednosti za škodu). V novom zákone bude v zmysle uvedeného článku Dohovoru potrebné zakotviť i zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú zadržaním osoby, a priznať jej rovnaké právo na náhradu škody ako v prípade rozhodnutia o väzbe. 

Pokiaľ ide o väzbu samotnú, platný zákon o zodpovednosti za škodu obsahuje osobitný režim v § 5, ktorý sa podstatne odlišuje od režimu Dohovoru. Na jednej strane priznáva nárok na odškodnenie aj keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné, ak trestné stíhanie bolo zastavené alebo bol obvinený spod obžaloby oslobodený. Na druhej strane nepriznáva nárok na náhradu škody, ak rozhodnutie o väzbe bolo síce nezákonné alebo ak väzba odporovala niektorému z ustanovení čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, ale trestné stíhanie skončilo odsudzujúcim rozsudkom alebo zastavením z dôvodov uvedených v § 5 ods. 2 písm. b) platného zákona o zodpovednosti za škodu. V tomto smere zákon nevyhovuje požiadavkám čl. 5 ods. 5 Dohovoru. V súlade s týmto článkom nie je ani § 5 ods. 3 platného zákona o zodpovednosti za škodu, ktorý vylučuje náhradu škody za vydávaciu väzbu. Čl. 5 ods. 5 Dohovoru sa vzťahuje aj na vydávaciu väzbu podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. V danej súvislosti je však potrebné upozorniť, že ani český zákon č. 82/1998 Sb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom nepriznáva nárok na náhradu škody za väzbu v konaní o vydanie do cudziny.

V novom zákone sa musia v plnej miere odraziť ustanovenia Dohovoru v súvislosti s náhradou škody za nezákonné zadržanie alebo nezákonnú väzbu, najmä čl. 5 Dohovoru. Odsek 1 tohto článku ustanovuje výnimky pre pozbavenie slobody na základe postupu stanoveného zákonom. V odseku 5 tohto článku sa potom priznáva nárok na odškodnenie v prípade nezákonnosti rozhodnutia o pozbavení slobody podľa odseku 1 tohto článku Dohovoru.

Právo na náhradu škody, ktorá bola spôsobená rozhodnutím o treste, na kom bol trest celkom alebo sčasti vykonaný, ak v neskoršom konaní bolo rozhodnutie, ktorým sa trest uložil, zrušené pre svoju nezákonnosť. Právo na náhradu škody má aj ten odsúdený, ktorému bol v neskoršom konaní uložený miernejší trest, než ktorý bol na ňom vykonaný na základe zrušeného rozhodnutia. Náhrada škody sa tu prizná len vzhľadom na rozdiel medzi trestom, uloženým pôvodným rozsudkom a trestom uloženým novým rozsudkom. V zmysle čl. 3 Protokolu č. 7 k Dohovoru právo na náhradu škody, ktorá bola spôsobená rozhodnutím o treste, patrí aj osobe, na ktorej bol vykonaný trest, ak sa konečný rozsudok v trestnej veci neskôr zruší alebo ak sa udelí milosť, pretože nová alebo novo odhalená skutočnosť dokazuje, že došlo k justičnému omylu. To neplatí, ak sa preukáže, že k včasnému odhaleniu neznámej skutočnosti došlo úplne alebo čiastočne vinou osoby, na ktorej bol trest vykonaný.

Ak bola škoda spôsobená rozhodnutím o ochrannom opatrení, ktoré bolo celkom alebo sčasti vykonané, má ten, na kom sa ochranné opatrenie vykonalo, nárok na náhradu škody, ak bolo toto rozhodnutie v neskoršom konaní zrušené pre nezákonnosť.

Právo na náhradu škody nevznikne:

• ak si osoba zadržanie, väzbu, uloženie trestu alebo ochranného opatrenia úmyselne zavinila sama, (najmä tým, že sa pokúsila o útek alebo inak dala podnet pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia (ovplyvňovanie svedkov, pokračovanie v trestnom čine apod.)),

• pri zahladení odsúdenia udelením amnestie alebo milosti prezidentom republiky, alebo odpustení alebo zmiernení trestu podľa čl. 102 ods. 1 písm. k) Ústavy SR,

• ak nebol daný súhlas poškodeného na začatie trestného stíhania alebo pokračovanie v ňom, hoci sa tento súhlas podľa osobitného predpisu vyžadoval (§ 163 Trestného poriadku),

• ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania z dôvodov uvedených v osobitnom predpise (§ 172 ods. 2 Trestného poriadku),

• ak došlo k podmienečnému zastaveniu trestného stíhania podľa osobitného predpisu (§ 307 Trestného poriadku).

Úradným postupom možno rozumieť realizáciu procesných úkonov príslušným orgánom v akomkoľvek konaní, ustanovenom zákonom a vykonávanom na základe zákona.

Štát zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená nesprávnym úradným postupom jeho orgánov.

Samosprávny územný celok zodpovedá za škodu, ktorú spôsobili jeho orgány pri výkone samosprávnych funkcií nesprávnym úradným postupom.

Právo na náhradu škody má ten, komu bola škoda nesprávnym úradným postupom spôsobená.

Nesprávny úradný postup má význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní. Zakotvenie ustanovení o prieťahoch v konaní ako dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožní riešenie mnohých sporov už na vnútroštátnej úrovni a nie pred ESĽP.

Ako už bolo konštatované v časti B tohto legislatívneho zámeru, aj ESĽP považuje za nesprávny úradný postup prieťahy v konaní (neprimeraná dĺžka konania) spôsobené orgánom verejnej moci, ktorý v konaní rozhoduje. Zodpovednosť za prieťahy v konaní ako nesprávny úradný postup vyplýva i z čl. 5 ods. 5 Dohovoru v spojitosti s odsekmi 2 až 4 tohto článku. Je tiež pravdepodobné, že Ústavný súd SR sa vzhľadom na rozsah svojej činnosti nebude môcť zaoberať každou ústavnou sťažnosťou na prieťahy v konaní podľa čl. 127 Ústavy SR. Je vhodné v tomto prípade zakotviť do nového zákona ekvivalent § 18 ods. 1 platného zákona č. 58/1969 Zb. a za nesprávny úradný postup explicitne považovať aj neodôvodnené prieťahy v konaní, spôsobené nečinnosťou alebo nedostatočnou činnosťou orgánov, ktoré konanie vedú.

Podkladom pre priznanie náhrady škody tak nebude musieť byť len rozhodnutie Ústavného súdu, ale poškodený sa bude môcť automaticky obrátiť na všeobecný súd so žalobou o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom a tento by posúdil skutkovú, právnu a procesnú zložitosť, správanie príslušného orgánu, správanie poškodeného a následne by určil i výšku spravodlivého zadosťučinenia. Tento postup bude rýchlejší, pretože všeobecný súd bude musieť posudzovať tieto aspekty aj v prípade, že o prieťahoch v konaní predtým rozhodne Ústavný súd na základe ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR a nerozhodne zároveň o finančnom zadosťučinení podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR, resp. ak poškodený bude uplatňovať zodpovednosť za škodu alebo inú ujmu podľa čl. 127 ods. 4 Ústavy SR. Koncepcia ústavnej sťažnosti v čl. 127 Ústavy SR nepredpokladá totiž priame odškodňovanie poškodeného rozhodnutím Ústavného súdu SR v prípade konštatovania porušenia práva. Rozhodnutie Ústavného súdu SR o prieťahoch v konaní je však právne záväzným podkladom pre rozhodnutie všeobecného súdu o náhrade škody a jej výške.

Aj v tomto prípade sa ako vhodný spôsob dosiahnutia nápravy javí zavedenie predbežného prerokovania nároku.

V novom zákone je potrebné rozšíriť súčasné chápanie práva na náhradu škody ako práva na náhradu skutočnej materiálnej škody i na chápanie náhrady škody ako „spravodlivého zadosťučinenia“. Tým sa rozšíria možnosti uplatnenia nároku na náhradu škody nielen na náhradu skutočnej materiálnej škody (majetková ujma), ale aj na náhradu škody morálnej (nemajetková ujma). Právo domáhať sa takejto náhrady sa v novom zákone prizná každému, komu škoda alebo ujma vznikla ako dôsledok nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo ako dôsledok nesprávneho úradného postupu takéhoto orgánu. Právnym titulom na náhradu škody z dôvodu morálnej ujmy budú napr. prieťahy v konaní alebo nezákonná väzba, resp. nezákonný trest odňatia slobody.

Inštitucionálne zmeny verejnej správy, vyvolané decentralizáciou a prenesením právomocí na samosprávne územné celky, sa premietnu i do finančnej oblasti. Orgánom územnej samosprávy budú zmenami zákonov prislúchať vyššie daňové a nedaňové príjmy, právomoci rozhodovať o rozvoji regiónov a obcí a tento rozvoj financovať. Predpokladá sa posilnenie daňových právomocí samospráv. Tieto právomoci umožní najmä zmena a doplnenie zákona o rozpočtových pravidlách a daňových zákonov. Vytvorí, rozšíri sa a bude sa tak pravidelne dopĺňať majetkový substrát samosprávnych územných celkov, ktorý bude tvoriť základ pre financovanie odškodňovania subjektov poškodených činnosťou orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií podľa nového zákona.

Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom i nárok na náhradu škody morálnej (nemajetková ujma) sa bude uplatňovať v rámci tzv. predbežného prerokovania nároku u orgánov, ktoré budú oprávnené konať v mene štátu (Slovenskej republiky), resp. územného samosprávneho celku vo veciach náhrady škody a nemajetkovej ujmy. 

Orgánom, oprávneným konať v mene štátu v týchto prípadoch bude:

Obdobná úprava je obsiahnutá aj v českom zákone č. 82/1998 Sb. o odpovědnosti za škodu způsobenou při výkonu veřejné moci rozhodnutím nebo nesprávním úředním postupem a o změně zákona České národní rady č. 358/1992 Sb. o notářích a jejich činnosti (notářský řád) – ďalej len „český zákon“. Navyše, prevážnou väčšinou rozpočtových rezerv disponuje Ministerstvo financií SR a je odôvodnená požiadavka, aby v prípade nemožnosti určiť príslušný orgán bolo ním toto ministerstvo (napr. pri výkone štátnej správy fyzickými alebo právnickými osobami de facto, ak štát dobrovoľne prevzal alebo na základe medzinárodnej zmluvy musel prevziať zodpovednosť za škodu.) 

Pri pripravovanej novelizácii Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sa uvažuje o zakotvení vecnej príslušnosti krajských súdov (príp. okresných a krajských súdov) na rozhodovanie v správnom súdnictve. Najvyšší súd Slovenskej republiky bude len druhostupňovým (odvolacím) súdom pre rozhodnutia o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov. O odvolaní bude Najvyšší súd rozhodovať podľa Štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku a pôjde o škodu spôsobenú v občianskom súdnom konaní podľa písm. a) bod 1. 

Orgánmi, oprávnenými konať v mene samosprávneho územného celku budú:

• predseda, ak bola škoda a nemajetková ujma spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu samosprávneho kraja pri výkone samosprávnych funkcií,

• starosta obce, ak bola škoda a nemajetková ujma spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu obce pri výkone samosprávnych funkcií. 

Tieto orgány budú príslušné na konanie i vo veciach regresného nároku. 

Ak bude nárok na náhradu škody uplatnený u nepríslušného orgánu, bude tento povinný postúpiť žiadosť poškodeného príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky uplatnenia nároku však zostávajú zachované. 

Domáhať sa náhrady škody na súde môže poškodený len vtedy, ak jeho nárok nebol plne uspokojený v lehote šiestich mesiacov od uplatnenia nároku pri predbežnom prerokovaní nároku na príslušnom orgáne.

Náhrada škody bude zahŕňať náhradu nákladov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o zadržaní, väzbe, treste alebo ochrannom opatrení a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné konanie zastavené alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Obdobne zahŕňa náhrada škody i náhradu nákladov, ktoré vznikli poškodenému v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ale len vtedy, ak tieto náklady priamo súvisia s nesprávnym úradným postupom. Súčasťou nákladov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške určenej osobitným predpisom. Súčasťou nákladov nie sú náklady na prejednanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Pre vznik nároku na náhradu nákladov konania musia byť splnené nasledovné podmienky:

• škoda vznikla priamo rozhodnutím a

• náhrada nákladov nebola priznaná podľa procesných ustanovení.

V prípade, že poškodený zomrel v dôsledku výkonu štátnej moci alebo výkonu samosprávnych funkcií samosprávneho územného celku, majú pozostalí právo na náhradu nákladov na výživu a výchovu a tí, ktorí vynaložili náklady na liečenie a pohreb, majú právo na úhradu týchto nákladov. Pozostalým vzniká i právo na náhradu nákladov konania, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, resp. v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ako i nákladov súvisiacich so zastúpením v tomto konaní.

V novom zákone je potrebné ustanoviť i spôsob výpočtu priemerného zárobku pre určenie ušlého zisku pre účely náhrady škody alebo splnomocniť vládu na vydanie nariadenia o spôsobe jeho výpočtu.

Pri náhrade škody za vykonanú nezákonnú väzbu, za vykonaný nezákonný trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie je potrebné vziať do úvahy i skutočnosť, že nie každá osoba, ktorej vznikne nárok na náhradu škody, bola pred výkonom väzby alebo trestu zamestnaná, resp. že poberala dávky sociálnej pomoci. To sa odrazí pri výpočte výšky spravodlivého zadosťučinenia, teda náhrady škody a nemajetkovej ujmy.

Keďže náhrada škody by mala predstavovať „spravodlivé zadosťučinenie“ a zahŕňať i nemateriálnu (morálnu) ujmu, je potrebné ustanoviť i presné kritériá pre jej výpočet, resp. splnomocniť vládu na vydanie nariadenia o spôsobe jeho výpočtu s ohľadom na judikatúru Najvyššieho súdu SR i ESĽP.

Na rozdiel od pôvodnej koncepcie, vyjadrenej v „Zásadách vecného zámeru o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom“ je vhodnejšie rozdeliť premlčacie doby v závislosti od uplatneného nároku. Takýto spôsob by bol i v súlade s ustanoveniami platného Občianskeho zákonníka.

Subjektívna premlčacia doba by začala plynúť odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto ju spôsobil, resp. odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia zrušujúceho pôvodné – nezákonné rozhodnutie. Táto premlčacia doba by bola 3 – ročná.

Objektívna premlčacia doba by bola 10 – ročná a začala by plynúť odo dňa doručenia nezákonného rozhodnutia.

Nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zadržaní, väzbe, treste alebo ochrannom opatrení by sa premlčal za dva roky odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zastavení trestného konania, zrušení rozhodnutia, rozhodnutia o postúpení veci inému orgánu alebo rozhodnutia o odsúdení k miernejšiemu trestu (obdobná úprava je obsiahnutá v českom zákone).

Nárok štátu alebo samosprávneho územného celku na regresnú úhradu by sa premlčal za 1 rok odo dňa zaplatenia celej náhrady škody.

Premlčacia doby by počas prejednávania nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne neplynula.

Nový zákon zakotví plnú a osobnú zodpovednosť subjektov, ktoré svojim nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej správy spôsobili. Ustanoveniami nového zákona nebude dotknutá disciplinárna zodpovednosť subjektov, ktoré škodu spôsobili, upravená v osobitných predpisoch.

Právo na úhradu (regres) vznikne len vtedy, ak bola škoda spôsobená zavineným porušením právnych povinností. Zavinenie musí preukázať ten, kto uplatňuje regresný nárok.

Ak štát nahradí škodu, ktorú spôsobil súd alebo štátny orgán, môže požadovať regresnú úhradu:

• od osôb, ktoré sa podieľali na vydaní nezákonného rozhodnutia alebo na nesprávnom úradnom postupe ako osoby na to oprávnené za štátny orgán,

• od sudcu, ktorý sa podieľal na vydaní nezákonného rozhodnutia, ak bola vina sudcu zistená v trestnom konaní,

• od sudcu, ktorý sa podieľal na nesprávnom úradnom postupe, ak bolo previnenie sudcu zistené v disciplinárnom alebo vina preukázaná v trestnom konaní,

• od osoby, ktorá sa uposlúchnutím rozkazu pri vydaní nezákonného rozhodnutia alebo pri nesprávnom úradnom postupe dopustila trestného činu.

Samosprávny územný celok, môže požadovať regresnú úhradu:

• od štátu, ak samosprávny územný celok nahradil škodu a pri vydaní nezákonného rozhodnutia pri výkone samosprávnych funkcií sa riadil nesprávnym právnym názorom súdu alebo štátneho orgánu, ktorý zrušil v konaní pôvodné zákonné rozhodnutie samosprávneho územného celku,

• od osôb, ktoré sa podieľali na vydaní nezákonného rozhodnutia alebo na nesprávnom úradnom postupe ako osoby na to oprávnené za orgán samosprávneho územného celku pri výkone samosprávnych funkcií a samosprávny územný celok nahradil škodu poškodenému,

• od osôb, ktoré sa podieľali na vydaní nezákonného rozhodnutia alebo na nesprávnom úradnom postupe ako osoby na to oprávnené za orgán územnej samosprávy pri výkone štátnej správy a samosprávny územný celok uhradil regresný nárok štátu.

Ak porušili právne povinnosti viaceré osoby a spôsobili tým škodu, uhradia regresný nárok podľa podielu na spôsobení škody. V odôvodnených prípadoch by súd mohol rozhodnúť i o spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti za škodu. Do nového zákona je vhodné prebrať i znenie § 16 platného zákona o zodpovednosti za škodu.

Subjekty, ktoré škodu spôsobili, budú tiež niesť plnú trestnoprávnu zodpovednosť za konanie, ktoré napĺňa znaky skutkovej podstaty určitého trestného činu (napr. „Prijímanie úplatku a inej nenáležitej výhody“ podľa § 160 až 160c Trestného zákona, „Nepriama korupcia“ § 162 Trestného zákona, „Niektoré formy trestnej súčinnosti“ podľa Štvrtého oddielu Tretej hlavy Osobitnej časti Trestného zákona). V prípade, že pri rekodifikácii trestného práva nebude zakotvená trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb, bude trestnoprávna zodpovednosť naďalej „zosobňovaná“ a ponesie ju fyzická osoba, ktorá sa dopustila konania alebo opomenutia pri výkone verejnej moci, ktoré naplnilo znaky skutkovej podstaty trestného činu.

Zodpovednosť sudcu a sankcie za subjektívne zavinenú neprimeranú dĺžku konania pred súdom by malo stimulovať prácu súdov a viesť k odôvodnenému urýchleniu konaní. Pri zvýšení osobnej zodpovednosti sudcu za výkon svojej činnosti sa musí zohľadniť miera zavinenia sudcu v rozsahu európskeho štandardu a ochrana jeho sudcovskej nezávislosti. Uplatnenie zodpovednosti za hrubú a neospravedlniteľnú chybu sudcu predpokladá napr. Európska charta štatútu sudcu, Rada Európy, Štrasburg 8. – 10. 7. 1988, časť 5.2, podľa ktorej „Za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo konaním sudcu zodpovedá štát. Zákon o sudcoch môže stanoviť, že štát má možnosť škodu v stanovenej lehote od sudcu vymáhať na základe súdneho konania v prípade, ak sudca hrubo alebo neospravedlniteľne porušil pravidlá, ktorými sa má pri výkone sudcovskej funkcie riadiť. S predložením tohto nároku príslušného súdu však musí najprv súhlasiť orgán uvedený v ods. 1.3 Charty“ V zmysle uvedeného odseku ide o „orgán nezávislý od výkonnej a zákonodarnej moci a ktorý sa skladá minimálne z jednej polovice sudcov, volených z vlastných radov podľa metód zaručujúcich čo najširšie zastúpenie všetkých sudcov“.

Pri výkone exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa. Porušením právnych povinností sa tak môžu dopustiť i trestného činu „Zneužitia právomoci verejného činiteľa“ podľa § 158 Trestného zákona, „Marenia úlohy verejného činiteľa z nedbanlivosti“ podľa § 159 Trestného zákona apod.

V návrhu nového zákona sa premietne požiadavka zabezpečenia jednotného procesného postupu pri uplatnení zodpovednosti za škodu všetkých orgánov verejnej správy. Zakotví sa zodpovednosť samosprávnych územných celkov za škodu, ktorú spôsobili ich orgány pri výkone samosprávnych funkcií. Ustanovia sa i presné kritéria pre zodpovednosť štátu za niektoré činnosti notárov a súdnych exekútorov. Procesnoprávne sa zefektívni inštitút odškodňovania v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, ku ktorému došlo najmä v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní, v trestnom konaní a odstránia sa možné protiústavné zamedzenia, znemožňujúce prístup poškodených k tomuto odškodneniu. Explicitne sa vyjadrí, že nesprávnym úradným postupom možno rozumieť i neodôvodnené prieťahy v konaní.

Nový zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom bude účinným prostriedkom na predchádzanie podávania sťažností na Európsky súd pre ľudské práva. Zníži sa i rozsah povinností štátu nahradiť škodu na základe rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva. V konečnom dôsledku sa vytvoria predpoklady pre účinnú ochranu osôb, dotknutých resp. poškodených nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.